ultúrneho fenoménu. Divadelný ústav v spolupráci s archívmi divadelných inštitúcií, múzeí a galérií, ale aj televíziou a rozhlasom pripravil výstavu, ktorá by aj neznalému divákovi pomohla pochopiť, aké je a bolo slovenské divadlo.

Výstava Divadlo - vášeň, telo, hlas v Slovenskom národnom múzeu je mozaikou, ktorá chce byť dokonalým bedekerom po "svete na doskách". Na tisíctristo štvorcových metroch sa takmer na pol roka stretli udalosti, osobnosti, architektúra, kostýmy, libretá, scény, divadelné hry aj tanec. Je však možné taký široký záber, aký si Divadelný ústav naplánoval, zmapovať a pútavo predstaviť širokej verejnosti, zvládnuť jedným projektom?

Takzvaná divadelná výstava mala byť najväčším výstavným a divácky jedným z najatraktívnejších výstavných projektov tohto roka. Po prvýkrát predstavuje históriu slovenského profesionálneho divadla od jeho vzniku až po súčasnosť. Poukazuje na prehistóriu divadla - od stredoveku až po založenie Slovenského národného divadla v Bratislave v roku 1920. Chce divadlo ukázať v rôznych historicko-spoločenských a umeleckých súvislostiach, organizátori však postavili svoju koncepciu na klasicky poňatej výstave, ktorú chce vyvážiť bohatá ponuka sprievodných podujatí. Klasicky v prípade výstavy znamená chronologicko-tematicky, divadelná výstava je napriek pútavému názvu postavená najmä na časových súradniciach. Divák je hodený do mora dátumov, mien a popisov. No bez potrebnej hierarchie, bez oporných bodov.

Prehliadke dominuje množstvo panelov so stovkami fotografií a informačných textov. Od diváka sa očakáva najmä vytrvalosť a schopnosť sústrediť sa na čítanie. Panely dopĺňajú archívne divadelné kostýmy, niekoľko makiet scén a modelov architektúry. Prehliadka je tak akýmsi nazväčšovaným katalógom, učebným materiálom a nakašírovanou encyklopédiou. Či sa stane atraktívnou pre náročného diváka 21. storočia, ešte sa len ukáže, ale už čísla prvých šiestich dní od otvorenia veľa prezrádzajú. Výstavu navštívilo necelých štyristo divákov.

Úloha predstaviť dejiny pútavou formou je jednou z najťažších, ale v čase všeobecne prístupných informačných technológií je namieste opýtať sa, prečo neboli využité vo väčšej miere. Divadlo, ktoré je v prvom rade o pohybe a hlase, takto poňatá expozícia umŕtvila.

Veľké výstavy sa robia inak. Ak na to nie sú prostriedky a čas, je na zváženie, či nezostať pri skromnejších projektoch. V prípade výstavy o histórii divadla by však možno svoj didaktický cieľ splnila výpravná publikácia. Klasická výstava na tému divadlo nemusí byť totiž vždy ten najšťastnejší formát.