Zohratá partička – manželia Salamonovci. Čo jeden povie, druhý buď okamžite vyvráti, alebo cudzím odporúča vydeliť minimálne dvoma. Možno práve preto sa návštevy u nich cítia tak dobre.
Pani Dana Salamonová má za sebou 35 rokov praxe a ako odborníčka na drevené a polychrómované plastiky pôsobí na reštaurátorskej katedre VŠVU v Bratislave. Deti jej doma hovoria „učka“. Nedávno mala v Bruseli prednášku o slovenskom reštaurátorstve a po mnohých skúsenostiach je presvedčená, že naši reštaurátori sa nemajú za čo hanbiť. Jej manžel Zolo Salamon vedie grafické štúdio IQ DESIGN. Sám hovorí, že všetko, nad čím v práci rozmýšľa, sa objavuje v každej domácnosti. Obal každého produktu totiž nesie určitú kvalitu informácie, ktorú jej dodáva práve grafický dizajn.
Do pitvora padla mína
Na hlavnom tráme je vypálený dátum – rok 1868. „Bohužiaľ, nepoznám celú tradíciu domu. Veru by bolo zaujímavé vedieť, aké ľudské príbehy sa tu odohrali,“ hovorí pán Salamon. Aj doma sa však riadi svojím profesionálnym citom. Nechcel, aby dom vyzeral ako skanzen, preto tu ani nenájdete kolovrátky, ktoré nemajú šancu spĺňať svoj účel. „Rešpektujem všetko, čo tu bolo, dodržujem proporcie architektúry, ale snažím sa vytvárať funkčné priestory.“
Dedinský dom obvykle končieval pitvorom. V dome Salamonových kedysi práve do pitvora padla mína a keď dom pred 25 rokmi kupovali, krov bol zviazaný reťazami a museli ho vymeniť. „Materiály ani firmy, ktoré by to robili na kľúč, v tom čase neboli,“ hovorí Zolo. „Vybielilo sa, začali sme sa zaoberať dlažbami, bolo treba zaviesť vodu, odviesť kanalizáciu, urobiť žumpu. Aj dnes je to vlastne ešte v prerode, stále sa tu niečo mení, prispôsobuje. Ale mňa to celkom teší.“
Výsledok je jasný
Ako deti žili obaja v bratislavských rodinných domoch, donedávna však bývali v paneláku. „Víkendový domček sme si vybrali na popud manželkinej lekárky,“ spomína pán Salamon. „Keď Dana začala reštaurovať, ešte boli zaužívané drastické pracovné postupy. Na prehrabávanie sa v toluéne doplatilo mnoho jej kolegov zdravím. Našťastie od toho včas ustúpila a venovala sa viac kameňu.“ Lekárka Dane poradila zmenu vzduchu. Zhodou okolností bola jednou z prvých bratislavských Pernečanov a našla tu Salamonovcom víkendový dom. Pán Salamon vedel, čo ho tam čaká, a nebol veľmi nadšený. Ale raz, takto v zime, si dom v Perneku predsa len išli pozrieť. Výsledok je jasný.
Idem domov
Víkendy bývali pravidelné. Postupne deti odrástli a rodičia nechceli ostať v bezútešnom paneláku sami. „Jedného dňa som sa rozhodol presťahovať. Dane to trvalo trochu dlhšie, ale dnes sme obaja tu, a neľutujeme,“ spomína pán Salamon. „V lete sme prisťahovali aj 98-ročného otca, ktorý má svoj priestor vytvorený presne podľa svojich predstáv. Donedávna býval v mojom rodnom bratislavskom dome, ktorý sme s bratom predali.“ Otec bol rád, že majetok sa vysporiadal. Svojho času tu na stavbe veľa pomáhal, ešte v sedemdesiatke stál pri miešačke, takže dom mu nie je cudzí. Keď sa presúva do svojej izby, vždy povie – „idem domov“.
S pečaťou odbornej starostlivosti
Malá kuchynka stála kedysi pod holým nebom. Domáci jej prirobili strop s otvormi – „vzdušákmi“, cez ktoré sa vykuruje aj podkrovie. Kým nemali ústredné kúrenie, zdrojom tepla boli kachle, pochádzajúce ešte z bývalých rodinných domov na Kamennom námestí v Bratislave.
Priestory, cez ktoré sa chodí do podkrovia – pôvodne detského traktu, boli pitvorom a maštaľou. Pani Dana tu dnes má malý ateliérik, kde robí svoj výskum. Ďalšou jej veľkou pýchou je priestranný šatník, ktorý by jej každá žena mohla závidieť. Vymyslel ho manžel. Kúpil dvere zo skriniek, vsadil do koľajničiek, a výsledok je lepší, efektnejší a lacnejší ako „roldor“.
V dome sa vynímajú staré kusy nábytku – drevené truhlice staré okolo tristo rokov, sekretár, polica a zopár krásnych plastík. Všetko nesie pečať odbornej starostlivosti.
Vždy s úsmevom a nálepkou
V záhradke pri dome majú Salamonovci krásnu kopanú studňu, vykladanú kameňmi. Za domom pokračuje asi tristo metrov dlhá záhrada, vysadená ovocnými stromami a za ňou pole s ornou pôdou. „Akosi sme nevedeli, čo s ňou. Keď sa v nej však začala rozrastať burina, rozhodli sme sa, že sem vysadíme stromy. Raz z toho bude malý lesopark alebo potenciálny stavebný pozemok,“ dúfa pán Salamon. Bol by rád, keby sa o majetok raz starali deti. Dom je spolu s ďalšími siedmimi perneckými domami s rovnakou tektonikou evidovaný ako kultúrna pamiatka.
Najcitlivejšie treba vychádzať so susedmi. „Rozumieme si a vychádzame si v ústrety. Ja dám susede starý chlieb pre sliepky, ona mne pár vajíčok. Pri všetkej skromnosti sme zapísaní dobre,“ myslí si pán Salamon. „Samozrejme, nálepky ‘Bratislavčania‘ sa nikdy nezbavíme,“ smeje sa, hoci po odovzdaní „mŕtvej duše“ starostovi obce je novopečeným Pernečanom s trvalým pobytom.
Autor: Eva AndrejčákováFOTO SME – ĽUBOŠ PILC
