Dnes: cestovateľ FRANTIŠEK KELE.

V bratislavskom sídliskovom byte cestovateľa a spisovateľa Františka Keleho a jeho manželky Ľudmily sa za dlhé roky vystriedali dva psy. Pudlíky Gipsy a Elza.

"Prvého, čierneho Gipsyho, priniesla naša Tánička domov, keď bola ešte dieťa," spomína František Kele. "Nechcel som jej ho v paneláku dovoliť, ale šteniatko malo taký kukuč, že sa mu nedalo odolať."

Život so psíkom sa začal odvíjať tak, ako to chodí: malá Táňa ho milovala, ale von s ním chodil otec a o výchovu sa starala mama. Skoré ranné prechádzky však pre Františka Keleho neboli ničím nepredstaviteľným, veď vtedy mal za sebou už aj iné túry. Jeho manželka zas varila obedy pre ďalšieho člena rodiny s radosťou. Aj preto, že sa vedel zo všetkých najkrajšie oblizovať.

Gipsy bol dôstojný, rozumný, hravý, pudlíkovsky milý aj odvážny. Neplakával, keď rodina každé ráno odchádzala do školy a do práce, len občas, keď bol doma sám už príliš dlho, nazlostene oškrabával omietku zo steny.

"Mali sme ho šestnásť rokov. Keď nám umrel, nechcela som ďalšieho psa. Stále som si hovorila - tak dlho sme sa o neho starali a nemohli sme spolu cestovať, možno teraz by nám to vyšlo. Bolo mi však za ním veľmi smutno," hovorí Ľudmila Keleová.

Odvtedy absolvovala s manželom viaceré náročné cestovateľské výpravy. František Kele však stále podpichoval, že mu psík doma chýba. A tak sa pred siedmimi rokmi dohodli Keleovci na druhom pudlíkovi. Ich dcéra mala v tom čase už vlastnú domácnosť.

Do bytu sa teda nasťahovala sivastá Elza. Hoci zo začiatku vyzerala ako krehká žienka, ktorú bolo treba ochraňovať pred veľkými psími hulvátmi, napokon zaujala v rodine ešte významnejšie miesto ako jej predchodca.

"Od začiatku nás má veľmi rada, a my ju tiež," hovorí Ľudmila Keleová, ktorá si opäť vzala na starosť psiu výchovu. "Je vynikajúca spoločníčka, a čo je najdôležitejšie, hlavne turistka."

"Chodí s nami na každú túru po Slovensku, podobne ako kedysi Gipsy," hovorí František Kele. Manželia sa spočiatku až strachovali, či Elze nezaškodí toľko turistiky, veď počas túry nabehala dvakrát toľko ako oni. Po čase sa však presvedčili, že ich pes, napriek vynikajúcej kondícii svojich pánov, vydrží v prírode viac než človek.

Nedávno našli Keleovci zatúlaného dlhosrstého jazvečíka. "Keď sme ho našli, naša Elza práve hárala," hovorí Ľudmila Keleová. "Podarilo sa nám rýchlo mu zohnať nového majiteľa, no ten si ho mohol vyzdvihnúť až o pár dní. Nevedela som si predstaviť, ako bude u nás počas Elziných kritických dní, a tak som ho dala zatiaľ do útulku s tým, že o pár dní si poň prídeme. Keď sme potom prišli, už nám ho nechceli dať, vraj je v karanténe. Bolo treba čakať týždeň. A zatiaľ si dotyčný pán zohnal iného psíka." Odvtedy nového majiteľa pre psíka nenašla.

Kynoterapia je podľa Ľudmily Keleovej najlepšia vec na svete. "Všetci opustení ľudia, hlavne tí starší, by mali mať možnosť chovať psa. Nech je psík akokoľvek maličký, vždy je to váš strážca a dobrý kamarát. Za tie roky som sa naučila, že človek nikdy nemusí pochybovať o tom, ako ho pes ľúbi. Pri ľuďoch si tým nikdy nemôže byť taký istý."

Manžel sa pridáva: "Elza je ohľaduplná. Keď chce vyskočiť ku mne na pohovku, vždy sa na mňa pozrie, akoby sa pýtala, či môže. Keď jej to dovolím, sadne si, primkne sa. Je to veľmi milé, ako sa dokáže k človeku pritúliť."

Elza je niekedy náladová, no hre nikdy neodolá. Je poslušná a učenlivá, napokon, pudlíky to majú v krvi po svojich cirkusových predkoch. Keď ju Ľudmila Keleová cvičí, nad jej psou inteligenciou iba žasne. Že na túrach bežne nosí k nohám hodené šušky a paličky, je vraj úplne normálne. Dokáže však aj viac. "Keď položím na zem jej obľúbené hračky - ježa, loptičku, paličku, maňušku alebo farebné vrecko, a poviem dones ježa, ona ho donesie," hovorí Ľudmila Keleová, považujúc tento výkon za vrchol svojej "drezúry".

Elza si teda právom zaslúži špeciálne a vždy čerstvé porcie jedla z kuchyne svojej panej. František Kele jej toľkú starostlivosť občas až závidí.

(ea)