Snehu máme dosť, ale, bohužiaľ, nie je umelý. FOTO - AUTORKA

Dnes som hodnú chvíľu visela na najvyššom možnom prístupnom bode vykrývača spoločnosti Pomaranč. Vždy, keď tam leziem, strašne sa bojím. A dnes sa k tomu pridala aj námraza. Na krku nový foťák (made in Ježiško), predo mnou panoráma Nízkych Beskýd a vnútri potreba zdokumentovať, čo vidím a čo si môžem každý deň znovu obzrieť. Podmienkou je prekonať strach.

V noci bol seriózny mráz. Na našej zaužívanej, domácej strediskovej stupnici ho voláme "túžava". Keby bolo o pár stupňov menej, bola by to "zima, ako v ruskom filme" a tam tabuľky končia. Vrcholčeky všetkých kopcov naokolo mali snehobiele čiapočky. Slnko pomerne vysoko. Nebo bez obláčika. Radosť každého fotografa-amatéra! Minolta zohrievaná vlastným telom a goretexom spolupracovala aj pri mínus štrnástich. Pôvodne som vám chcela ukázať práve tú panorámu. Lenže kým som visela, zazvonil mi vo vrecku telefón.

"Dobrý deň...máte sneh?" ozve sa milý hlások.

"Jasné, koľko potrebujete?" (Mala by som byť profesionálna, ale démon Ironik si žiadal svoj prídel.)

V telefóne trošku zašumelo, a hlások sa uistil: "Dobre som sa dovolal do lyžiarskeho strediska Makovica?"

"Áno, ako vám môžem pomôcť?"

"Chcel by som sa opýtať... máte umelý sneh?"

Vyšla som s pravdou von. Nie nemáme.

"Škoda... tak nič. Dopočutia.."

Zamrzelo ma, že som ho sklamala. Robím to veľmi nerada a len ak sa tomu nedá vyhnúť.

Ešte o trochu viac ma (ako nespočetnekrát predtým) zamrzelo, ako sa v nás nenápadne zvyšuje koncentrácia povrchnosti, v tomto prípade i obalamutenosti reklamou.

Sneh je úžasné skupenstvo. Krajina pod snehom ešte úžasnejšia. Počuteľné hlboké biele ticho. Lyžovačka v čerstvom snehu však bude onedlho na Slovensku vzácnosťou, pretože dopyt lyžiarov po umelom snehu je patologický. Skôr alebo neskôr všetci podľahneme. Pomedzi buky a borovice nastaviame snežné delá a budeme nostalgicky spomínať. Budú nás tľapkať po pleci a vravieť nám, akí sme šikovní, že sa nám to podarilo. Budeme mať bod pri vyrovnávaní regionálnych rozdielov. Budeme robiť "šou", budovať pre vás atrakcie a pripadať sami sebe ako cirkusanti. Lunaparky nevyrastú len v Tatrách. Tam budú len najviac na očiach, ako pamätníky ľudskej krátkozrakosti. Aj tu u nás, kde svojráznosť stále príjemne pretrváva, raz neodoláme. Budeme sa chcieť v hlúposti vyrovnať ostatným.

Ale možno sa mýlim. Možno aj vy ste len na chvíľu podľahli a bežíte tam, kam všetci. Možno je to len obyčajná davová psychóza v sofistikovanom oblečku. Biznis ako každý druhý, keď niekto iný vie lepšie ako ja, čo potrebujem. Ak je to tak - dajte mi vedieť.

Nerada sa v živote zbytočne vzdávam autentických vecí, ľudí, hĺbok a výšok vo všetkých podobách... A ak by ste nám niekedy telefonovali, nepýtajte sa na umelý sneh. Spýtajte sa, či si môžete dobre zalyžovať.

varjanova.blog.sme.sk