Filmový režisér MATEJ MINÁČ sa stal známym vďaka téme holokaust. Nie je to náhoda - má k nej veľmi blízko. Jeho mama, fotografka Zuzana Mináčová, prežila Osvienčim a väčšinu svojich príbuzných počas vojny stratila. Mináčove filmy Všetci moji blízki a Sila ľudskosti z roku 2002 dosiahli vo svete, hlavne v Amerike, mimoriadny úspech. Po mnohých európskych premiérach sa práve tento týždeň dočkala Sila ľudskosti aj slávnostného uvedenia na Champs-Elysées v Paríži. Tvorcovia tak so všetkou úctou oslávili 60. výročie oslobodenia Osvienčimu, ktoré si svet pripomenul v týchto dňoch.

Čím vás téma holokaustu pritiahla?

Tá téma má v sebe tajomstvo. Rieši totiž zásadnú otázku: ako človek môže prísť v krízovej situácii o rozum, ako môže stratiť to, čo sa nazýva civilizácia a kultúra, a stať sa 'zvieraťom'. Veď Nemci sa do druhej svetovej vojny považovali za najkultúrnejší európsky národ.

Vaša mama prežila Osvienčim. Cítite sa byť kvôli nej témou holokaust viazaný?

Do istého času ma to nijako zvlášť nezaujímalo. V roku 1994 som však dostal v Prahe zákazku nakrútiť hudobný film Musica Iudaica. Navštívil som aj Pražské židovské múzeum, kde som vyhľadával pre film nejaké artefakty. V jednej priehradke som našiel dva albumy fotografií z tridsiatych rokov. Patrili šesťročnému, veľmi peknému dievčatku Ivonke Gero. Rodičia na fotografiách zachytili, ako dievčatko šťastne vyrastalo, hralo sa, trávilo s nimi dovolenky v prírode. Na konci som našiel správu, že celá rodina zahynula v Osvienčime v roku 1944. Akoby mnou vtedy prebehol elektrický prúd, v očiach sa mi objavili slzy. Veď ja sám som mal vtedy trojročného syna Dávida a spolu s manželkou Karin sme ho presne tak, ako to bolo na tých fotografiách, všade fotili. Vtedy som si povedal, že o tom dievčatku nakrútim film, nech aspoň niečo po tej peknej rodine zostane. Bol to môj prvý projekt s touto tematikou.

Neskôr ste nakrútili celovečerný film Všetci moji blízki. Kde ste naň vzali tú správnu inšpiráciu?

Pracoval som medzitým na niekoľkých filmových témach. Jedného dňa ma mama poprosila, aby som jej pomohol s jej najnovším fotografickým projektom Rekonštrukcia rodinného albumu. Mama počas vojny stratila celú fotodokumentáciu svojich príbuzných, ktorí vojnu neprežili. Nikdy o svojom detstve nehovorila, až teraz, po vyše päťdesiatich rokoch, sa pri práci zrazu otvorila.

Čo ste sa vtedy dozvedeli?

Vysvitlo, že mala pôvabnú veselú rodinu tetušiek a hlavne strýčkov, z ktorých mnohí boli hazardní hráči, recesisti, sukničkári. Užívali si života plnými dúškami a celý ten cirkus okolo Hitlera a prenasledovania Židov považovali len za búrku v pohári, ktorá čoskoro prehrmí. Preto, kým sa dalo, nikto z nich neemigroval. Povedal som si, prečo hľadať tému pre môj film inde? Veď tento tanec nad priepasťou nič netušiacich veselých ľudí je presne to, čo potrebujem.

Zmenil sa váš pohľad na mamu, keď pred vami takto odkryla svoju minulosť?

Zrazu som ju obdivoval. Keď si ľudia spomínajú na veci, ktoré sa skončili tragicky, väčšinou sa na ne pozerajú akosi pietne, vážne. Matka si však na ne spomenula s humorom, a to si veľmi vážim. Na to musíte mať odvahu.

Nebolo trochu kruté oživiť vo filme svoju rodinu?

Iste. Práve preto som hľadal motív, ktorý by mal vo filme pozitívnejšie vyznenie. Prezrel som desiatky kníh, až som v jednej našiel zmienku o Nicholasovi Wintonovi, ktorý v roku 1939 vyviezol v šiestich vlakových transportoch sedemsto prevažne židovských detí do Anglicka. To bolo úžasné. Hneď som zapracoval tento motív do deja. Ukázalo sa to ako mimoriadne šťastné riešenie.

Navyše to bol materiál pre ďalšiu prácu. Vzišiel z nej dokument Sila ľudskosti. Tušili ste vtedy, čo so sebou prinesie?

To sa ukázalo postupne. Keď som navštívil Nicholasa Wintona na jar 1998, spoznal som v ňom mimoriadne zábavného človeka, no skutočný motív ani príčinu, prečo päťdesiat rokov o záchrannej misii mlčal, som sa od neho nedozvedel. A tak sa začalo moje detektívne pátranie. Som veľmi rád, že sa všetko skončilo tak šťastne. Nicholasa Wintona britská kráľovná Alžbeta II. vďaka filmu povýšila do šľachtického stavu. My, teda ja, strihač a producent Patrik Pašš sme získali EMMY Award - televízneho Oscara. A nakoniec - asi sto 'detí' sa konečne dozvedelo, komu vďačí za svoju záchranu.

A dostali ste aj odpoveď na otázku, prečo Winton toľko rokov o svojom čine mlčal?

Dostal. Bola dosť prekvapujúca. Preňho je dobrodružstvom žiť a prežívať vždy nové veci. On je jednoducho taký zaneprázdnený aktivitami, ktoré ho čakajú, že nemá čas pozerať sa naspäť. Dokonca mi nedávno povedal, že do mája tohto roka nemôže zomrieť, pretože musí dokončiť výstavbu nového Wintonovho domu - seniorského centra vo Windsore. I keď je v tom kus čierneho humoru, vystihuje ho to.

Film Sila ľudskosti mnoho divákov rozplakal. Dojíma aj vás?

Pravdupovediac, už nie. Ale spomínam si, že Patrik Pašš mal často pri práci v strižni oči zaliate slzami. Myslel som si, že ide o nejaký technický problém, odporúčal som mu, aby si obstaral okuliare. Až neskôr mi došlo, že jeho jednoducho ten film dojíma bez ohľadu na to, koľkýkrát ho vidí.

Nakrútili ste ho v angličtine. Malo to vplyv na jeho úspešnosť?

Ukázalo sa, že to malo obrovský vplyv na distribúciu. No iný jazyk ani neprichádzal do úvahy, lebo bol jediný, ktorým hovorili všetky deti, češtinu alebo slovenčinu už mnohé z nich zabudli. Nedá sa nič robiť, myslím si, že sa budeme musieť čoraz viac zamýšľať nad možnosťou nakrúcať naše filmy v angličtine. Americký divák nepozná dabing, a tak práve kvôli jazyku zostávajú naše často vynikajúce filmové počiny na pokraji záujmu skutočne veľkej distribúcie.

Naozaj si myslíte, že angličtina bude v našich filmoch nevyhnutná?

Tak by som to nestaval. Každé rokovanie bude stáť na tom, v akom jazyku sa bude nakrúcať. Je to zaujímavý problém.

V hre teda nemusí byť len angličtina. Ako presvedčiť o dôležitosti toho svojho jazyka?

Jedna vec je globalizácia, koprodukcia a finančné prostriedky, druhá samotný film. Bude o to predajnejší, o čo viac z neho bude popri jazyku cítiť aj ducha a kultúru istej krajiny.

Veľa pracovného času trávite v Česku. Je jednoduchšie nakrúcať film za hranicami Slovenska?

Slovensko má síce mimoriadne silný kreatívny filmový potenciál, ale nakrúcať je tu naozaj ťažké. Sú síce veľké predpoklady uspieť vďaka nízkym cenám a vysokej profesionalite, no konkurencia v Čechách a v Maďarsku je obrovská. Tam dokonca vláda vytvorila legislatívu, ktorá priamo ťahá zahraničné štáby nakrúcajúce veľké výpravné filmy pre Hollywood alebo západných producentov.

Aký je dnes rozdiel medzi európskou a americkou kinematografiou?

Už dávno sa vie, že platí perfektne vystavaný príbeh s nečakanými zvratmi. Americký film chce zaujať a zabaviť čo najviac divákov. Európsky film zase často vsádza na autorskú výpoveď režiséra. Je slobodnejší, neraz aj invenčnejší, lenže občas zabúda na diváka, čím veľa stráca. Ideálne by bolo využiť oba prístupy, aby sme dokázali vyrábať kasové filmy so silným autorským prínosom režiséra. Kiežby takých filmov vzniklo na Slovensku veľa.

V roku 1989 stroskotal váš pokus nakrútiť dokument o Fellinim. Ako to bolo?

Pred pätnástimi rokmi som nakrúcal dokument o slovenskom režisérovi Jurajovi Jakubiskovi. Mojím snom bolo, aby sa sprievodcom toho filmu stal Federico Fellini. Stal sa zázrak, Federico súhlasil a po obrovských byrokratických ťažkostiach som sa mohol v januári 1989 spolu s malým štábom vypraviť za ním do Ríma. Fellini mal fantastickú náladu, vyrozprával veľmi emotívne epizódy zo svojho života, vykreslil mi východiská mnohých svojich filmov. Dokonca nás na druhý deň pozval do Cinecitty na nakrúcanie svojho posledného filmu Hlas mesiaca. Fellini bol pre mňa filmovým bohom, vlastne kvôli nemu, jeho filmu Amarcord, som sa stal režisérom.

Ako to, že dokument vtedy nevznikol?

V tom čase som bol zamestnaný na Kolibe. Práve sa schyľovalo ku koncu komunizmu, vládol tam chaos, množili sa protesty, ktoré vyvrcholili v novembri 1989. Na chvíľu išlo všetko bokom. Prosil som, aby mi materiál na Kolibe uschovali. Omylom ho však dali skartovať.

Akože omylom?

Tak, že ho zlikvidovali spolu s iným nepoužitým filmovým materiálom, ktorý sa po dokončení filmu jednoducho skartuje. Vtedy sa posielal na Moravu, sekal na malé kúsky a potom sa ním plnili matrace. Keď som sa dozvedel, čo sa stalo, celý som ozelenel. Okamžite som spolu s vedúcim produkcie odcestoval na to filmové smetisko, kde sme sa v zime a daždi hrabali celých dvanásť hodín. Našli sme ešte nejaké zvyšky neporušeného materiálu, ale väčšina z neho už bola rozsekaná v matracoch.

A ako sa to skončilo?

Stále som túžil ten film dokončiť, lenže pád komunizmu priniesol obrovské zmeny. Ľudia sa vtedy chceli dozvedieť viac o tabuizovaných domácich témach, a tak som sa pustil do iných projektov. Nedávno sme si s Patrikom Paššom povedali, že bude zaujímavé, ak nakrútime veselý dokument o tom, ako a prečo film o Fellinim nevznikol a ako sa človek nesmie vzdávať, keď ide za svojím cieľom.

FOTO SME - PAVOL MAJER a ARCHÍV MATEJA MINÁČA