Koniec sna o najhlbšej jaskyni sveta.

Cvak - prst zatlačil spúšť na fotoaparáte. Snímku zasneženej horskej krajiny, kde leží aj najhlbšia jaskyňa na svete, však už zrejme nikto neuvidí. Zhruba tri sekundy po tom, čo si Peter Medzihradský odfotil z výšky prekrásnu kaukazskú prírodu, vrtuľník narazil a zrútil sa. Trinástim mužom na palube zachránil život práve ten iskriaci, čerstvo napadaný prašan.

Silvestrujúci priatelia so záujmom počúvali plány slovenského jaskyniara Petra Medzihradského. Tentoraz sa mimoriadne tešil na príchod Nového roka. Hneď druhého januára totiž štartoval na vysnívanú expedíciu do Abcházska. Na severný Kaukaz, na vrch Arabika, kde leží doteraz najhlbšia objavená jaskyňa na svete. Krubera alebo tiež Voronja, po slovensky Vrania, hlboká 2084 metrov.

Dostať sa tam pokúšal už pred viac ako dvanástimi rokmi. Vtedy však v krajine vypukla občianska vojna a jaskyniarov poslali preč priamo z hraníc.

Na druhý pokus sa všetko zdalo byť na dosah ruky. Víza vybavené, jaskyniari už vo vrtuľníku krúžili nad horným táborom pri vchode do Krubery. Ani teraz im však nebolo súdené vnoriť sa do čierňavy kamenného hrdla.

Čo sa vlastne udialo, počúvame v nemocničnej izbe petržalskej traumatológie. Isté je, že Petrov strážny anjel odviedol dobrú prácu, keďže jeho zverenec sa aj po páde vrtuľníka môže na nás usmievať, hoci z lôžka v špitále. Z rán mu síce vedú plastové hadičky, jedno koleno je na kašu, v stehne má dieru, na rozrazenej pere zaschnutú krv a v záhlaví postele barly, no už vie, že je to len dočasné. Ešte podstúpi zopár zákrokov a v lete už snáď bude opäť visieť na jaskynnej stene.

Jaskyne súperky

Petra Medzihradského vždy bavilo loziť po skalách. Bolo len otázkou času, kedy natrafí na jaskyne. Dlho nimi preliezal na vlastnú päsť, až ho "odchytili" jaskyniari - čo tam lašuje?! Keď chce, nech teda chodí s nimi.

"Na Slovensku máme menšie jaskyne, kde netreba laná, stačí preliezať rebríkmi, alebo sa plaziť. Na Morave sme však založili organizáciu Kóta 1000, ktorá sa zaoberá hlbšími jaskyňami a priepasťami. Najčastejšie chodíme do Slovinska. Minulý rok sme v jednej jaskyni dosiahli hĺbku skoro tisíc metrov, no chceli sme sa spustiť ešte hlbšie."

Najvyššou métou bol jednoznačne vrch Arabika v Abcházsku, ktorý sa od augusta hrdí najhlbšou jaskyňou sveta.

"Samozrejme, o Krubere sa vie už dlho, ale v roku 2001 sa urobili nové objavy, a tak získala svetové prvenstvo. Predháňala sa oň s francúzskou Miroldou. Zhodou okolností som bol pri tom, keď o prvenstvo načas prišla. S výpravou jaskyniarov sme pracovali v Slovinsku, keď prišla esemeska, že Mirolda je predsa len najhlbšia. Rusi, ktorí tam boli s nami, boli zo správy veľmi smutní. No vlani v auguste prerazili v Krubere sifón, teda dno jaskyne naplnené vodou, a dostali sa až do hĺbky 2080 metrov, čo ju opäť dostalo na vrchol."

Väzni pod vodopádom

Peter už v jaskyniach zažil zopár horúcich chvíľ. Aj malá jaskyňa môže byť nebezpečná, napríklad, keď je tam zlé vetranie a ľudia si vydýchajú vzduch.

"V jaskyni je väčšinou kolobeh vzduchu, ale v zablatenej chodbe, kde sa vzduch nevymieňa, sa ľahko môže stať, že zrazu začnete ťažko a rýchlo dýchať. Vtedy musíte okamžite von."

Jaskyniarom môže poriadne zavariť aj voda. Peter to zažil na expedícii na Kréte, keď zdolávali najhlbšiu jaskyňu ostrova.

"Dvaja sme boli dnu, keď sa spustil prudký lejak. Akoby sme sa zrazu ocitli v obrovskej studni, nad hlavou nám vznikol vodopád a skoro sme sa utopili. Keď voda začala padať, bol som v najväčšej hĺbke. Ešte som to nejako vybojoval hore k priateľovi, našli sme si relatívne suché miestečko a tam, premočení, čakali, kým budeme môcť vyjsť von. Voda nás však odrezala na dva dni."

Aká je nálada vo chvíľach, keď človek mrzne hlboko pod zemou v mokrom spacom vaku a netuší, čo bude ďalej?

"Skoro stále sme spali. Boli sme vyčerpaní, navyše aj hučanie vody uspávalo. Horšie bolo, že sme nemali žiadne potraviny, lebo sme mali iba zniesť na dno jaskyne nejaké veci. No najhoršia bola zima, najmä spočiatku, pretože sme mali mokré spacáky. Po čase ako-tak uschli a bolo lepšie."

Ponorková choroba sa vraj medzi jaskyniarmi nevyskytuje:

"Naopak, ľudia sa v kritických situáciách musia viac spoliehať jeden na druhého, nemôžu sa hádať pre maličkosti."

Pomyslel počas dvojdňového čakania aj na to, že sa to môže skončiť zle?

"Nie, mne to väčšinou napadne až potom, keď už vylezieme von."

Osudný prašan

Najčerstvejšia skúsenosť - pád vrtuľníka - však uväznenie pod vodopádom jasne pretromfla. Pritom, všetko sa začínalo veľmi sľubne.

Druhého januára vyrazil do Arabiky medzinárodný tím jaskyniarov. Najviac bolo Rusov, ďalej Angličania, Gréci, dvaja jaskyniari z Moravy a Peter Medzihradský zo Slovenska. Mali zásobovať potápačov, ktorí sa chceli potápať na koncovom sifóne. Veľkým úspechom bolo už to, že dostali víza.

"V Abcházsku je stále zložitá politická situácia. Oficiálne síce patrí pod Gruzínsko, ale snaží sa odlúčiť a vyhlásili autonómiu. Akurát ju nikto neuznal. Všetko je tam rozbité, nič nefunguje. V kedysi turisticky vychytenom mieste je dnes bieda, všade prázdne domy po utečencoch. Jediným, veľmi biednym zdrojom zárobku je pestovanie pomarančov, citrónov a mandarínok, inak je tam strašná chudoba. Dostať víza je prakticky nemožné. Nám sa to podarilo."

Po prílete sa však situácia začala komplikovať. Dva dni musela výprava vyčkávať pre zlé počasie. Konečne svitol krásny slnečný deň.

"Nasadli sme do vrtuľníka, pod nami iskril čerstvo napadaný sneh. Kvôli nemu sme havarovali. Keď sme pristávali vo vrchnom tábore, prašan sa zvíril, pilot nič nevidel a zachytil zadný motor."

Pád

Ako si Peter spomína na haváriu?

"Všetko sa udialo strašne rýchlo. Chystali sme sa pristáť, keď som zrazu začul ranu. Pozrel som sa z okienka a vidím, že sa k zemi blížime akosi rýchlo. Vtom už začal zavýjať motor a celý stroj sa roztočil. Chvostom narazil o zem, ten sa odlomil a vzadu sa rozleteli dvere, ktorými sa nakladá tovar. Zrazu boli dokorán a troch nás to nimi ešte za letu vyhodilo von. Bol to len okamihu a už som sa váľal vonku, celý dobúchaný. Vrtuľník sa ešte chvíľu šmýkal, otáčal, poolamoval si, čo sa dalo. Keď zastal, zvyšní chalani rýchlo povyskakovali a hádzali naň sneh, aby nezačal horieť."

Čerstvý sneh, ktorý haváriu spôsobil, našťastie zároveň stlmil pád a havária sa obišla bez smrteľných zranení. Väčšina ľudí si iba rátala odreniny, narazené rebrá a prehryznuté pery. Najhoršie dopadli tí, čo z lietadla vypadli, a pilot. Nebol pripútaný, nemal ani helmu a pri páde dostal ranu predným plexisklom.

Rátanie kostí

Bezprostredne po páde sa Peter ešte postavil a dokonca aj chodil.

"Bol som zrejme v šoku, preto ma nič nebolelo. Kontroloval som, či som celý a upokojil sa, že mi žiadna ruka ani noha nechýbajú. Cez roztrhnuté nohavice som síce videl dieru ako päťkoruna, no nekrvácala. Cítil som, že celú polovicu tela mám doudieranú, asi ešte zvnútra vrtuľníka, ako sme sa točili. Po chvíli ma však nohy začali dosť bolieť a potom som sa už nemohol ani pohnúť. Kamaráti ma dali do spacáku, kde som čakal na ďalší vrtuľník. Ostatní zatiaľ zbierali veci váľajúce sa všade naokolo."

Ako sa neskôr ukázalo, Peter mal vážne poškodené koleno, meniskus, dotrhané šľachy, zničené kĺby. Spoločne s ďalšími ťažšie zranenými ho odviezli do Suchumi, do nemocnice ministerstva vnútra.

"Vyzeralo to tam ako v chlieve. Poodlupované steny, každá posteľ iná, všetko rozbité. A hrozná zima. Dolu síce nebol sneh, ale viac ako päť stupňov nebolo a na izbe jeden radiátor. Nemali ani dosť vecí na šitie, obväzov, jednoducho poľné podmienky. Ale personál bol veľmi milý, lekári sa snažili dať nám to najlepšie, čo mali, a sestričky nám za vlastné kupovali mandarínky. Prišli nás pozrieť aj všetci abcházski pohlavári - ministri vnútra, zdravotníctva, zahraničných vecí, celá elita."

Po dvoch dňoch všetkých prepustili, okrem Petra, ktorý bol na tom stále najhoršie a potreboval operáciu.

"Prevoz do Moskvy bol však problém, lebo autom sa cez abcházsku hranicu nedá. Nakoniec ma v spacáku naložili na káru, ktorou vozia mandarínky, a na nej ma pretlačili na druhú stranu. Potom ma naložili do lietadla do Moskvy, kde už čakala konzulka a pomohla s prevozom do Bratislavy."

V pondelok už Petra prepustili aj z bratislavskej nemocnice, no ešte potrvá, kým sa celkom zotaví. Už sa však teší, ako sa v lete opäť spustí po chladnej jaskyne. A čo Krubera?

"Nuž neviem, keď to už dva razy nevyšlo... Ale v lete by som sa tam rád vybral aspoň autom. Keď nie je sneh, dá sa vyviezť až priamo k nej. Chcem sa tam poobzerať, veď kdesi v kríkoch sa ešte váľa môj foťák."

FOTO - MIROSLAVA CIBULKOVÁ a PETER MEDZIHRADSKÝ

Peter Medzihradský mal šťastie v nešťastí. Pád vrtuľníka prežil bez trvalých následkov.