Štátne divadlo Košice o Igor Stravinskij: Svätenie jari, Carl Orff: Carmina Burana o Dramaturgia: Zuzana Mistríková o Kostýmy: Tereza Langerová o Libreto, choreografia a réžia: Ondrej Šoth o Tancujú: K. Kendrová/L.Vasylyeva, A. Suhkamov, M. Sklyar, T. Havran, J. Marčinský, M. Novikov o Premiéra 21. januára
Dve časti nového baletného večera košického Štátneho divadla sú si podobné. Aj Carmina Burana aj Svätenie jari obsahujú pohanské, temné prírodné prvky, ktoré sa k sexuálnemu pudu nesprávajú nijako puritánsky. Choreograf oboch častí Ondrej Šoth našiel pomerne logicky a zároveň banálne zaľúbenie v kruhu, vo víre vlastných vášní či v kolese šťasteny sa tanečníci krútia tak pred pauzou ako i po nej.
Tému Stravinského Svätenia jari robil Ondrej Šoth po prvý raz, slovenský divák mohol túto skladu naposledy vidieť v repertoári Slovenského národného divadla v choreografii Jána Ďurovčíka, ale i v hosťujúcej výnimočnej verzii choreografa Angelina Preljocaja v rámci festivalu Bratislava v pohybe. V tejto sezóne sa dokonca chystá aj premiéra netradičného spracovania tejto látky aj v nitrianskom Divadle Andreja Bagara, v ktorom si zahrá najstaršia generáciu hercov.
Šothova interpretácia Stravinského Obrazov pohanského Ruska je prostá, oslobodená od banálnej ilustrácie ľudových zvykov, ktorými sa Ďurovčíkova produkcia hmýrila. Produkcia je venovaná choreografovi Karolovi Tóthovi, ktorý Svätenie jari v šesťdesiatych rokoch objavne prezentoval na scéne národného divadla.
Prosté kostýmy Terezy Langerovej podporujú prirodzenú krásu tela tanečníkov. Ondrej Šoth prejavil ako libretista cit pre predlohu, ako choreograf cit pre rytmus a ako režisér cit pre mieru. Filmové dokrútky sú esteticky či konceptuálne nenáročné, zároveň však neprekážajú. Ľudmila Vasylyeva ponúkla divákom v strhujúci, tanečne, ale i herecky presvedčivé stelesnenie obete.
Ku Carmine Burane sa Ondrej Šoth vracal už ikstý raz, na výsledku sa teda mohla prejaviť aj únava z predlohy, hoci choreograf tentoraz ponúkol voľné, od doslovnej ilustrácie predlohy oslobodené spracovanie hudobnej látky. Namiesto série epizodických motívov domyslel súvislý príbeh, boj dobra a zla vtesnal do milostného trojuholníka, ku ktorému prilepil večnú túžbu po dokonalosti. Tá stelesnená výtvarne nedokonalou verziou da Vinciho Virtuviovského muža však nepôsobí presvedčivo.
Zmysel celého konceptu nepomáhajú dešifrovať ani kostýmy. Či už autorský zámer berieme s väčšou či menšou dávkou intelektuálneho súhlasu, aj v druhej časti prežívame radosť z pohybu silného košického súboru.
Ponúkať v balíčku jeden umelecky rafinovanejší a jeden divácky ústretovejší kus sa možno ukáže dobrým marketingovým ťahom. Škoda len, že diktát prevádzky našich divadiel, nielen mimobratislavských, málokedy vytvorí priestor na vznik produkcie, ktorá ponúka viac ako slušný štandard.
