Na dnešnom vysoko špecializovanom literárnom trhu, globálne ovládanom vydavateľskými koncernmi, ktorých je už menej ako prstov na ruke, sú prekvapenia čoraz zriedkavejšie. Dominujú detailné marketingové prieskumy, čoraz sofistikovanejšia reklama, určovaný dobový vkus čitateľov, servilné knižné veľtrhy a mediálny kult niekoľkých superhviezd. To neponecháva priestor na presadenie spisovateľských typov, ktoré sa vymykajú tradičným kritériám. Ešte výnimočnejšou udalosťou je, ak sa originálna autorka, ktorá nemá k dispozícii bombastickú propagáciu, dostane aj na náš miniatúrny trh.
Dôležitosť psov
Aglaja Veteranyiová nie je práve meno, aké radi vidia súčasní pragmatickí vydavatelia z medzinárodných reťazcov. Je východoeurópske, ťažko zapamätateľné a vonkoncom neznie ako označenie populárnej bábiky alebo postavy z televízneho seriálu. Aglaja Veteranyiová sa narodila roku 1962 v rumunskej Bukurešti v rodine cirkusantov a spolu s rodičmi ešte v detstve emigrovala na Západ.
Od malička vystupovala v rôznych varieté a šou, s ktorými precestovala západnú Európu, Južnú Ameriku aj Afriku. Od roku 1982 sa venovala herectvu a spisovateľstvu, vo Švajčiarsku založila literárnu skupinu Slovná pumpa a divadelné združenie Anjelský stroj. Prispievala do novín, jej poviedky sa objavili vo viacerých antológiách a poctili ju niekoľkými cenami. Knižne však publikovala až po pätnástich rokoch intenzívnej literárnej činnosti. Pozitívny ohlas na mimoriadne vyzretý debut si však poetka a prozaička nevychutnávala dlho. Tretieho februára 2002 spáchala samovraždu v Ženevskom jazere a metóda usmrtenia nie je jediné, čo ju spája s anglickou priekopníčkou literárnej moderny Virginiou Woolfovou.
Jej kniha Prečo sa dieťa varí v kaši je symbiózou viacerých literárnych žánrov. Poetický román, báseň v próze, fragmentárny denník - presnú charakteristiku tohto zvláštneho, príťažlivého krátkeho textu nie je ľahké vymedziť. Nekonvenčná rumunská utečenecká rodina sa ilegálne pretĺka západným svetom, kde "psy sú dôležitejšie ako ľudia" a "všetci tu majú teplú vodu v kúpeľni a chladničku v srdci". Ich útočiskom sa stane šapito, čiže akési pohyblivé mesto v meste, bizarný, zábavný, ale aj perverzný a smrteľne nebezpečný mikrosvet: "Ale aj tu je cudzina. Koľko cudzín existuje?"
Kompozícia je poskladaná z malých príbehov, myšlienkových asociácií, sloganovitých aforizmov, reminiscencií, ale aj zo zoznamov obľúbených jedál a plánovaných nákupov. Spontánna tínedžerská rozprávačka si skratkovito zapisuje, čo vidí: prostredia, okolnosti, dobu a pestrú zmes krajín, ktoré navštívila. Výsledkom však nie sú len skice. Sila textu nespočíva v strhujúcom príbehu, skôr v čomsi utajenejšom, hlbšom, čo je postrehnuteľné skôr podvedome. Tomu nasvedčuje aj zvláštna priepustnosť medzi snami a skutočnosťou, medzi ktorými dievča nerozpoznáva pevné hranice, čo pripomína surrealistické postupy automatického písania.
Filmová hviezda
Spisovateľkin nadmerný dôraz na individuálny život a využitie prvej osoby, prirodzene, neznamenajú, že ide o autobiografiu. No čitateľ cíti, že Aglaja Veteranyiová čerpala z vlastných detailných spomienok a väčšinu strašných trampôt malej hrdinky prežila na vlastnej koži: traumy emigrantov, rozvrátené rodinné vzťahy, rodové stereotypy, dopad mýtu krásy, sexuálne obťažovanie aj zneužívanie. Navonok zdanlivo obyčajné dievča, ktoré si chce uchrániť pocit večného detstva, totiž vnútri skrýva mnohovrstvovú osobnosť, je plnohodnotnou, výsostne súčasnou postavou.
Bdelo snívajúca hrdinka sa v konzervatívnom prostredí nevyhnutne dostáva do konfliktu s kvázi morálnymi zákonmi spoločnosti. Pod prizmou neustále prítomnej smrti svojej matky túži objavovať, slobodne vnímať aj naivne rojčiť ako jej rovesníčky: "Keď budem plnoletá, budem filmovou hviezdou a potom kúpim mame náš krásny dom a niekoľko reštaurácií".
Celkom obyčajne a bez pátosu chce dať zmysel svojmu životu v prázdnote cudzieho sveta, ktorý ju nevníma ako plnohodnotného človeka, ale len ako telo, čo sa dá výhodne predať. Pevnejšie ukotvenie v tradícii jej neumožňuje ani škola, sama priznáva, že v trinástich rokoch je ešte analfabetkou. "Ľudia nevidia, že som iná, vymýšľam si o nás stále nové príbehy, aby si nemysleli, že sme niktoši a nič sme neprežili."
Nenapodobiteľnosť a svojráznosť knižky, jej tragikomické čaro i dramatickú výbušnosť vytvára najmä autorkin originálny autorský jazyk, skutočne osvojený až v dospelosti. Literárna nemčina nadobúda v súčasnosti mnohé nevšedné podoby zásluhou viacerých spisovateľských emigrantov, ako sú Bulhar Dimitre Dinev, Turek Feridun Zaimoglu alebo práve Veteranyiová.
Kópia originálu
Takýto čitateľsky zdanlivo ľahký, no pri podrobnejšom skúmaní mimoriadne náročný literárny útvar kladie na prekladateľa zvýšené nároky a v tomto prípade má slovenský čitateľ prosto šťastie. Germanistka Jana Cviková dokázala nájsť pre spisovateľkin netradičný štýl v slovenčine primeraný výraz a nevystačila si takpovediac s "kópiou" originálu, ale preukázala aktívnu, kreatívnu spoluúčasť, ktorú text vyžadoval. Dobrou správou je, že plánuje preložiť a vydať aj zvyšné dve autorkine knižky, ktoré sa našli v pozostalosti.
"Pokým som zraniteľná, dokážem písať ďalej," povedala Aglaja Veteranyiová v jednom z mála rozhovorov, ktoré poskytla. Škoda, že sa dobrovoľne rozhodla stať nezraniteľnou.
Keď som dočítal knihu Prečo sa dieťa varí v kaši, spomenul som si, čo napísal Julien Gracq, autorský génius, no predsa podobný outsider modernej svetovej prózy: "Svet vo vzťahu k nám nikdy nemohol byť taký nepriateľský, taký uzavretý, taký nezmieriteľne cudzí, ako vravia, pretože odjakživa jestvovali básnici."
Michal Hvorecký (1977) spisovateľ. Žije v Bratislave. Vyšli mu knihy Silný pocit čistoty, Lovci a zberači a román Posledný hit.
