Rita: šteňa neočakávane vyrástlo.
Dnes: redaktorka oddelenia kultúry ANDREA KOPERNICKÁ
Nikdy som nebola psíčkar. Niežeby ma v detstve psy neočarili, ale panelákový život spojený s venčením ma od úmyslu obstarať si psíka spoľahlivo odradil. Až o niekoľko rokov neskôr, keď sa mojím domovom stal vidiecky domček, sa časom objavili aj štvornohé bytosti, ktoré s priateľom voláme psíky. Vlastne sa neobjavili, prišli na vlastných nohách. Teraz máme tri sučky. Také je konečné číslo k dnešnému dňu. Teda, takmer konečné.
K zvieratám som mala vždy veľmi blízko. Doma sme so súrodencami mali neustále nejakých miláčikov. Vtáčiky - zebričky a andulky, ktoré mi vždy počas trojtýždňového letného pobytu v pionierskom tábore uleteli, rybičky, ktoré po čase plávali hore bruchom. Našu chovateľskú česť zachránila jedine korytnačka, ktorá vydržala trinásť rokov. Po rozpŕchnutí sa nás, detí, z rodného bytu v Petržalke zostala na krku bratovi. Okrem toho sme mali, samozrejme, sliepky, husi, ošípané a psy u babky na dedine.
Psíky prišli až po dvadsaťpäťke.
Kuťa
Mojím prvým psíkom bola Kuťa. Pred šiestimi rokmi sa zatúlala na priateľovu chalupu, špinavá a plná kliešťov, s prehryzeným špagátom na krku. Čierno-biely dedinský orech po dobročinnom geste s kusom suchej salámy ostal "na noc" u nás. A keďže dej je situovaný do lesov na dolniakoch, šteňa sme volali jednoducho kuťa. Netušiac, že mu to navždy prischne. Mysleli sme si, že psík odíde, že šteniatko sa len zatúlalo, a tak sme s ním hneď na druhý deň obišli susedné dediny, či niekomu nechýba. Boli sme radi, že sa ho nakoniec ujal jeden starý pán. Vtedy sme na chalupu chodili raz-dvakrát do týždňa a prichýliť psíka na chalupe, ktorá stála na neoplotenom pozemku, sme nechceli. Naša nová kamarátka sa však rozhodla inak - o týždeň nás čakala predo dvermi znova. Svojmu novému pánovi ušla a vrátila sa cez les zo susednej dediny. Až vtedy sme pochopili, že to s nami myslí vážne, a z kute sa stala Kuťa. Do paneláku sme ju však kvôli obavám z hnevu rodičov priniesť nemohli, a tak sa jej domovom stalo okolie našej chalupy. Keď sa však blížila zima a psík so zásobami horaliek a turistických chlebov so salámou pri našej chalupe stále prespával, rozhodli sme sa, napriek všetkým rizikám, ukázať ho doma. Kuťa teda vymenila okolie chalupy za panelák a veľmi rýchlo si tam zvykla na príjemné hrejivé teplo. A moja mama na Kuťu a Kuťa na mamu. Len na stovky cudzích ľudí a psov na trávniku nie.
Ajda
Druhým psíkom, ktorý opäť nebol v dlhodobom pláne, je jazvečica Ajda. Prišla v zime, ufúľaná a špinavá na dvor priateľovho otca. Pravdepodobne ju ktosi vyhodil z auta na ceste a dlho sa túlala. Týždeň prespávala pod schodami jeho domu v starých kabátoch, až jednoducho musela dostať nažrať. Tak sme sa rozhodli, že ju skúsime zoznámiť s Kuťou, ktorej bolo samej smutno. Trocha sme sa báli, že sa pri prvom stretnutí pobijú, pretože náš miláčik si za štyri roky jedináčikovania zvykol na našu bezvýhradnú lásku. Samozrejme, k boju prišlo, avšak neuveriteľné diplomatické schopnosti jazvečíka dokázali zázraky. Čo sme však netušili, bol jazvečíkovský sexepíl. Začali sa "pánske" návštevy z okolitých dedín a do pol roka sa nám po chalupe motalo šesť prekrásnych šteniatok.
Rita
Po čase sa chalupa zmenila na náš domov a my sme sa rozhodli, že si konečne aj my sami vyberieme psa, a nie naopak. Seriózneho strážcu, reprezentanta. Tak sme si priviezli Ritu, šteňa nemeckého ovčiaka, mimochodom, tiež sučku. Už je z nej veľký, cvičený a sebavedomý pes, ale stále veľmi hravý. Miluje vodu a deti. Na rozdiel od Kute, ktorá vodu nenávidí a k ľuďom sa tiež správa rezervovane - pohrýzla už takmer všetkých našich známych a deti straší najradšej.
Lux
Lux je pes z neďalekej dediny, ktorý sa u nás pomaly udomácňuje. Z jeho občasných vychádzok k nášmu psiemu háremu sa pomaly stáva trvalý pobyt. Je už starý, trpí očným zákalom, takže je takmer úplne slepý, zato mimoriadne šikovný. Nasťahoval sa rovno do Ritinej búdy a na naše pokusy o deložovanie reagoval veľmi ostro. S našimi sučkami si mimoriadne rozumie, prevzal nad nimi patronát a nebojácne odháňa náhodných pytačov. Ani nemalo význam brániť mu zapadnúť do kolektívu. Komu by sa chcelo odísť.
Situácia sa nám trocha skomplikovala až teraz, keď Kuťa čaká malé a s Ritou začali riešiť problém alfa - samice. Ego majú obe rovnako veľké, len Kuťa svojím vzrastom pripomína Ritino šteňa, preto musia byť oddelené. Takže teraz je Kuťa opäť vnútri a užíva si milované teplo. Vyhrieva sa pri krbe, zíva a čaká, kedy sa vrátime z práce. Na to vlastne čakajú všetci traja. Pardón, už takmer štyria.
Kuťa (vpravo) je rodená herečka. Rada zapózuje. Ajdy (vľavo) sa to akoby netýkalo. FOTO - ARCHÍV A. K.
