Piatok, 26. február, 2021 | Meniny má ViktorKrížovkyKrížovky

Zoči-voči bielej smrti

"Jasné, že sa s vami rád stretnem. Práve som sa vrátil z Južnej Afriky. Robil som ďalšie fotečky bieleho žraloka a on zaútočil na môjho priateľa a pohrýzol ho do nohy. Takže si myslím, že je to 'pecka'. Mailom posielam zopár ukážok."

Pán morí a oceánov - veľký biely žralok.

Otvorila som poštu a hneď na prvom obrázku bol členok s jasnými stopami obrovských zubov a kaluž krvi.

Toto bol môj prvý kontakt s Richardom Jaroňkom, ktorého som dovtedy poznala iba vďaka jeho unikátnym fotografiám podmorského sveta.

Potápači sa vraj delia na dve skupiny. Tí, ktorí by najradšej nikdy v živote žiadneho žraloka nevideli, a potom tí, ktorí túžia po stretnutí so žralokom veľkým bielym, ľudožravým. K nim patrí aj malá skupinka dobrodruhov, ktorí "bielu smrť" sledujú nielen spoza mreže ochrannej klietky, ale pokojne si k nej vlezú do vody. Takým šialencom je aj Richard Jaroněk.

K fotografovaniu veľkého bieleho žraloka, alebo tiež žraloka ľudožravého, sa Richard Jaroněk dostal vďaka česko-americkému režisérovi Stevovi Lichtag Lovečkovi. Vysníval si nakrútiť film o najhroznejšom predátorovi oceánov bez ochrannej klietky a Jaroňka si prizval ako fotografa.

Pred piatimi rokmi dorazila teda skupinka českých filmárov do vôd v okolí Kapského Mesta. Miestni sa na nich dívali ako na bláznov, ktorí sa sem až z Európy prišli dať zožrať.

Jediný, kto im rozumel, bol Juhoafričan André Hartman. Profesionálny potápač, lovec rýb a obojživelník, ktorý sa pod vodou pohybuje rovnako suverénne ako po zemi. S bielym žralokom sa stretol nespočetne veľa ráz. Na jedno stretnutie má doživotnú pamiatku. Keď mu chcel žralok ukradnúť ulovenú rybu, prehryzol harpúnu a pritom mu zubom preťal šľachu na ruke.

André Hartman vie o žralokoch toľko, čo snáď nikto iný na svete. Česi však na tom boli celkom inak. Nevedeli o bielom žralokovi skoro nič. Richard dnes priznáva, že vtedy nemali potuchy, do akého rizika sa púšťajú.

Odvtedy uplynulo skoro päť rokov a Jaroněk vie, že veľký biely ho predsa len dostal a viac nepustil. Zamiloval sa do majestátneho zvieraťa a cestuje za ním znovu a znovu. V Juhoafrickej republike bol odvtedy snáď dvanásťkrát, naposledy pred pár týždňami, keď zažil útok na človeka. Bol to strašný pohľad a verí, že ho už nezažije. Napriek tomu chce naďalej pomáhať objasňovať život tvora, o ktorom nevieme takmer nič, no o to viac je opradený mýtmi a legendami.

Čeľuste naživo

Vráťme sa však na úplný začiatok. Keďže Lichtag, Jaroněk a spol. vedeli o bielom žralokovi veľmi málo, išli do nakrúcania s tým, že bude taký istý ako akýkoľvek iný druh.

"Dovtedy sme poznali menšie žraloky a mysleli sme si, že keď dostane facku do rypáka, tiež odpláva preč. Nastúpili sme teda suverénne. Ako sme sa však spoznávali s domorodcami a oni nám ukazovali fotky zožratých ľudí, respektíve zvyšky, ktoré more vyplavilo na breh, ježili sa nám vlasy. Potom som uvidel Andrého filmy. Žiadne vymyslené sekvencie, ale zábery, ako vliezol potápačom do ochrannej klietky a oni len tak-tak unikali obrovským čeľustiam. Povedal som si, ježiš, do tej vody ma nikto nedostane! Najmä keď som zistil, že viditeľnosť nie je ako na koralových rífoch štyridsať metrov, ale maximálne sedem."

A potom prišlo prvé stretnutie s pánom oceánu. Hoci z neho filmári nezahliadli ani plutvičku, vyrazilo im dych. Takmer vzápätí, čo česká výprava vyliezla na loď, s päťtonovou Lastovičkou čosi strašne zatrepalo.

"Zostali sme v šoku - André, preboha, čo to bolo? A on, ale nič, to len priplával žralok, zahryzol sa do lode a zase odišiel. Všetkým sa nám okamžite vybavila pred očami známa scéna z Čeľustí, ako žralok pripláva, prevráti loď a zožerie posádku. Prisahám, že vtedy fakt padla rovnaká veta ako vo filme - potrebujeme väčšiu loď!"

Čakanie na bielu smrť

Samozrejme, bol to len prvý šok - kým sa Lastovička nepotopí, ľudia na palube sú v bezpečí. Riziko, že sa rozbije o útesy, však bolo veľké. Veď dennodenne sa plavila okolo miesta, kde kedysi zahynulo tristo britských námorníkov. Po stroskotaní ich jedného po druhom trhali žraloky.

Česi však mali opačný problém. Oni na mori strávili celé mesiace a žiaden žralok nepriplával.

"Jednak preto, že hoci ide o chránené zviera, dramaticky ich ubúda. Hromadne sú vybíjané dynamitom, bujnie čierny lov, za jeho čeľuste priekupníci pýtajú pol milióna. Naša smola však súvisela aj s neznalosťou. Dnes chodíme na istotu. Keď som tam bol naposledy, za šesť dní som nafotografoval štyridsaťdva žralokov, toľkých sme predtým nestretli za celý rok."

Vráťme sa však k nekonečným mesiacom čakania. Peniaze za prenájom lode, ubytovanie, stravu, sprievodcov sa míňali závratným tempom. Sem-tam sa pokazila aj drahá kamera či foťák, napríklad keď ju zmietlo vlnobitie. Štáb sa pražil na ostrom slnku, potom týždne šľahal dážď a stále žiadna plutva na obzore.

"Aby nás celkom nerozložila 'ponorka', chodili sme po večeroch do krčmy. Raz sme to parádne pretiahli a domov sa vracali až o šiestej ráno. Neprekážalo to, v ten deň sme vôbec neplánovali vyplávať. Štrnásť dní vytrvalo pršalo, žraloky nikde, viditeľnosť nulová."

Ledva sa však filmári dopotácali do chatrče, zazvonil telefón - tu je česká ambasáda, ideme sa pozrieť na nakrúcanie!

Darmo sa vyhovárali, o dve hodiny pristáli na základni dve nablýskané limuzíny. Nič sa nedalo robiť, na vodu sa muselo aj s parádnou opicou.

Žralok namiesto kynedrilu

Ako na objednávku, na oblohu vyšlo žeravé slnko. Lastovička zakotvila pri ostrove, kde sídli veľká kolónia uškatcov. Veľké biele sem pravidelne prichádzajú loviť.

"Je tam príšerný smrad, čo naším rozbúreným útrobám nepridalo. K tomu ešte hojdajúca sa loď, takže Steve to nevydržal a nenápadne sa vytratil na provu, aby uľavil žalúdku. No a kým, s prepáčením, vpredu blil, k zadnej časti lode priplával päťmetrový biely žralok. Úplne prvý, ktorého sme videli."

Zo žraloka sa vykľul úžasný herec. Bol veľmi aktívny, pózoval, vystrčil z vody obrovskú papuľu.

"André mu ju otvoril a my sme nakrúcali, ako s rozďavenými čeľusťami pláva popri boku lode a hľadá, do čoho by zahryzol. Doplával až k prove, kde Steve cez zaslzavené oči žmúril do vody. Keď z ničoho nič tesne pod sebou uvidel otvorenú papuľu, nevoľnosť - nenevoľnosť, hneď začal myslieť profesionálne a kričať - žralok, nakrúcajte, nakrúcajte!!! Smiali sme sa mu, že máme všetko nakrútené, vrátane jediného človeka na svete, ktorý môže povedať, že ovracal bieleho žraloka."

Pozor, je čudný!

Filmárom sa nakoniec podarilo nakrútiť aj vytúženú scénu, keď si k bielemu žralokovi vliezli do vody. Predchádzalo tomu však postupné zvykanie si na obrovskú papuľu a nehybné oko, do ktorého keď sa človek pozrie, je to vraj naozaj, akoby nahliadol do bielej smrti.

"Zo začiatku som fotil iba z dvoch metrov, potom z metra, dnes sa ho už nebojím dotknúť. Najprv som sa strašne bál aj v klietke. Najhoršie bolo, že v kalnej vode ho do poslednej chvíle nevidíte, až keď sa zjaví tesne pri vás. Pri prvom ponorení som sa skoro zadusil na vlastnej dýchacej hadici, tak som sa neustále krútil dokola a sledoval, odkiaľ pripláva. Na drôtenom dne klietky som stál na špičkách, pletiva sa dotýkal iba malíčkami. No čím viac sme sa s ním stretávali, tým viac sme si trúfali. A najmä, verili sme Andrému. Čo povedal, bolo sväté."

André totiž rozpozná ich náladu. Veľa ráz sa stalo, že zakázal - k tomuto nemôžete!

"Pýtali sme sa, prečo? Konečne priplával pekný kus a zostáva pri lodi, je úžasná viditeľnosť, ideálne na filmovanie. André však odpovedal - nie, on je čudný, ja mu nerozumiem! Inokedy zas povedal - O.K., k tomuto ideme! Búrili sme sa, veď je strašná viditeľnosť, pod vodou ho včas neuvidíme. Nevadí, odpovedal, tento nám nič neurobí, iba sa príde pozrieť. A naozaj, žralok sa správal presne, ako povedal."

Plávanie s bielym žralokom

Tvorcovia filmu boli prví a jediní ľudia na svete, ktorí dobrovoľne vliezli do mora, kde krúžil biely žralok. Bez akejkoľvek ochrany, iba s kamerami a fotoaparátmi. Ako sa to dá prežiť?

"Do vody sme chodili po dvoch, ostatní hliadkovali na lodi a dávali signál, odkiaľ sa žralok priblíži. Na hladine totiž vidno tieň už z pätnástich metrov, kým pod vodou ho zbadáte, keď je od vás štyri - päť metrov, čo by už bolo neskoro. On totiž príde, lebo je zvedavý a chce zistiť, čo tam pláva. Keďže nemá ruky, nemôže si vás ohmatať, na to má zuby. Samozrejme, keby si do vás zahryzol, v lepšom prípade prídete len o ruku. Nesmiete mu to dovoliť, a tak musí dostať po citlivom ňufáku niečím, čo mu nechutí. Teda železným puzdrom kamery alebo foťáka."

Situácia, keď sa takto ocitli žralokovi zoči-voči, nenastávala často. V jednom prípade zo sto. Väčšinou iba krúžil okolo, ale na dotyk sa nepriblížil. Aj najväčší predátor je v podstate plaché zviera, ktoré sa bezdôvodne k neznámym veciam nepribližuje.

Riziko vážneho úrazu však aj tak treba znížiť na minimum. Bieleho žraloka preto nikdy nelákali na krv, lebo vtedy je agresívny. Tiež si nesmie zahryznúť do návnady, aby nezistil, že predsa len je tam čosi na zožranie. Zásadne nosia do vody iba sivé neoprény, aby boli čo najnenápadnejší. Vedia, že bieleho žraloka mimoriadne vzrušuje žltá. Je to totiž farba, ktorú vo svojich vodách nevidí, a tak je mimoriadne zvedavý.

"Stalo sa nám, že sme mali vo vode rybaciu návnadu a vedľa žltú kameru, žralok vyštartoval po kamere a rybu si ani nevšimol."

Veľmi dôležitá je ešte jedna vec. Žralok nesmie zaútočiť vertikálne, teda vystreliť zo dna.

"Pracujeme preto v hĺbke maximálne deväť metrov. Aby nemal možnosť nabrať rýchlosť spodného útoku. Lebo z dvadsiatich metrov by mal razanciu, proti ktorej neurobíme nič. Síce by to bolo pekné na kameru, ale zaručene smrteľné. V plytkej vode môže robiť nájazdy iba horizontálne a ak ho príliš nerozdráždite, iba zvedavo skúma, čo je v jeho revíre, a naozaj neútočí."

Hazardovanie

V Lichtagovom filme o bielom žralokovi vystupuje aj dvanásťročný syn Andrého Hartmana. Keď otec vliezol k bielemu žralokovi, všetko sledoval z ochrannej klietky. Hoci odmala plával a potápal sa, obrovského predátora videl v plnej kráse prvý raz.

"Keď som tam o rok prišiel a spýtal sa, ako sa má malý Francois, dozvedel som sa, že po tom, čo videl, má panickú hrôzu z potápania. Uplynuli však štyri roky a dnes je presne ako starý Hartman. Chlap ako hora, ktorý mláti žraloky po hlave. Už dva razy ho napadli a musel im dať harpúnou po nose."

Aj Richard Jaroněk sa časom zbavil strachu. Ako ubúdalo rešpektu, pribúdalo čierneho humoru.

"Raz som fotil žraloka a aby bol záber čo najlepší, priatelia ma na lanách držali nakloneného nad hladinou. A Steve im dal pokyn, aby ma do tej vody pustili, rovno pred neho. Samozrejme, v sekunde som bol vonku, ale nechcite počuť, čo som kričal. Po pár dňoch, keď Steve zabudol na ostražitosť a potápal sa v špinavej vode, nenápadne som ho podplával a z celej sily mu trhol nohou. Bol presvedčený, že je to tu - žralok si ho ťahá do hlbiny."

Rôzne somarinky si Jaroněk vymýšľa aj na turistov. V Južnej Afrike sa totiž medzičasom stal z bielych žralokov dobrý biznis. Pri Kapskom Meste funguje asi sedem spoločností, ktoré vozia ľudí na šíre more a lákajú biele žraloky. Kto má odvahu, môže aj do klietky pod vodu.

"Často sa s takýmito loďami pri našej práci stretávame. Keďže je však biely žralok v podstate vzácnosť, nie každej lodi sa podarí prilákať ho. Funguje to teda tak, že zvyčajne sú viaceré pokope a keď k niektorej pripláva, lodivod začne kričať - je tu, ide sa pod vodu! Samozrejme, posádky okolitých lodí sa okamžite pozerajú, čo sa deje. No a André vymyslel fór. Zakričal žralok, a ja som v tom momente skočil do vody. Mali ste vidieť tie šokované tváre - čo je to za kreténa, čo skočí do vody, kde krúži žralok. Až dodatočne mi došlo, ako som riskoval. André totiž lákal žraloka na zhnitého tuniaka a prsty si vždy otrel o môj holý chrbát. Vôbec nám nenapadlo, že bol celý od obľúbenej žraločej pochúťky."

Bez rešpektu

Richard priznáva, že aj André sa za roky, čo ho pozná, zmenil. Je si už príliš istý a pred bielym žralokom stratil rešpekt.

"Vyskúšal napríklad vec, ktorú zrejme už nikto nezopakuje. Do ruky si vzal surové mäso a lákal naň žraloka mimo klietky. Našťastie, žralok len priplával, čuchol k mäsu a odplával. Keby naň dostal chuť, urve mu celú ruku. Vtedy aj on priznal, že tentoraz prestrelil. Vidieť, že k veľkému bielemu sa správa trochu s neúctou, ako k normálnemu tvorovi, o ktorom všetko vie. Práve vtedy sa však môže pritrafiť banálna, ale osudová chyba."

Je to len pár týždňov, čo André na svoju neopatrnosť naozaj takmer doplatil.

"André dokáže žralokovi otvoriť papuľu. Vedia to len asi traja ľudia na svete. Robí sa to tak, že žralok sa na smradľavú návnadu naláka čo najbližšie k lodi. Ťahá sa mu pred rypákom a keď je tesne pri lodi, dá sa preč. Vtedy tí, čo to dokážu, dajú do vody ruku, aby vyštartoval po nej. Ako ju dvíhajú hore, žralok v eufórii zaútočí, a vystrčí hlavu. Celkom hore pod nosom má čierne bodky, akoby bol zle oholený. Je to jedno z jeho najcitlivejších miest. Ak naň zatlačíte, zastavíte ho. Niekoľkokrát som videl, ako André jediným prstom zastavil šesťmetrového žraloka. Žralok otvorí papuľu dokorán, André dá ruku rýchlo preč a môžete fotiť nádherné zábery."

No a v ten osudný deň Richard Andrého presvedčil, aby ho to naučil.

Žralok magor

"V ten deň sme však mali žraloka magora. Bolo to ešte mláďa a ako každé mláďa bol mimoriadne aktívny, zvedavý a hlúpučký. André ho pomenoval Mikimaus. Bol presným opakom ostatných rozvážnych žralokov, ktoré priplávajú, a keď omylom zahryznú do vrtule, otočia sa a odplávajú. On prišiel, zahryzol sa do motora, zmizol a o tri minúty tam bol znova. A robil to takto pol dňa. Dával som mu do vody foťák a on po ňom vždy vyštartoval. Už som ho dobre poznal, a tak vravím Andrému, teraz mi povedz, ako mu mám otvoriť papuľu. Inštruktáž bola stručná - keď znovu príde, tak mu ju otvor!"

Richard čakal, kým sa Mikimaus vrátil a zahryzol do foťáka.

"Tlačil mi ruku dole, tak som ho chytil za rypák a on sa naozaj vystrčil nad vodu. No ako som videl pri zápästí jeho čeľuste, zatlačil som príliš a doslova ho vrazil pod vodu. André mi vynadal, že to je zlé, treba sa ho iba zľahka dotknúť, aby sa čo najviac ukázal v celej kráse. Ani jeden sme netušili, že za okamih mu papuľu budem musieť otvoriť znovu. Aby som z nej dostal Andrého nohu."

Žralok mi žerie nohu!

O pár minút tu bol Mikimaus znovu. André sedel na kraji lode, pravá noha sa hompáľala nad hladinou.

"Žralok sa chcel zahryznúť do foťáka, lenže ho minul a plával ďalej, hľadajúc, po čom by chňapol. Neuvedomili sme si, že pod motorom máme uviazaného tuniaka. Vyštartoval po ňom, lenže prišla vlna, loď sa naklonila a Andrého noha sa mu dostala pred papuľu. Okamžite po nej vyštartoval."

Richard, ktorý kľačal na potápačskej platforme, lebo fotil detaily, zrazu len počuje, ako Hartman chladnokrvne vraví - pozeraj sa, žralok mi žerie nohu!

"Bol to šok. Nezachoval som sa veru ako profesionál, hoci by to bolo na Pulitzerovu cenu. Prvá noha vyfotená rovno v žraločej papuli. Skočil som po Mikimausovi, znova mu zatlačil na rypák a on nohu pustil. Mali sme strašné šťastie, že sa spodnou čeľusťou zasekol do vrtule a nemohol docvaknúť. A ďalšie šťastie bolo, že to nebol žiadny päťmetrový kolos, ktorý by ho zrejme strhol do vody a katastrofa by bola dokonaná." Napriek tomu Hartman v okamihu stratil dva litre krvi, lebo mal preťatú tepnu. Najvážnejšie však bolo, že do rany sa zo zubov mrchožrúta dostala ťažká infekcia a týždne mu noha modrala a mäso odhnívalo.

Kým André zostal chladný, Richard Jaroněk po útoku celú noc nespal.

"Nevedel som si vôbec predstaviť, že sa na druhý deň ponorím. A to som si neuvedomil, že keď som Andrého ošetroval, po celý čas som kľačal v jeho krvi. Neoprén ňou nasiakol, takže keď som sa potom ponoril, voda okolo mňa okamžite sčervenela. Vravím, chalani, dnes odo mňa čo najďalej, lebo keď príde, zaručene si vyberie mňa!"

Požieranie bračekov

Napriek tejto skúsenosti sa Richard Jaroněk k bielym žralokom neustále vracia.

"Zamiloval som si ho a snažím sa o ňom zistiť čo najviac. Vie sa o ňom totiž stále veľmi málo. Pri našej práci sme zistili, že to nie je žiadna mašina na zabíjanie, ale plaché a opatrné zviera. Áno, je to lovec na vrcholci potravinového reťazca, ale stačilo, aby sme na lodi zadupali, alebo loď vrhla na hladinu veľký tieň, a on sa otočil a odplával. Ešte donedávna tiež všetci vedci na svete tvrdili, že je to samotár. Vraj sa stretávajú len pri párení. Nie je to pravda, veľa ráz sme pri práci narazili na dva aj tri loviace žraloky, niekde už dokonca videli pohromade dvanásť veľkých bielych. Mali sme možnosť sledovať, aj ako spolupracovali pri love. Bolo to klasické premyslené lovenie v svorke."

Biely žralok je nesmierne dôležitý pre medicínu. Nemal napríklad nikdy rakovinu. Aj keď mu ju zaočkovali, zbavil sa jej.

"Aj jeho rozmnožovanie je mimoriadne zaujímavé. Samec má dva penisy a keďže nemôže plávať na chrbte, pri párení sa zahryzne samici do prsnej plutvy a pridŕža sa jej. Mnohé pritom potrhá, pretomávajú na bielych hrudiach početné jazvy. Zaujímavé je aj to, že v bruchu samice je niekoľko mláďat, ktoré sa navzájom požierajú. Volá sa to maternicový kanibalizmus. Prežije len jeden - dva najsilnejšie. Tie potom prichádzajú na svet ako celkom sebestačné jedince."

o o o

Hoci sa to možno nezdá, Richard Jaroněk si dobre uvedomuje, aký je biely žralok nebezpečný človeku.

"Priznám sa, príliš nerozumiem domorodcom. Vedia, že vo vode majú obrovského predátora a napriek tomu sa tam pravidelne kúpu, chalani jazdia na surfoch. Pritom, zo šiestich úmrtí na žraločie útoky za rok, vždy aspoň jeden sa udeje okolo Kapského Mesta. Pripadá mi to ako miestny adrenalínový šport, kto sa vráti, vyhral. Vlani vo februári prehryzol v lufte surfistu, teraz v decembri zabil osemdesiatročnú starenku. Po celý život si každé ráno chodila pred omšou zaplávať, až raz bola v zlý čas na zlom mieste. No a toto všetko sa tam deje a ľudia napriek tomu dobrovoľne chodia do vody. My tam síce chodíme tiež, ale robíme svoju prácu, chceme o veľkom bielom žralokovi niečo zistiť. Vieme, že strašne pokúšame osud, ale oni nemusia, a napriek tomu neuveriteľne riskujú."

Pred miliónmi rokov žil v oceánoch žralok obrovských rozmerov. Jeho čeľuste mali šírku 2,7 metra, zuby 15 cm. Veľký biely žralok je jeho potomkom a je najväčším spomedzi mäsožravých žralokov. Dorastá do dĺžky 7 metrov (niektoré zdroje udávajú až deväť) a váži dva a pol tony. Trojuholníkové zuby s pílkovitým okrajom môžu mať až 7 centimetrov. Najčastejšie sa vyskytuje pri Austrálii, Kalifornii, Mexiku a Južnej Afrike. Môžeme ho však stretnúť aj v Stredozemnom mori, kam sa dostáva, keď prenasleduje tuniaky. Najčastejšie ho vídať pozdĺž západného Talianska, na Sicílii, Malte, ale aj pri chorvátskej Istrii.

Hoci "charcharodon charcharias" má prezývku ľudožravý alebo biela smrť a naozaj patrí medzi smrteľne nebezpečné žraloky, k napadnutiu človeka dochádza skôr omylom. Väčšinou útočia menšie, asi trojmetrové žraloky, teda menej skúsené a agresívnejšie. Často napádajú najmä surfistov, pretože si ich zrejme pletú s tuleňmi a uškatcami, ktoré sú ich prirodzenou potravou, alebo potápačov, najmä ak majú pri sebe mŕtve ryby. Krv ich totiž mimoriadne vydráždi a vtedy sa stávajú naozaj agresívnymi.

Napriek tomu, že veľký biely žralok je chránený, patrí k ohrozeným druhom. Ľudia ho nenávidia a hromadne vybíjajú, čierny trh ponúka jeho čeľuste a plutvy za závratné ceny. Pritom v oceáne má nezastupiteľné miesto, okrem iného aj ako mrchožrút, ktorý čistí morskú vodu.

Hoci je predmetom výskumu vedcov na celom svete, o jeho živote sa stále vie len veľmi málo.

Richard Jaroněk (1969) pôvodne nemal s fotografovaním veľa spoločného. Ako vraví, je vyškolený obuvník, má totiž kožiarsku priemyslovku. K foteniu sa dostal cez potápanie, chcel kamarátom ukázať, aký krásny je svet pod vodou. Dnes patrí k najuznávanejším fotografom na svete, má za sebou knihy, filmy a množstvo ocenení za fotografické unikáty predovšetkým veľkých bielych žralokov. Okrem fotografovania vydáva vo Vizoviciach aj humoristický časopis Trnky-brnky.

O bielych žralokoch sa vie stále veľmi málo. Donedávna sa napríklad tvrdilo, že sú to samotári. Richard Jaroněk ich však viackrát videl loviť v páre.

Toto dokážu len asi traja ľudia na svete - otvoriť veľkému bielemu žralokovi papuľu stisnutím citlivého miesta, ktoré má na rypáku.

Ochranné klietky sa využívajú na skúmanie a filmovanie veľkých bielych žralokov. V posledných rokoch sa však z toho stal biznis a v Juhoafrickej republike existuje niekoľko spoločností, ktoré spúšťajú turistov k žralokom pod vodu.

FOTO - RICHARD JARONĚK a PAVOL MAJER

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Študuj na univerzite s viac ako 60 ročnou tradíciou!
  2. Fakulta orientovaná na pútavú výučbu prepojenú s praxou!
  3. Mesto mladých čaká na teba: buď vysokoškolákom v Nitre!
  4. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme
  5. Ivan Krechňák: Robiť niečo, čo máš rád, je na nezaplatenie
  6. Začni svoju budúcnosť v Prahe! Staň sa špičkovým ekonómom!
  7. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID
  8. Žabka expanduje na západe krajiny, hľadá nadšených podnikateľov
  9. Petit Press a RegioMedia rozbiehajú spoločný predaj v regiónoch
  10. Volkswagen Tiguan: takto by malo vyzerať rodinné auto!
  1. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID
  2. Varso Tower od HB Reavis je najvyššou budovou v EÚ
  3. Dáma s pávím pierkom
  4. Slovensko zasiahla vlna nárastu dopytu po produktoch na kĺby!
  5. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť
  6. Získaj náskok pred štartom
  7. 2. ročník Social Awards Slovakia prichádza
  8. MetLife spustila online nahlasovanie poistných udalostí
  9. Minulý rok boli v priemere ukradnuté takmer tri autá denne
  10. Žabka expanduje na západe krajiny, hľadá nadšených podnikateľov
  1. Dovolenka v Egypte: Vyskúšali sme, ako sa aktuálne cestuje 19 089
  2. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 12 063
  3. Ako vyzerá majetok Slovákov? Zvyšuje sa najmä z jedného dôvodu 9 067
  4. Séria dvoch príloh: Angličtina nielen pre maturantov 6 907
  5. V sobotu do bezpečného Ománu so zľavou 486 eur 6 831
  6. 10 vecí, kvôli ktorým do banky už chodiť nemusíte 6 583
  7. Príbeh Patrika Tkáča a J&T, Lidl verzus Tesco a investičné tipy 6 192
  8. Volkswagen Tiguan: takto by malo vyzerať rodinné auto! 5 793
  9. Zažite farebný Marakéš a hory Atlasu so slovenským sprievodcom 5 177
  10. Trnavská univerzita: 385 rokov akademickej excelentnosti 4 910
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Podnikateľ Michal Suchoba.

Ministerstvo spravodlivosti finišuje so žiadosťou o vydanie.

7 h

OĽaNO by volilo podstatne menej ľudí.

4 h
Komentár Zuzany Kepplovej

Zavolajte mi vedcov

Zuzana Kepplová, komentátorka denníka SME.

U Matoviča nepožívajú vedci a odborníci vyšší status ako v režime Fica.

11 h
Ilustračné foto.

Nejde iba o peniaze.

16 h