ská súťaž, lebo úvodná próza Embryo vyšla v príslušnom zborníku víťazných prác za rok 2004.
Keď má autor za sebou dve knihy, je to dobrá príležitosť porovnávať, o to viac, že Krištúfek prišiel s originálnou poetikou, v ktorej sa uplatňuje princíp záhadnosti a kolážovitosti. Vzbudzovať pocit tajomna a napätia majú aj poviedky v zbierke Voľným okom (Koloman Kertész Bagala, L.C.A. Publishers Group, Bratislava), navyše autor sem vniesol i svoju skúsenosť režiséra a scenáristu, čo sa prejavilo hojnými prelínačkami, časovými i priestorovými preskokmi, ktoré niekde pôsobia neprehľadne a chaotizujúco.
Ak Krištúfek nazval svoj debut konzervou nápadov, v nemalej miere to platí aj o tejto knihe. Takmer každá poviedka sa odohráva v inom prostredí, zaoberá sa tými najneuveriteľnejšími vecami, resp. aj z tých najobyčajnejších robí najneuveriteľnejšie. Skutočnosť slúži neraz iba ako zámienka, aby naplno uplatnil svoj fantazijný talent, schopnosť kombinovať a komplikovať.
Tak v úvodnej poviedke - mimochodom, pripomína holandského prírodovedca z debutovej poviedky Izba - sa takisto holandské embryo v dóze stáva rozhodujúcim ovplyvňovateľom deja, pričom majiteľ sklenej dózy prežíva s ním čudesné situácie, ktoré sa končia narodením dieťaťa, pravda, z iného embrya.
Krištúfek má priam nekonečnú invenciu, podloženú ešte aj odbornými vedomosťami a znalosťou ľudskej psychiky, ktorú perfektne uplatnil v hádam najsilnejšej poviedke Happy hour. Jej hlavná postava, osamelý starnúci muž, sa chodieva pravidelne fotografovať a takto zhromaždí obrovské množstvo albumov s vlastnými podobizňami, aby mohol porovnávaním snímok sledovať, ako starne.
To sa mu stane osudným: Keď totiž príde domov a chce si poslednú snímku, ktorú mu urobil fotograf zadarmo, lebo odchádza do penzie, porovnať so zábermi spred mnohých rokov, spadne naňho zo skrine hŕba starých albumov a zabije ho. Motív fotografovania Krištúfek dômyselne využil i v poviedke Haute Couture, kde zasa módny mág fotograficky rekonštruuje obete vrážd a samovrážd a zaodieva ich do najnovších módnych oblekov. Dobre vymyslené, hoci dosť obscénne až morbídne a v prípade mŕtvych v koncentráku doslova neľudské.
Už som konštatoval, že Krištúfkovo písanie nesie znaky jeho ďalších povolaní, povedzme filmu. Príznačne to vidno na autorovej záľube v dvojníctve, či rýchlej premene postáv alebo v kumulácii vizuálne efektných, napínavých scén. No kým v Pohyblivých mestách má dvojníctvo zmysluplnú funkciu, lebo z banálneho stereotypu nevery vzniká vzrušujúci príbeh, poviedka Rýchle pohyby sa motívom dvojníctva dosť znejasňuje, iba ak by sme ho vnímali ako halucinačný stav.
Dojem konfúznosti vyvolávajú Nočné správy a Loď bláznov - tá prvá hlavne preto, že autor na relatívne malom priestore zmiešal toľko akcií, výjavov a situácií, až to pripomína riadnu guču, v ktorej ťažko odlíšiť jedno od druhého. Tá ďalšia, najproblematickejšia, preto, že síce všetko je v nej ľahko odlíšiteľné, súčasné dianie je dokonca vytlačené kurzívou, ibaže podstata, zmysel poviedky človeku uniká.
Škoda, lebo Krištúfek je autor, ktorý nemá ťažkosti ani s témami, ani s ich vyrozprávaním. Tu si len možno trochu zaexperimentoval. Ale zbytočne.
