Moja dvanásťročná dcéra má už niekoľko rokov veľmi dobrú kamarátku, rovesníčku a spolužiačku. Chodia do jednej triedy a veľmi dobre si rozumejú, sú spolu každý deň, často sa navštevujú, dokonca boli už niekoľkokrát aj na spoločných prázdninách, buď s našou, alebo s ich rodinou. Donedávna som nemala žiadne námietky proti ich kamarátstvu, ale ich časté stretávanie mi už začína prekážať. Keď sú spolu, dcéra ma takmer vôbec nepočúva, celkom zabúda na to, že by mi mohla napríklad povedať, že idú spolu von, alebo kam idú, prípadne čo sa chystajú s kamarátkou robiť. Predtým som s ňou nemala žiaden problém, bola poslušná, usilovná, celkom dobre sa učila. Teraz ma však jej správanie znepokojuje. Nechcem ju pred kamarátkou stále napomínať a vyčítať jej, ako sa správa, ale často sa nezdržím. Potom mi je aj ľúto, že kamarátka je svedkom našich nezhôd. Vyvrcholilo to práve teraz, pred odovzdávaním polročných vysvedčení. Úplne ma vytočilo, keď pred pár dňami prišla domov so správou, že vysvedčenie bude mať pravdepodobne horšie a že kamarátke hrozí dvojka zo správania. Nemám proti tej kamarátke nič, má všelijaké bláznivé nápady, je to podarené dievča a som rada, že moja dcéra pri nej nabrala sebavedomie. Predsa ma však štve, že keď sú spolu, ignorujú svoje okolie. Triedna učiteľka mi povedala, že sa dokonca aj v škole začali drzo správať k spolužiakom aj k učiteľom. S rodičmi dcérinej kamarátky sa veľmi nekontaktujem, iba čo sa týka nevyhnutných vecí okolo dievčat. Myslíte si, že by som sa mala s nimi porozprávať? Nemám veľkú chuť nadväzovať s nimi hlbšie vzťahy. Mám však pocit, že s dcérou strácam kontakt. Ako sa mám k ich priateľstvu postaviť?
Zdena z Piešťan
Milá Zdena,
Spomínate si, čo bolo pre vás najdôležitejšie, keď ste mali dvanásť? Pýtam sa, lebo toto je možno začiatok pochopenia celej situácie, aj jej uspokojivého vyriešenia. Najpálčivejší problém je podľa mňa váš kontakt s dcérou. A práve naň sa pozrieme zblízka.
Ako ste sama povedali, nechcete dcéru pred kamarátkou napomínať, ale niekedy sa nezdržíte. Zdá sa, že dievčatá sú si veľmi blízke, takže občasné napomenutie pred kamarátkou by som brala skôr ako súčasť života. Pravda, ak sa týka naozaj elementárnych vecí a nepreháňate to, aj keď je jasné, že nájsť hranicu je niekedy ťažké.
Ak si však želáte na vašom stereotype niečo zmeniť, skôr na dcéru vplývajte, keď nie je s kamarátkou. Vtedy máte priestor. Deti často napomíname nie preto, že ich v danej chvíli uvedomelo vychovávame, ale preto, že je to naša okamžitá rekcia na nejaké ohrozenie. To má opodstatnenie pri menších deťoch, ktoré ešte nevedia rozlíšiť, čo je horúce a čo by ich mohlo popáliť. Pre staršie dieťa je napomínanie skôr dehonestujúce. A aj keď je to najbežnejší "pokus o výchovu", neznamená to, že je aj účinný. Veď si spomeňte, kedy naposledy niekto napomínal vás a ako ste sa pritom cítili. Keď sú ľudia napomínaní, väčšinou to ignorujú, alebo sa pred výčitkou uzatvoria. Z pragmatického hľadiska teda nemajú tieto postupy žiaden dlhodobý a výchovný význam. Komunikujú len nespokojnosť s osobou, ktorej sú adresované, a aj to veľmi nekonkrétne. Ak chcete na dcéru vplývať pozitívne a dať jej čosi do života, nemali by ste pokračovať v tomto štýle. V danej chvíli aj tak nebude vedieť, čo presne od nej chcete, a to len narúša váš vzťah. Skúste sa s ňou rozprávať, keď na to máte obe čas a chuť. Zámerne si ten čas vytvorte. Vtedy máte väčšiu šancu niekam dospieť v debate o tom, ako sa správa v škole. V takejto situácii aj inak prijme, ak jej poviete, čo sa vám nepáči a konkrétne proti čomu máte výhrady. Toto by mohla byť aj správna príležitosť dohodnúť si nové pravidlá, napríklad o učení, chodení von a podobne. Samozrejme, že to nebude ľahké, musíte prekročiť hranicu stereotypu vašej doterajšej komunikácie. Budete debatovať skôr v partnerskom duchu. A možno budete musieť aj vyjednávať.
Priateľstvo medzi deťmi je veľmi dôležitá vec. Prečo je to tak, to tušíme hádam všetci, a preto sa k nemu treba postaviť s úctou a rešpektom. S rodičmi kamarátky sa nekontaktujte, ak vám to nie je príjemné a nevidíte v tom zmysel.
Tiež by ste si mohli odpovedať na otázku, prečo vám ich časté stretávanie začína prekážať, a byť k sebe úprimná. Treba zrejme zobrať na vedomie fakt, že vaša dcéra začína žiť svoj vlastný život. Obdobie puberty je hlavne o vzdore, o bojoch s rodičmi a o presadzovaní sa v kolektíve. Očakávať, že dcéra bude naďalej iba poslušná a usilovná, je naivné. Skúste túto zmenu zobrať ako súčasť prirodzeného vývoja, podporovať a rozvíjať to pozitívne. Želám veľa zdaru.
