Ján Jaborník je jedným zo zakladateľov Divadelného ústavu v Bratislave a v súčasnosti šéfom jeho dokumentácie. Prednáša aj na Vysokej škole múzických umení. FOTO - DÚ
V bratislavskom Slovenskom národnom múzeu je do 29. mája sprístupnená výstava Divadlo - vášeň, telo hlas o slovenskom divadle v 20. storočí. Jedným z autorov a dvoch kurátorov výstavy je aj JÁN JABORNÍK.
Zdokumentovať taký živý proces, ako je divadlo, má svoje úskalia. Ako sa rodila forma prezentácie?
"Predovšetkým sme chceli zdokumentovať, aké kultúrne hodnoty naše divadlo od svojich skromných začiatkov nazhromaždilo, prečo si v našom spoločenskom a kultúrnom živote vydobylo postavenie, aké má."
Vychádzajúc z názvu má byť výstava pohľadom na divadlo cez herca a jeho "nástroje"?
"Áno, názov evokuje predovšetkým herca ako existenčný predpoklad divadla. Prostredníctvom herca možno však tento názov preniesť aj na celé divadelné umenie. Nechceli sme robiť výstavu výlučne o hercoch, hoci tí boli a sú zaujímaví. Chceli sme poskytnúť mnohostrannejší a kompletnejší pohľad na naše divadelné umenie."
Výstava pôsobí ako priestor ponúknutý na štúdium dokumentov, inštalačne je to akoby študovňa.
"Iste, každý má svoj dojem. Riešenie výstavy záviselo nielen od našich želaní, ale aj od viacerých podmienok a možností, napríklad od nezanedbateľnej požiadavky ochrany exponátov. Nemyslím si, že by to bola iba študovňa. Na všeličo sa dá aj pozerať. Z prvých dní mám však zážitok z toho, že návštevníci - aspoň mnohí - nielen pozerajú, ale aj čítajú, nejde im o vonkajškové a povrchné atrakcie. Áno, chceli sme urobiť trocha náročnejšiu výstavu."
Urobiť takúto komplexnú výstavu znamená tvrdú previerku fondov a nachádzanie bielych alebo aspoň šedých miest. Ako obstáli tie vaše fondy v tejto skúške?
"Napriek tomu, že realizácia výstavy by bola bez pomoci iných inštitúcií ťažko predstaviteľná, veľká väčšina vystavených materiálov pochádza z dokumentácie a archívu Divadelného ústavu. Zbierky sa v ostatných rokoch značne rozšírili, takže už dlhšie sme pomýšľali na ich prezentáciu. A tak sme uvítali veľkorysú ponuku Slovenského národného múzea."
Aké impulzy pre vašu prácu ste získali pri tvorbe výstavy?
"Táto výstava určite bude ďalším medzníkom vo vývine práce Divadelného ústavu. Jednoznačne napríklad potvrdila, že dokumentačná činnosť zúžená len na slovenské profesionálne divadlo 20. storočia je dnes už obmedzujúcim prístupom. Zrejme by bolo potrebné rozšíriť dokumentáciu o oblasť slovenského ochotníckeho divadla, ale aj starších divadelných etáp."
Naša historiografia v súčasnosti prehodnocuje postoje i z bližšej minulosti. Čo sa týka kritického hodnotenia, zdá sa vám divadlo 20. storočia pokryté?
"I v mapovaní najstarších období, ale aj v materiáloch z obdobia 1920 - 1945 a potom aj po roku 1945 sme chceli priniesť odideologizovaný pohľad, aby našli svoj priestor protestanti aj katolíci, šľachtici aj mešťania, robotníci a vzdelanci, popri Slovákoch najmä Česi, ale aj Nemci a Maďari, slovom tak, ako to existovalo v našom stredoeurópskom priestore."
Prináša výstava aj nové pohľady na niektoré, doteraz "jasné" hodnotenia?
"Áno, trebárs druhý riaditeľ Slovenského národného divadla - podnikateľ Antonín Drašar je v našej divadelnej historiografii hodnotený jednoznačne negatívne. Chceli sme pripomenúť, že môžu existovať aj odlišné názory. Popri povstaleckom Frontovom divadle fungovali napríklad aj frontové divadlá spojené so slovenskou armádou na východnom fronte. Niektoré detaily možno kuriózne hovoria, že jeden z našich najvýznamnejších divadelníkov Ján Jamnický bol trocha zložitejšou osobnosťou, ako sme ju vnímali doteraz."
Vystavený výber je po dlhom čase prvým znovuprehodnotením jednotlivých etáp divadla, a teda by mal provokovať ku kritickej reflexii. Očakávate ju?
"Bolo by zlé, keby sa o výstave nehovorilo, poteší nás diskusia, ktorú, dúfam, vyvolá."
Z výstavy Divadlo - Vášeň, telo, hlas. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Autor: VIKI JANOUŠKOVÁ(Autorka je divadelná dramaturgička)
