Osud je vrtkavý. Z týraného psa, ktorému reťaz vrástla do kože, že musel prísť o labku, je dnes Bulinka, momentálne najväčší miláčik útulku Slobody zvierat na bratislavských Poliankach.
Ručička sa pomaly sunie k siedmej hodine večer. Sedím v aute, za chrbtom mreža a za ňou zverinec. V drôtenej klietke sa ježí naštvaná mačka, ktorú sme odchytili v podzemných garážach. Na deke ceria zuby húževnatí bastardíci farby medu, ktorí ešte pred chvíľou pobiehali v svorke vo vilovej štvrti. Prvý raz v živote majú na krku vodidlo a celú cestu pracujú na tom, aby ho prehrýzli. Na kolenách mi v prepravke postenkáva doráňaná čierno-biela mačička, ktorú zrazilo auto. Voňavku dávno prehlušil pach útulku, kde som strávila deň. Z vetrovky cítim zmes páchnucich granúl, psích kožuchov a asi aj výkalov a tiež dezinfekcie a liekov. Možno na nej uľpel aj odér smrti z kafilérneho bloku, kam som nazrela. Som plná dojmov, emócií. Vyčítam si, aká som bola zbabelá a odmietla nasledovať výjazdára Jura na neoplotený pozemok, kde štekalo a chňapalo sedem napoly zdivočených psov. Myslím na to, ako sa mi tisli slzy do očí, keď veterinárka pichla starému, ťažko chorému psovi poslednú injekciu. Vidím šteniatko, ktoré v ten deň našlo pána, a psa, ktorý o pána prišiel. Cítim sa vyčerpaná a nahlas prehodím, že dnes toho teda bolo dosť. Juraj krúti volantom a čuduje sa - podľa neho to bol ešte celkom pokojný deň. Bežný deň pracovníka Slobody zvierat.
Do útulku na bratislavských Poliankach prichádzam na deviatu ráno. Päťčlenná zmena, ktorá pracuje v ten deň, má za sebou už dve hodiny práce a nezastaví sa do siedmej večer. A výjazdár do rána, lebo pohotovosť má aj v noci. To však vtedy ešte neviem a bojím sa, či dnešok bude dosť dramatický, aby bolo o čom písať.
Pred vchodom kľačí čierna dievčina, rázne sa oháňa handrou a ponad plece jej vykúka béžový psík. Sučka Paťka sa od dispečerky Evky nepohne ani na krok. Uvedomuje si, že vďaka nej je vyriešený prípad. To znamená, opäť má milujúcu paničku. Paťku našli v horiacom byte. Starý pán sa tam už nevrátil a do penziónu nemohla. Skončila tu. Nečudo, že sú dnes s Evou Guzoňovou nerozlučná dvojica.
Prekročím mokrý schodík a vojdem do útulku. Omráči ma ťažký vzduch nasýtený pachom zvierat a žrádla. Z kotercov kdesi v útrobách budovy dolieha brechanie niekoľkých desiatok obyvateľov. Aj dispečing je však plný psíkov.
"Dávaj pozor, kam stúpaš!" upozorní vzápätí bolestným kňučaním huňatá prachovka, chúliaca sa v košíku pod pultíkom prijímacieho okienka. Akoby nestačilo, že ju zrazilo auto, teraz jej tu ešte ktosi pristúpi labku!
Pažravá trojnožka
Psíky, ktoré sú na dispečingu, sú vraj výnimočné. Nie výzorom, ale osudom, ktorý k nim bol mimoriadne krutý. Väčšinou majú čosi polámané, prípadne sú až príliš utiahnuté, ustráchané alebo jednoducho staré, aby mohli do kotercov medzi ostatných.
Pod oknom podriemkava biela babička. Našli ju vyhodenú pred útulkom, asi kvôli nádorom, ktoré ju trápili. Po operácii si ju tu nechali na dožitie. Staručký je aj šedivý strapatý havinko. Pohladkám ho po hlave a on sa prekvapene mykne. Od staroby je hluchý ako poleno. Občas sa pozviecha a prelezie do vedľajšieho pelechu, kde tróni bulteriérka Bulinka. Hneď som ju spoznala. V novinách nedávno vyšli otriasajúce fotky krásneho psa, ktorého našli na koľajniciach. Prednú labu mal reťazou tak pevne pripútanú k telu, že vrástla do kože. Noha sa nedala zachrániť, no aj po amputácii tkanivo ďalej nekrotizovalo a bolo treba rezať viac a viac. Výsledkom je hrudník poštopkaný ako ponožka.
Bulinke to však zjavne nevadí. Bulteriéry znášajú bolesť lepšie než iné psy, a tak vraj nenariekala, ani keď jej bolo najťažšie. Ani na chvíľku nestratila chuť do žrádla. A že je mrštná aj ako trojnožka, ako tu vravia zvieratkám bez labky, predviedla vzápätí.
Spoza rohu sa vynoril nádherný statný vlčiak. Ares je najstarším obyvateľom útulku. Je tu štyri roky a už tu zostane. Pohybuje sa slobodne po chodbách, čo práve zneužil. Z hrnca, ktorý chladol na podstienke, ukradol kusisko mäsa a ešte pariace si ho nesie pod stôl na nerušené hodovanie.
Cesta však vedie okolo driemajúcej Bulinky. Je to okamih, čo zavetrí a vzápätí sa ako kobra vztýči a vytrhne mu lákavé sústo rovno z papule. Ares je džentlmen, vôbec neprotestuje. A Bulinka slastne gúľa očami a napcháva sa hovädzinou.
Obyvatelia
Mimochodom, keby sa Ares stratil v meste, kde Sloboda zvierat nemá svoje útulky, už by nežil. Mnohé mestá riešia problém túlavých zvierat tak, že ich odchytia, desať, prípadne "až" dvadsaťosem dní ich držia v karanténe a keď sa neprihlási majiteľ, utratia ich.
"My dávame zvieratám, ktoré nájdeme na ulici, ďalšiu šancu. Je tu tím ľudí, ktorý sa im usiluje nájsť nový domov. Ročne sa to podarí asi pre tisíc psíkov. No ani tí, čo sa neumiestnia, nemajú žiadne ohraničenie doby pobytu," vysvetľuje mi ich filozofiu vedúca útulku Edita Gardoňová. Ukazuje mi jednotlivé oddelenia. Pre nezasväteného je najhorší pohľad na koterce. V každom sa pri mreži zhrčí štyri aj šesť psíkov. Niektoré ceria zuby, iné sa snažia prepchať ňufák a vyžobrať si pohladkanie. Keď som to videla prvý raz, bola som šokovaná. Dnes viem, že týmto psíkom je už vlastne dobre. Našli ich vyhodených v kontajneroch, priviazaných v lese, zúfalo pobehujúcich medzi autami na výpadovkách. Ošetrili ich, poriadne nakŕmili, každý deň idú na prechádzku, no najmä, hľadá sa pre nich nový pán, ktorý si ich adoptuje.
Na izolačke je menší bengál. Tu sú choré psíky, o ktoré sa stará veterinár. Najčastejšie ich trápi infekčný kotercový kašeľ. Psom tečie z očí, ňufáky majú sopľavé ako škôlkari. Vďaka antibiotikám sa však čoskoro "vylížu" a snáď aj ony niekomu padnú do oka.
Ešte absolvujeme miestnosť, kde sú šteniatka, klietky s mačičkami a vyberieme sa pozrieť aj na nový útulok, ktorý vyrastá neďaleko. Zatiaľ je to stavenisko, no v areáli sú už veľké výbehy, kde psy pobehujú ako na dedinskom dvore. Svoju obývačku tu majú aj mačky, pre ktoré sa nepodarilo nájsť majiteľa.
Ranná katastrofa
Pracovníci Slobody zvierat prichádzajú do útulku o siedmej ráno. Vždy ich tu čaká ranná katastrofa.
"Je rozdiel, keď prichádzate do čistej kancelárie alebo obchodu, a keď do útulku. Tu vás víta smrad, hovienka, niekedy aj rozhryzené veci, keď si psíčkovia našli v noci niečo na hranie," zasväcuje ma Edita Gardoňová.
Začiatok dňa je najťažší zrejme pre hygienika, ktorý musí čistiť koterce. Teda, nie je to práve voňavá práca. Po noci koterec nevyzerá vábne. Prvá je takzvaná suchá očista, čo nie je nič iné, ako špachtľou odstrániť výkaly. Potom každý box umyje jarovou vodou, potom dezinfekciou, nakoniec ho vysuší a položí čisté koberce.
Nielenže to nie je práca pre slabé žalúdky, ale ani pre slabé povahy. V každej klietke cerí zuby niekoľko psov. Na mňa vôbec nepôsobia kamarátsky, ale hygienik Bohuš neohrozene vchádza aj k psom, ktoré nepozná, lebo ide o čerstvé prírastky. Túto prácu môže robiť len človek, ktorý zvieratá nielen miluje, ale im aj rozumie. Veď si musí bez násilia poradiť neraz s vystresovaným psom, vydeseným z neznámeho prostredia. Navyše, často si nesúcim aj nošu nedôvery k surovým tvorom, ktorí si hovoria ľudia.
Matúšov veľký deň
O chvíľku ma už bolí hlava od hlasitého brechotu, odrážajúceho sa od vykachličkovaných stien. Bohuš akoby to nepočul. Pokojne čistí stierkou podlahy, potom roznáša žrádlo, potom reže na kúsky koberce a chystá zásoby čistých ležadiel, potom vyberá psy na venčenie a dáva ich "venčerom", teda dobrovoľníkom, ktorí si berú psíky na prechádzku. Neustále priebežne čistí výbehy, prikrmuje najvychudnutejšie psy a večer spraví ešte jednu generálnu očistu celého priestoru.
Za parádnu drinu je satisfakciou chvíľa, ktorá práve nastala. Z koterca vyvádza veľkého vlčiaka Matúša. Ten má dnes svoj šťastný deň. Prišiel si po neho nový majiteľ.
"Strašne sa teším, že konečne odchádza," vraví mi, kým Matúšovi pripína na huňatý krk nový obojok. "Veľmi zle to tu znášal, v koterci stále nariekal."
Pes je celý vzrušený, akoby cítil, že sa deje čosi dôležité. Pred útulkom stojí malý pikap s otvoreným kufrom. Ani na chvíľu nezaváha, hrnie sa dnu a spokojne sa usalaší na obrovských vreciach s granulami. Vpred do nového života!
Na karte s jeho menom pribudne veľká štyridsiatka. Znamená, že práve on je štyridsiatym šťastlivcom, ktorému Sloboda zvierat našla od začiatku roka nový domov.
Nechcení
Útulok ide momentálne nad svoju kapacitu. Len v čase medzi Vianocami a Silvestrom tu skončilo okolo štyridsať psov, ktoré nikomu nechýbajú. Väčšinou sú to veľké a drahé psy, napríklad stredoázijský ovčiak alebo krásny mladý bernardín.
Našťastie, prichádzajú aj ľudia, ktorí majú záujem o psíka z útulku. A tak som v ten deň bola ešte svedkom odchodu šteniatka rotvajlera a zopár krížencov. Vítaný bol tiež pán, ktorý prišiel potvrdiť, že si necháva psa, ktorého mal doma na skúšku. Nie je to bežná prax, lenže on už jedného psa mal a potreboval si overiť, či sa znesú.
S psím bábätkom prichádza krásna blondínka. Šteniatko si z Polianok vzala len pred týždňom a ešte chodí na doliečenie antibiotikami, lebo ho trápi kašeľ.
Edita Gardoňová mi ukazuje formuláre, ktoré musí vyplniť každý, kto sa ujme psíka z útulku. Podľa takzvaného umiestňovacieho protokolu prvý rok zviera ešte patrí Slobode zvierat. Je to pre prípad, že by sa náhodou našiel pôvodný majiteľ, čo sa však nestáva príliš často.
Nový pán sa tiež zaväzuje, že psa nezapojí do reprodukčného procesu, aby sa nerodili ďalší nešťastníci. Musí odpovedať aj na otázky, kde bude psa chovať, koľko naň bude mať času.
Niekedy sú potrebné aj osobné kontroly, najmä pri bulteriéroch a pitbuloch, či zviera nie je použité na psie zápasy a podobne. Sloboda zvierat má aj svoju čiernu listinu, kde sú mená ľudí, ktorým psíka nevydajú.
"Snažíme sa preveriť si majiteľa dopredu, ale nie vždy sa to dá. Naposledy sa nám stalo, že si jedna mnohodetná rodina odviedla sučku. Po čase prišlo avízo, že čosi niečo nie je v poriadku. Zašli sme tam a psíka našli uviazaného o chladničku. Keď zabrechal, deti ho začali tĺcť," rozhorčuje sa Edita. Ostatní dopĺňajú rozprávanie:
"Po pár týždňoch nám jedna pani volá, že v Medickej záhrade našla chudáka boxeríka so zlomenou labkou. Aby sme ho dali operovať a ona si ho potom vezme. Meno nám bolo akési povedomé. Pozreli sme do zoznamu a hneď vedeli, o koho ide."
"Keď si predstavím, koľko energie stojí každý pes, ktorému hľadáme lepší život ako na ulici, ale aj v útulku, nemôžeme ho predsa poslať do horšieho!" zakončí Edita.
Kamarátstvo cez vidličku
Peter Belica je obrovský chlap s dlhými vlasmi uviazanými do chvosta. Pracuje tu ako veterinárny technik. Pomáha veterinárke v ordinácii pri očkovaní a ošetrovaní psíkov, nosí ich do vyšetrovne z kotercov, čistí im uši, odblšuje, hľadá čipy. A tiež sa snaží získať si ich dôveru. Dnes je mimoriadne pyšný. Na vodítku má dlhosrstého orieška a z vidličky mu podáva sústo z mäsovej konzervy. Psík sa len oblizuje. Nebolo by to nič zvláštne, keby to nebol pes, ku ktorému sa donedávna nikto nesmel ani priblížiť. Ktovie, čo zažil, ale siahnuť si na seba nedal, vodidlo ani obojok evidentne nevidel a zúrivo chňapal po všetkých naokolo. Z ruky si síce ešte nevezme, ale vidno, že pomaly začína predsa len ľuďom dôverovať.
"Som presvedčená, že neexistuje neumiestniteľný pes," myslí si Edita Gardoňová. "Len to chce čas. Spomínam si na vlčiaka, s ktorým bola naozaj zložitá manipulácia. Povedala som si však, že každý pes predsa musí von, a tak som s ním začala pracovať. Spočiatku mi poriadne lepilo, ale verila som, že vycíti, že to s ním myslíme dobre. A naozaj, časom sa poľudštil a ujala sa ho jedna skvelá rodina. Prišli si po neho všetci na starej embéčke, až som sa zľakla, predsa len, či nejako prekvapujúco nezareaguje na dlhej ceste do neznáma. Ale kdeže, pes sa hneď usadil na predné sedadlo a večer mi telefonovali, aký je skvelý."
Vlčiak s pestrofarebným šálom
Na dispečingu neustále zvoní telefón. Ľudia nahlasujú zvieratá, ktoré sa im stratili, alebo také, ktoré sa bezprizorne potĺkajú po Bratislave. Odvážnejší prinesú psa aj osobne.
Včera tu vraj mali pani, ktorá doviedla vlčiaka na vlastnej šatke. Našla ho na diaľnici a keďže sa oprávnene bála, aby sa mu nič nestalo, priviazala ho na šál a išlo sa do útulku.
Dnes zasa prichádza pán, aby si požičal pascu, ktorá sa používa na odchyt túlavých mačiek. Pri Blumentálskom kostole vraj niekoľko dní pobehuje zmätený zajac, tak sa ho pokúsi chytiť a zachrániť mu život skôr, než skončí pod električkou.
Smutný pohľad je na mačičku, ktorú zrazilo pred obchodným domom. Zrejme má zlomenú panvu. Už ju ošetrili, dali lieky na bolesť a teraz v prepravke čaká, kým ju odvezú na röntgen do Vrakune, kde je veterinárna klinika spolupracujúca so Slobodou zvierat.
Biela plachta
Vrakunskí veterinári prichádzajú do útulku každý deň. Roboty je tu vždy na niekoľko hodín. Očkovania proti besnote, odčervovania, prehliadky nových zverencov, podávanie antibiotík, preväzy rán a zlomenín...
Najprv sa skontrolujú prišelci. Dnes je to psík Euro, ktorého včera ktosi vyhodil vo vreci ku kontajneru pred útulkom. Mimochodom, mená dostávajú psíky tak, že každý deň má pridelené nejaké písmeno. Dnes budeme pomenovávať na F.
Keď sa skončia vstupné prehliadky, ide sa na maródku. Leží tam aj smutný poľovnícky pes. Majiteľ sa ho zriekol, keď mu diagnostikovali nádory. Načo mu je vraj taký pes!
"Presne tak, ako keď šupnete starých ľudí do starobinca," rozhorčuje sa výjazdár Juraj.
"Mali sme napríklad päťročnú basetku. Majiteľ ju musel vyradiť z chovu, lebo už mala množstvo vrhov, a tak nám zavolal, buď si ju vezmete, alebo ju utratím. Tomu nerozumiem. Kúpi si psa, využije ho a keď je vysilený, vymení ho za ďalšieho, ktorý skončí rovnako."
A vy máte psa? - obráti sa na mňa veterinárka. Prikyvujem a menujem náš domáci zverinec. Neviem prečo, ale zrazu sa cítim zahanbená, že máme samých čistokrvných a rýchlo vysvetľujem, že to nie sú žiadni šampióni, ani papiere nemajú a vlastne sme sa ich tiež akoby ujali...
Vizita sa končí, veterinárka Ľubica Mikulášiková má však ešte jednu smutnú povinnosť. Do striekačky natiahne číru tekutinu a odchádzame na dispečing. Na matraci tam leží starý vlčiak. Má ťažkú artrózu, nemôže už na predné ani na zadné nohy, má bolesti, špiní rovno pod seba. Tu už nie je čo riešiť. Peter Belica si k nemu sadne a berie psíka do náručia. Tíši ho ako bábätko. Radšej zájdem za roh. Keď sa vrátim, psie telo sa už len črtá pod snehobielou plachtou.
Prechádzky
Popoludní sa začínajú trúsiť venčeri. Dospelí aj deti, Sloboda zvierat ich má zaevidovaných okolo tristo.
"Niekoho to baví iba chvíľu, najmä deti, ale napríklad Drobček, teda najvyšší Slovák, je náš skalný venčer. Vždy cez víkend vezme piatich až šiestich psíkov, pobehá s nimi Kolibu, Železnú studničku, tak ich zničí, že prichádzajú s vyplazenými jazykmi," hovorí Edita. Venčiť vraj občas príde celá rodina, najmä v lete vezme psa na celý deň.
Kto koho bude venčiť, určuje hygienik. Podľa potreby aj podľa postavy venčera. Príliš sa nepestuje, aby sa niekto upäl na konkrétneho psa, ktorého si aj tak nemôže adoptovať. Načo zviera ešte viac citovo stresovať.
Slobode zvierat pomáhajú aj mentálne postihnutí ľudia. Je to väčšinou mládež, ktorá skončila školu a teraz sa nemá kam podieť. Momentálne sú tu takí dvaja. Každý deň prídu, vezmú niektorého psíka na prechádzku, pomôžu s drobnými robotami a rozprávajú mi o tom, akí sú tu šťastní.
Uprostred svorky
Zvoní telefón. Vo vilovej štvrti sa na opustenom pozemku pohybuje svorka divokých psov. Žili tam s bezdomovcom, no už ho dlho nikto nevidel a ony teraz bezprizorne pobehujú a ohrozujú okolie. Ide sa na výjazd. Berieme so sebou aj prepravku so zranenou mačkou, ktorú zanesieme na röntgen. Cestou tiež máme skontrolovať pascu na túlavé mačky. Ak v nej bude mačka, na klinike ju sterilizujú a vypustia na slobodu.
Výjazdár Juraj tuší, kam ideme.
"Myslím, že sme tam boli už minulý rok. Našli sme tam bezdomovca so sučkou a množstvom šteniatok. Mláďatá sme vzali a dospelého psa nechali, lebo sľuboval, že už-už sa sťahuje k dcére a všetko dá do poriadku."
Po chvíli blúdenia prichádzame naozaj tam, kde predpokladal Juraj. Na neoplotenej parcele medzi dvoma vilkami pobehuje sedem psov. Nie sú síce veľké, ale zúrivo štekajú, ceria zuby a rafajú. Pre istotu nechávam dvere na aute otvorené a vykukujem len spoza kapoty.
Juraj však vezme vrecko s granulami a vojde medzi psy. Dáva si akurát pozor, aby im nebol chrbtom a nenapadli ho zozadu. Milo sa im prihovára a hádže granuly. Krôčik po krôčiku postupuje k unimo bunke a mizne v nej. Až keď sa objaví na prahu s neuveriteľne vychudnutým mužom, ktorého zdevastoval alkohol, nájdem odvahu vstúpiť na pozemok aj ja.
Muž vôbec neprotestuje, keď mu Juraj oznámi, že psíky postupne odvedie, tentoraz aj starú sučku, a dá ju sterilizovať. Dokonca ich pomáha chytať. Najprv vezmeme tých dvoch farby medu. Rafajú a zúria a keď na krk dostanú remienok, kvičia od strachu. Juraj je však skúsený, dokáže s nimi manipulovať tak, aby ho nepohrýzli, no aby sa tiež upokojili. Potom zaklapne dvere auta a ďalej to už poznáte...
FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ a PAVOL MAJER
Po vyčistení kotercov hygienik Bohuš Hromka dáva psíky vyvenčiť.
Aby pes spolupracoval, veterinárny technik Peter Belica ho upláca šťavnatým sústom. Tento najdúch bol taký nadšený, že by sa do mäsovej konzervy najradšej vopchal celý.
Túlavé mačky z okolia útulku pochopili, že sú tam aj pre ne. Každý deň si sem prichádzajú pospať v teple na radiátore.
Akcia - výjazdár Juraj Eliáš odoberá bezdomovcovi sedem psov, o ktoré sa nestaral a ony ohrozovali okolie, no najmä, samy trpeli.
Paťka je už vyriešený prípad. Ujala sa jej jedna z pracovníčok útulku, a tak sem už chodí iba s paničkou do práce.
Sloboda zvierat pomáha aj mladým ľuďom s mentálnym postihnutím. Mnohí po skončení školy nezoženú žiadne uplatnenie a sem môžu chodiť denne a byť užitočnými.
