Srbsko-čiernohorský zväz z druhej polovice 90. rokov je mŕtvy. Úmrtný list síce ešte nevystavili, ale je zrejmé, že manželstvo Belehrad - Podgorica sa už za S. Miloševiča pre neprekonateľné prekážky skončilo. Otázkou najbližších mesiacov je, či dôjde skutočne k rozluke „od stola i lôžka“, alebo budú obe strany aspoň bývať v jednom dome ako dobrí priatelia.

Javier Solana, šéf diplomacie Európskej únie, v pondelok v Belehrade s potešením konštatoval, že na oboch stranách je dobrá vôľa dohodnúť sa. Jeho ďalšiu balkánsku sprostredkovateľskú misiu privolal vývoj jasne smerujúci k rozpadu. Predstavitelia Belehradu a Podgorice sa totiž v októbri zhodli v jednom - že sa nezhodnú a že je prípustné referendum o nezávislosti, a to čo najskôr.

Jedno referendum už Čiernohorci v tomto roku absolvovali - v májových všeobecných voľbách vyhrala vládna strana presadzujúca nezávislosť len tesne a musela si nájsť koaličného partnera. Po tomto výsledku sa prezident Milo Djukanovič, už od roku 1999 hlavný motor odtrhnutia, stiahol a skutočné referendum postupne odložil na jar 2002.

Tlak z Európy ovplyvní mnohé. Solana balkánskym bratom už dávnejšie povedal, že si síce môžu robiť, čo chcú, ale EÚ nemá záujem o rozpad ich zväzu a že nemá chuť „zbierať malých“. Obe strany sľúbili, že preskúmajú oba plány spoločnej budúcnosti - teda možnosť voľnej konfederácie, ktorú navrhuje Belehrad, aj dva suverénne štáty podľa referenda, navrhované Podgoricou. S tým, že referendum v Čiernej Hore bude tak či tak.

Voľnou konfederáciou sa tu môže myslieť štát so spoločnou obranou, zahraničnou politikou, menou a politikou ľudských práv (aspoň tak to ešte v auguste Belehrad navrhoval). V skutočnosti obe republiky už dávnejšie nespája ani spoločná ekonomika a mena (Čierna Hora prešla na nemeckú marku, v januári ju zrejme nahradí euro!), ani zahraničná politika. V orgánoch na zväzovej úrovni reprezentujú Čiernu Horu v Belehrade postmiloševičovci, ktorí sú doma v opozícii. Jediné podstatné, čo majú Srbi a Čiernohorci ešte spoločné, je zrejme armáda.

K tomuto stavu vecí v Čiernej Hore do značnej miery prispel Západ, ktorý podporoval Djukanoviča proti Miloševičovi. Pred dvoma rokmi bolo terno mať v Juhoslávii takéhoto spojenca. Dnes sa ukazuje, že rozbehnutý stroj ambícií čiernohorských pánov už ťažko zastaviť. Dá sa ho však pribrzdiť. Hrozba straty západných investícií môže zaúčinkovať - tým skôr, že tu nejde o konflikt nacionalistických vášní, ale o čisto pragmatické úvahy.