Sobota, 6. marec, 2021 | Meniny má Radoslav, RadoslavaKrížovkyKrížovky
PRESNE PRED ŠESŤDESIATIMI ROKMI BOL OSLOBODENÝ NAJVÄČŠÍ NACISTICKÝ KONCENTRAČNÝ A VYHLADZOVACÍ TÁBOR. AKO SA S TÝM VYROVNÁVA UMENIE?

Diela o Osvienčime: svedectvo, obžaloba i memento

"Po Osvienčime už nie je možné písať básne." Tieto slová nemeckého filozofa Theodora Adorna boli skôr trpkou metaforou ...

"Po Osvienčime už nie je možné písať básne." Tieto slová nemeckého filozofa Theodora Adorna boli skôr trpkou metaforou ako skutočnou predpoveďou. Žiadne umenie nemohlo nereagovať na hrôzy a utrpenie, ktoré ľudstvu priniesla druhá svetová vojna. Písané slovo (a do istej miery aj výtvarné umenie) je už zo svojej podstaty "rýchle", a tak logicky a zákonite sa čoskoro prihnala vlna spisby aj o holokauste a koncentračných táboroch. Jej literárna kvalita v tomto prípade nebola prvoradá, nad ňou stála dokumentárna, historická či sociologická hodnota svedectiev tých, čo prežili.

Skryť Vypnúť reklamu

"V skutočnosti som ju ani nepísal preto, aby som predložil nové body obžaloby, ale preto, aby poskytovala podklady na triezve štúdium niektorých aspektov ľudskej duše," píše taliansky spisovateľ Primo Levi v knihe Je to človek?, ktorá je jedným z najsilnejších svedectiev o zločinoch, ktoré sa diali v Osvienčime, najväčšom nemeckom koncentračnom a vyhladzovacom tábore, kde podľa odhadov zomrelo pol druha milióna ľudí, prevažne Židov.

Podobne ako Levi (ten začal písať už priamo v koncentráku) patrili k prvým autorom, ktorí poskytli svoje autentické knižné svedectvá o dianí v mamuťom osvienčimskom lágri, pozostávajúcom z vyše štyridsiatich táborov, aj Slováci Jozef Lánik či Iboja Wandall-Holmová. Je až neuveriteľné, že pri tom nepredstaviteľnom utrpení a mizivej šanci na prežitie všetkých trápila spoločná nočná mora: Ak s nám náhodou podarí raz opustiť toto peklo, budú nám tam vonku veriť, čo sme tu prežili?

Skryť Vypnúť reklamu

Dokumentárne svedectvá potenciálnych obetí časom vystriedali pokusy o beletristické spracovanie tohto dejinného fenoménu, no vo všeobecnosti vlna literatúry o holokauste začala opadávať. Podľa literárneho kritika Alexandra Matušku sa "utopila vo svojom vlastnom množstve" a beletria jej nielenže nepomohla, ale možno jej skôr zasadila posledný úder. "Náskok skutočnosti pred aj najkrutejšou fantáziou bol taký veľký a nedostihnuteľný, že aj ten najmocnejší román ďaleko pokrivkával za realitou."

No práve Matuška nemohol neregistrovať, že "život i literatúra majú svoje zákony, akým je aj návratnosť situácií (životných) i tém (literárnych)", a tak po zhruba dvadsaťročnom odstupe sa znovu objavujú nové knihy na starú tému. Jozef Lánik píše román Čo Dante nevidel, bratislavský rodák Harald Saunders prichádza tiež vo vydavateľstve Múzea židovskej kultúry s knihou Spravodlivosť bola ďaleko ("Je to príbeh o obyčajných ľuďoch s neobyčajnými zážitkami, ktoré reflektujú skúsenosť 90-tisíc slovenských Židov, obžalobu do neba volajúceho popola sedemdesiatich tisícok obetí už nemožno počuť - som jeden z ich hovorcov").

Skryť Vypnúť reklamu

Nemlčali ani ďalší slovenskí literáti, spomeňme aspoň Laholu, Švantnera, Jašíka, Ondruša, Kováča, Mňačka, Špitzera, Richtera (ten aj zostavil antológiu slovenskej literatúry o holokauste Božia ulička), Kupca, Šikulu či Johanidesa.

K "starej" téme sa vracia aj Primo Levi. Po ďalšej knihe Prímerie uzatvára svoj voľný triptych (kompletne vyšiel v Agore) dielom Potopení a zachránení. Chce nielen objasniť ďalšie stránky fenoménu koncentračných táborov, ale jeho kniha má aj ctižiadostivejší cieľ: "Chcela by odpovedať tiež na najnaliehavejšiu otázku, ktorá sužuje všetkých, čo mali príležitosť čítať naše príbehy: aká časť sveta koncentračných táborov je mŕtva a už sa nevráti, ako napríklad otroctvo alebo zákon súboja? Aká časť sa vrátila alebo sa vracia, čo môže urobiť každý z nás, aby v tomto svete, plnom hrozieb, aspoň táto hrozba zanikla?"

Skryť Vypnúť reklamu

Presne o tom hovorí aj už citovaný Matuška, podľa ktorého vznik ďalších diel je nielen dôsledkom ľubovôle autorov, ale aj existencie stále ďalších vznikajúcich hrozieb. Nové knihy na starú tému tak nadobúdajú aj charakter mementa. A, samozrejme, netýka s to len kníh.

Slovenský Osvienčim

História slovenskej hudby registruje pod názvom Osvienčim skladbu Ilju Zeljenku, jedného z našich najvýznamnejších skladateľov. Presnejšie ide o dve diela: základom Zeljenkovej kantáty z roku 1960 sa totiž stala rovnomenná báseň Mikuláša Kováča, ktorá vznikla nedlho predtým. Skladateľ ju čítal ešte v rukopise a prebral ju do partitúry doslovne.

Je zaujímavé, že vyrovnať sa s fenoménom holokaustu sa podujali dvaja umelci z generácie, ktorá vojnu zažila len v detstve. Kováč i Zeljenka nemali ani tridsať rokov, keď dokončili svoje diela. Obaja pritom pristúpili k téme veľmi nápadito. Básnik využíva formu rozhovoru s mŕtvymi obeťami i mená konkrétnych ľudí, skladateľ zveril hlavný vokálny part dvom recitátorom, netradične narába so zborom i orchestrom a pri koncertnom uvedení skladby využíva zosilnenie hlasov reproduktormi.

Skryť Vypnúť reklamu

Zeljenka svojím Osvienčimom porušil zavedenú formu kantáty, čím podľa muzikológa Ľubomíra Chalupku nielenže rehabilitoval tento hudobný žáner pokrivený socialistickým realizmom 50. rokov, ale zároveň sa "invenčným riešením vzťahu hudba - slovo priblížil k dobovým tendenciám európskej avantgardy".

Než sa však s týmto novátorstvom vyrovnali funkcionári Zväzu skladateľov, skladba nemohla byť niekoľko rokov uvedená. Až v apríli 1965 sa konala jej koncertná premiéra. Naštudoval ju dirigent Ľudovít Rajter so Slovenskou filharmóniou, ktorý ju o dva roky neskôr úspešne uviedol aj na renomovanom festivale Varšavská jeseň.

Hoci Zeljenkov Osvienčim sa umiestnil na popredných miestach skladateľskej súťaže UNESCO, doma sa často nehráva. Skladba, o ktorej teoretik Peter Faltin napísal, že "útočí na ľahostajnosť človeka", existuje iba na dvoch oficiálnych nahrávkach - na LP platniach z rokov 1967 a 1982. (her)

Skryť Vypnúť reklamu

Suveníry z Auschwitzu a kamienky

Auschwitz souvenirs - tak nazvala svoju výstavu poľská výtvarníčka Agata Siweková, ktorú predstavila v lete roku 2003 v Amsterdame. Svoju skúsenosť s Osvienčimom, vedľa ktorého vyrastala, pretavila do umenia. Bábiky oblečené v šatách, aké nosili väzni v koncentračných táboroch, prívesky na kľúče s nápismi Arbeit macht frei alebo tričká s nacistickými symbolmi, vtedy vyvolali pobúrené reakcie verejnosti a najmä bývalých väzňov koncentračného tábora.

Na Slovensku sa problematike holokaustu venuje výnimočným cyklom pod názvom Memento - pocta obetiam holokaustu fašistického Slovenského štátu umelec Peter Kalmus. Už osemnásty rok každý deň zbiera riečne kamienky, ktoré obaľuje mosadzným drôtom. Za rok ich obalí štyritisíc. "Projektu sa budem venovať ešte tri roky. Za dvadsať rokov tak bude obalených 80-tisíc kamienkov. Slovenských obetí holokaustu bolo okolo 70-tisíc. No presné číslo nikto nevie. Preto radšej ako o jedného menej, urobím o desaťtisíc viac," hovorí pre SME autor. (kop)

Skryť Vypnúť reklamu

Filmári o svedomí a odvahe

Minulý rok sa do témy o koncentračných táboroch pustil režisér Volker Schlöndorff. Predlohou filmu, ktorý nazval Deviaty deň, bola spomienková kniha Farársky blok 25487 luxemburského kňaza Jeana Bernarda.

Bernard sa v januári 1941 dostal do koncentračného tábora v Dachau. Patril medzi tých kňazov, ktorí nesúhlasili s postupom nacistov a otvorene proti nemu protestovali. Spolu s ním sa do tzv. farárskeho bloku dostalo ešte takmer 2600 duchovných z celej Európy.

Vo filme dostal meno Henri Kremer, hrá ho Ulrich Matthes. Napätie príbehu sa buduje na jeho dialógoch s dôstojníkom gestapa Gebhardtom (August Diehl). Kremer totiž dostane priepustku a môže sa vrátiť domov do Luxemburska. Tam sa však dozvie, že jeho sloboda je podmienená úlohou. Dostane deväť dní na to, aby presvedčil luxemburského biskupa a primal ho s gestapom spolupracovať.

Skryť Vypnúť reklamu

Volker Schlöndorff pri Deviatom dni nijako formálne neexperimentoval. Zvolil jednoduché lineárne rozprávanie, ktoré v ničom neruší vytváraný vnútorný konflikt. "Koncentračný tábor, náboženstvo, svedomie, slušnosť - v jednom pohári vody sa nachádza celé more minulosti," povedal o filme Schlöndorff.

Len dva roky pred ním nakrútil film o podobnom zápase so zodpovednosťou francúzsky režisér gréckeho pôvodu Costa-Gavras. V snímke Amen vytvoril dvojicu hrdinov z jednej skutočnej a jednej fiktívnej postavy. Skutočnou je nemecký dôstojník a chemik Kurt Gerstein (Ulrich Tukur), fiktívnou mladý jezuitský kňaz Ricardo Fontana (Mathieu Kassovitz).

Obaja bojujú proti hitlerovskému vedeniu zvnútra - Gerstein pracuje na konštrukcii spŕch v koncentračných táboroch, zistí však, že namiesto vody sa do nej púšťa cyklón B. Chce to ohlásiť vedeniu nemeckej cirkvi i pápežovi, ale jediný, kto sa spolu s ním snaží niečo zmeniť, je Fontana. Drámu stupňuje každý malý prejav ľahostajnosti a nedostatku odvahy. Mladý jezuita si potom na protest proti nečinnosti cirkvi pripne na sutanu židovskú hviezdu a sám dobrovoľne odíde do koncentračného tábora.

Skryť Vypnúť reklamu

Amen pri svojom vstupe do kín katolícku cirkev poriadne rozrušil. "Rôzni historici majú rôzne názory, ale všetci sa zhodujú v tom, že pápež nevystúpil," vysvetľoval svoj umelecký postoj Costa-Gavras.

Plagát k jeho filmu navrhol Oliviero Toscani, známy svojimi reklamnými fotografiami pre Benetton - kresťanský kríž na ňom prechádza do hákového. Francúzska katolícka asociácia žiadala súd, aby ho zakázal, ale neuspela, a tak plagát visel ďalej skoro na každej stanici metra.

KRISTÍNA KÚDELOVÁ, čtk

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako môžete zastaviť dýchavičnosť pri covide a po jeho prekonaní?
  2. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  3. Nové číslo Historickej revue
  4. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  5. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  6. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  7. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  8. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  9. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  10. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  1. Svieže jarné ceny v PLANEO Elektro sú aj v marci extra výhodné
  2. Ako môžete zastaviť dýchavičnosť pri covide a po jeho prekonaní?
  3. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  4. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  5. Nové číslo Historickej revue
  6. Veolia dostala exkluzívne do správy projekt SKY PARK
  7. AS EUBA vyhlasuje protest proti novele zákona o VŠ
  8. Firmy sa spojili s učiteľmi, rozhodli sa pomôcť chudobným žiakom
  9. Počas pandémie vzrástli obavy z právnych sporov
  10. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  1. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať? 19 548
  2. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 15 357
  3. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 12 174
  4. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 9 633
  5. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia 9 374
  6. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 8 490
  7. Dovolenka v Egypte: Vyskúšali sme, ako sa aktuálne cestuje 7 470
  8. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami 7 272
  9. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť 6 646
  10. 10 vecí, kvôli ktorým do banky už chodiť nemusíte 6 154
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Poslanec Tomáš Šudík hovorí, že v klube OĽaNO sú dvaja až traja poslanci, ktorí vyslovujú kritiku.

5 h
Komentár Zuzany Kepplovej

Náš vzťah s Petrom

Zuzana Kepplová, komentátorka denníka SME.

Premiér nás jedným statusom teleportoval do čias franských špehov a byzantských bratov.

10 h
Minister zahraničia Ivan Korčok.

Korčok rieši Sputnik V aj dvojaké občianstvo.

9 h
Kostol sv. Michala a anjelov v britskom meste Ledbury, kde vyše sto rokov visel Tizianov obraz

Mestečko čaká nápor turistov.

14 h