Utorok, 7. december, 2021 | Meniny má AmbrózKrížovkyKrížovky

manažérka Simona Bubánová: Múdri a spravodliví nie sú najobľúbenejší

Svoje obrazy vystavovala v hlavných metropolách sveta. Talentovaná výtvarníčka, ktorá s ľahkým srdcom opustila svet nezávislého umenia, aby riadila protokol prezidenta ČSFR Václava Havla v Bratislave. Táto praneter Boženy Slančíkovej - Timravy vie z rodin

y, že dosiahnuť veľa je dobrá vec. Dnes je poprednou manažérkou reklamného biznisu, vlastní kreatívne štúdio a tvrdí, že manipulácia nie je zlé slovo. Ani vo vzťahu s manželom, ktorým je Ján Kuric zo skupiny Vidiek. Simona Bubánová.

Vaša kariéra začala v nekonformných umeleckých kruhoch, pokračovali ste prácou s politikmi až ste sa nakoniec ocitli v reklamnom biznise. Cítite sa v ňom najlepšie?
Každé z týchto období bolo dobré, každé z nich ma doslova vcuclo. Bolo úžasné byť nezávislou výtvarníčkou, rovnako ma fascinovalo byť blízko politikov a slávnych osobností, a nakoniec robiť biznis. Vždy mi išlo o komunikáciu s ľuďmi. Akoby som prežila akýsi dramaturgický oblúk - od umenia , ktoré som rovnako chápala ako komunikáciu, až ku komunikácii v reklame, ktorá má síce iné ciele, ale pre mňa je tiež umeleckou výzvou.

Skryť Vypnúť reklamu

Tušíte už nejaké nečakané dramatické finále, alebo ste pevne rozhodnutá ostať v biznise?
Zatiaľ nič dramatické nemám pripravené! (Smiech.) Veď človek nikdy nevie, ako sa bude jeho život vyvíjať. Keď som sa rozhodla študovať výtvarné umenie na VŠVU a neskôr v Paríži, ani na um mi nezišlo, že sa raz budem motať okolo politiky, alebo sa stanem riaditeľkou firmy. To naozaj nie!

Dá sa povedať, že ste dosť ľahko opustili svoju nádejnú umeleckú dráhu?
Naozaj to bolo pre mňa bezbolestné a rýchle rozhodnutie, aj keď sa mi mnohí čudujú, či sa vôbec dá umenie len tak ľahko opustiť. Prežívala som to však ako svoj plynulý prechod, zdôraznený sociálno-politickou situáciou v spoločnosti. Po revolúcii prišli veľké zmeny a pripravoval sa rozpad republiky, čo sa ma vtedy veľmi dotýkalo. Bola som pomerne známou umelkyňou, a odrazu som stratila veľa príležitostí. Patrila som medzi tých česko-slovenských výtvarníkov, ktorých vyhľadávali zahraničné galérie. S českými kolegami aj slovenskí umelci vystavovali na mnohých prestížnych miestach, kde sa prezentovala naša spoločná krajina. Išlo o vyhľadávané a populárne výstavy, ktoré mali veľkú odozvu či už v Paríži, Amsterdame, alebo USA. V istom okamihu sa takéto prehliadky skončili. Bolo to frustrujúce, lebo naraz sa pre nás svet veľkých prestížnych výstav zatvoril.

Skryť Vypnúť reklamu

Ocitli ste sa v "béčkovej" kategórii?
Vy ste to povedali! (Smiech.) Ale asi áno. Hoci by umelcovi nemalo až tak dramaticky záležať na tom, či tvorí pre najprestížnejšie múzeá, alebo galériu v Nových Zámkoch, ale priznám sa otvorene, že mne to veľmi prekážalo. Pre mňa to bol rozhodujúci handicap, lebo vplyvné výstavné siene boli práve tými, po ktorých som túžila a chcela som sa v nich umelecky prezentovať. Z veľkej časti sa mi to podarilo vo veľmi mladom veku. Boli sme skupina aktívnych československých mladých výtvarníkov, ktorí mali úspech. Napríklad, naši americkí rovesníci v Chicagu vôbec nemohli pochopiť, ako je to možné, že my s Maťom Krenom, takí "sopliaci", sme sa dostali do Múzea moderného umenia. No, bolo to preto, že vtedajšia politická situácia urobila našu krajinu zaujímavou pre celý svet.

Skryť Vypnúť reklamu

A vtedy ste pochopili, čo je to vlastne imidž?
Možno áno! (Smiech.) Imidž je veľmi dôležitý. Napríklad pre Američanov bola naša krajina mimoriadne zaujímavá napriek tomu, že ju nevedeli zemepisne presne lokalizovať.

Podarilo sa už dnešným slovenským výtvarníkom preklenúť spomínanú stratu záujmu sveta?
Myslím, že áno, stále však nemajú nástroje - mám na mysli dôležité kontakty - ktoré by k nám privádzali slávnych ľudí, pre ktorých by bola celá naša krajina niečím príťažlivá. Vtedy sme mali prezidenta Václava Havla a Československo prežilo zamatovú revolúciu - bolo to niečo, čo sa dobre predávalo aj v umeleckých kruhoch. Pre Slovensko by bolo dobrým marketingovým ťahom, keby si v budúcom období zvolilo za prezidentku ženu. Bolo by to sexi. Z tohto pohľadu majú naši súčasní umelci podstatne ťažšiu pozíciu. Máme však zopár zaujímavých osobností, ktoré "prežili". Napríklad Laco Teren, ktorého diela milujem pre intelekt skrytý v ich pozadí, a prichádzajú nové generácie - veľmi zaujímavá je Dorota Sadovská, alebo Boris Ondreička. Dúfam, že sa im darí...

Skryť Vypnúť reklamu

Nikdy ste sa netajili svojim proreformným pravicovým názorom. Dnes, keď sú reformy v plnom prúde, kultúra sa ocitla na samom konci záujmu vlády finacovať ju. Necítite potrebu pomôcť vylepšiť jej imidž z pozície človeka, ktorý rozumie umeniu a vyzná sa aj v biznise?
Ak by som sa teraz zaradila medzi umelcov, musím konštatovať, že na tom, ako to dnes vyzerá s kultúrou, máme vinu aj my. Exminister kultúry Ladislav Snopko svojho času prišiel s iniciatívou financovania, ktorá sa mi veľmi páčila - bol to Fond Pro Slovakia. Išlo o model podľa Švajčiarska, kde nemajú ministerstvo kultúry, len fond Pro Helvetia, v ktorom pracujú odborníci a rozdeľujú v kultúre peniaze, prichádzajúce zo štátneho rozpočtu a donorov. Stále mám z nášho ministerstva kultúry rozpačitý pocit, aj keď v ňom dnes pracujú ľudia, ktorých odborný názor si vážim. Ostávajú však v pozícii štátnych úradníkov, pretože sú súčasťou štruktúry, ktorá je tak vymyslená. Naša kultúra zrejme raz musí dopadnúť na nejaké dno a ľudia, ktorí v nej pracujú, sa spamätajú, a začnú k nej pristupovať inak. Niekde vo vzduchu tu pláva veľa príležitostí, len sa ich nevieme správnym spôsobom zmocniť.

Skryť Vypnúť reklamu

Podľa vás je teda zákonité, v akom stave sa dnes naša kultúra nachádza?
Vidím v tom istý logický vývoj. Na Slovensku sa posledné dva - tri roky odohrávajú obrovské zmeny, ktoré sa v západných krajinách diali niekoľko desaťročí. Tento proces so sebou prináša nemilé obete. Možno o to silnejšie nastúpi kultúra neskôr, keď dostane nový náboj a zmysel. Pamätám si na jednu diskusiu s talianskymi umelcami, ktorí prišli na Slovensko na návštevu ešte v čase socializmu. Všetci sme sa im sťažovali, ako je u nás hrozne, akí sme utláčaní a nemôžeme tvoriť, lebo nemáme slobodu mysle. Súcitili s nami, ale keď sa nás opýtali, z čoho teda žijeme, a zistili, že všetkých financuje štát, pozerali na nás ako na bláznov. Povedali nám, že oni síce môžu robiť, čo chcú, ale majú problém prežiť, a my sa sťažujeme na neslobodu, ale tvoríme na štátny účet. Vznikla paradoxná situácia, keď oni nám závideli príjem a my im slobodu. Raz, keď sa tieto dve veci nejako pretnú, bude dobre. Nedá sa to však vyriešiť narýchlo a zhora.

Skryť Vypnúť reklamu

Nemali ste chuť ostať v Paríži, kde ste študovali ešte pred revolúciou?
Ani nie, napriek tomu že moja mama túžila, aby sme ja alebo môj brat ostali v zahraničí. Prevládol u mňa pocit, že doma je stále čo riešiť, ktorý bol podstatne zujímavejší, ako to, že budem žiť na Zapáde a zháňať si prostriedky na živobytie, aby som vôbec mohla niečo robiť. Navyše, predrevolučná doba u nás bola pre umelcov mimoriadne vzrušújuca. Hoci mi bolo v Paríži fajn, dodnes tam mám veľa kamarátov, ale čo by som tam robila?!

Vašu skupinu slovenských neoexpresivistov dávajú do súvislostí s Tvrdohlavými v Čechách, z ktorých dnes každý predáva svoje diela za veľmi dobré ceny.Necítite tu objednávku povýšiť diela slovenských výtvarníkov na zaujímavý tovar, alebo aspoň vylepšiť ich imidž?
Možno nie som na to tá najsprávnejšia osoba, hoci existujú veci, v ktorých môžem pomáhať, a aj pomáham.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako ste sa po Novembri ocitli v prezidentskej kancelárii Václava Havla na Bratislavskom hrade?
Úrad vlády vtedy na podnet samotného Václava Havla vypísal pre mladých ľudí, ktorí ovládajú jazyky, konkurz do diplomatických služieb. Môj brat ma doň prihlásil a ja som uspela. Mala som šťastie, že som v čase, keď len nemnohí poznali cudzí jazyk, ovládala nemčinu, francúzštinu a angličtinu.

Ako si na prácu v protokole spomínate?
Bolo to vynikajúce obdobie. Dovtedy som každé ráno chodila do ateliéru, kde som maľovala, potom som išla na výstavy a vernisáže, ktoré obvykle končili v nejakej vinárni, a odrazu som začala chodiť do práce a riešiť rôzne medzištátne vzťahy. Bol to zlom, ale prišla som do kolektívu, ktorý bol veľmi zaujímavý. Okrem Václava Havla som spoznala Michala Žantovského, Sašu Vondru, Karla knieža Schwarzenberga a mnohých iných. Navyše, z iného pohľadu som mohla pozorovať silu médií.

Skryť Vypnúť reklamu

S čím ste sa stretli?
Nezabudnem na jeden večer v Bratislave, keď sa Václav Havel rozhodol, že chce navštíviť veľkú piváreň Mamut, kde vtedy hral Peter Lipa. Ochrankári proti tomu bojovali, dokonca už keď sa pohla kolona áut, niekto vyhlásil, že je to veľmi nebezpečné, lebo v pivárni sa strhla bitka a vo dverách leží skrvavený chlap. Václav Havel len povedal: "Jó? Tak tam jdem, Simonko, né?" (Smiech.) V Mamute sme si sadli uprostred galérie za veľký spoločný stôl a odrazu sa okolo nás vytvoril dlhý rad ľudí, ktorí mali v rukách snežienky. Určite vykúpili celé okolie, aby pozdravili prezidenta a získali jeho autogram. Bolo to veľmi pekné a spontánne. Na druhý deň jedno z tých veselých rádií odvysielalo, že Václav Havel sa síce snaží spojiť so slovenským ľudom, ale sotva sa mu to podarí, lebo keď prišiel do pivárne, zavrel sa do salóniku. Bolo to úplné klamstvo, ktoré potom prevzali všetky ostatné médiá, a vlastne vytorili obraz toho, že Václav Havel svoju prirodzenosť iba hrá.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako dnes v rámci reklamy pracujete so silou médií?
Médiami sa zaoberáme sústavne, hlavne keď sa snažíme pretransformovať, alebo preposlať myšlienku z jedného bodu do miliónov hláv. Mnohí si myslia, že stačí vymyslieť pekné obrázky, alebo niečo vtipné a hneď to bude fungovať. Nie je to však vôbec také jednoduché. Keď sa robia následné analýzy, často sa presne ukáže, čo sa komu podarilo odkomunikovať, čo nie, a koľko to celé stálo. Niekedy sú fatálne rozdiely v tom, koľko sa zaplatilo za úspešné preposlanie rovnakej informácie. Je veľmi zaujímavé orientovať sa v mediálnom labirinte a spleti záujmov ich majiteľov.

Po zrušení Havlovej kancelárie ste sa ako každý z nás ocitli v samostanej Slovenskej republike s premiérom Mečiarom. Bolo to pre vás ťažké obdobie v porovnaní s tým hradným?
Ani nie, so šťastím sa mi ho podarilo prekonať, aj keď si dobre pamätám, aké to bolo, keď som ešte na Bratislavskom hrade zachytila inventarizáciu chodili tam úradníci a všetko pečiatkovali razítkom DKP Slovenskej národnej rady... Nebolo to však ťažké obdobie, lebo len čo som odišla z Hradu, hneď som dostala ponuku pomôcť zakladať Belgické veľvyslanectvo na Slovensku. Zamestnankyňou zahraničných vecí Belgicka som však bola len rok, lebo lokálni ľudia na ambasádach výrazne nepostupujú. Odtiaľ som odišla do reklamy, čo ma veľmi tešilo, lebo reklamná brandža ma zaujímala od detstva, aj keď to dnes už asi hovorí každý. S bratom sme sledovali reklamy v rakúskej televízii a súťažili sme, kto uhádne, o aký produkt v nich pôjde. Neskôr sme naše tipovanie dotiahli do takej absurdity, že sme hádali, ktorá reklama bude nasledovať. A často sme to naozaj uhádli, lebo vtedy nebolo nasadenie až také veľké, ako je dnes.

Skryť Vypnúť reklamu

Aj teraz s bratom rozoberáte reklamu?
O práci sa spolu vôbec nezhovárame. Najviac pojednávame o úderoch a loptičkách na golfovom ihrisku, keď si ideme spolu zahrať.

Je golf súčasťou imidžu človeka vo vašom postavení?
Bohužiaľ je, ale pre našu rodinu sa stal hlavne športom, ktorý nás veľmi baví. Nechodíme sa predviesť do nejakého prestížneho klubu s cigarou a alkoholom. Ráno o siedmej, keď je ešte šero a rosa, vstávame a hráme. Je mi ľúto, že golf má na Slovensku taký pokazený imidž. V Amerike ho hrajú všetci a ako obrovská vlna sa valí aj cez celú Európu. Na Slovensku máme len jedno naozajstné veľké ihrisko - na Táľoch, ale v okolí Viedne je ich 60. Dúfam, že nános snobizmu u nás ho skoro opustí, lebo sa naozaj dá pestovať ako veľmi dobrý, spoločenský a rodinný šport.

Skryť Vypnúť reklamu

Kto u vás vyhráva?
Moja dcéra - predbehla ma.

Zo všetkých športovcov najviac zarábajú práve golfisti. Pripomínate to svojej dcére, keď chcete, aby išla hrať?
Ale áno. Momentálne sa pripravuje na odchod do USA, kde bude navštevovať golfovú školu. Trochu sa o ňu bojíme... Golfisti však nezarábajú najviac z víťazných cien, ale práve z obrovského balíku reklamy, ktorí robí z Tigera Woodsa najbohatšieho športovca na svete.

Aj tu sa potvrdzuje sila imidžu, tentokrát golfu, ktorého podstata je založená hlavne na pocitoch. Prečo pocity nakoniec víťazia nad našou racionálnou úvahou?
Imidž zohráva rozhodujúcu rolu vo chvíli, keď nie je iný nástroj na to, aby sa človek rozhodol, ktorý z produktov si má vybrať. Cenové vojny rôznych inštitúcií, alebo módne trendy niektorých produktov, sa dajú vždy technicky zarovnať. Vtedy nastane situácia, keď majú všetci rovnakú štartovaciu čiaru. Nikto však nedorovná to, čo sa skrýva za menom značky, za tým, akú predstavu má o nej človek vo svojej hlave. Je tam veľmi veľa rôznych okolností, podnetov a impulzov, ktoré vplývajú na to, ako sa imidž vybuduje a ako sa správa v konkrétnej spoločnosti. Je to niečo neuchopiteľné, a zároven veľmi silné. V postsocialistických krajinách manažéri imidž podceňovali, ale stále viac získava vážnosť, ktorá mu náleží. Sila značky, tzv. brand voltage, veľmi konkrétne ovplyvňuje cenu akcií, rast spoločnosti, alebo jej podiel na trhu, čo sú parametre pre ekonomiku kľúčové.

Skryť Vypnúť reklamu

Ekonomikou teda vládnu emócie?
Určite sú veľmi silným partnerom racionálnych rovníc, čísiel, a konkrétnych peňazí. Pekne to vidno na príklade Enronu. O situácii, ktorá sa v tej spoločnosti udiala museli ľudia v jej vnútri dávno vedieť, ale imidž značky vydržal ešte veľmi dlho, až celý problém jedného dňa praskol. Mnohé spoločnosti však vďaka imidžu značky dokážu prekonať vážne krízy. Mnohé ekonomické problémy preklenú, lebo majú dobré meno. A pre spoločnosti musí byť kľúčovou záležitosťou prežiť aj ťažké obdobia.

Funguje to podobne ako u ľudí...
Áno, a rovnako si nemyslím, že najobľúbenejšími ľudmi sú tí dobrí, spravodliví a múdri. Stáva sa, že obľúbení sú tí druhí, ktorí ale majú dobrý imidž. Netvrdím však, že imidž je niečo, čo by mohlo zavádzať ľudí nejako dlhodobo. Obľúbenosť ľudí, ktorá je postavená na nepravdivých informáciách je len dočasná - má svoj začiatok a krátky koniec. Napriek tomu poznáme aj opačné prípady. Francúzsky herec Jean Mareas mal postavenú celoživotnú kariéru na tom, že pôsobil ako veľký milovník žien. Keď sa jedného dňa ukázalo, že je homosexuál, jeho meno ho aj tak udržalo. Vybudoval si charizmu na niečom, čo mu nepatrilo, ale ženy mu odpustili. (Smiech.)

Skryť Vypnúť reklamu

Budujete si premyslene svoj vlastný imidž?
Asi nie dosť. Skôr ho zanedbávam, tak ako každý u seba zanedbáva profesiu, ktorú robí. Často sa rozprávam s médiami len preto, že môj manžel je spevák, s ktorým je pre noviny vítané uverejniť nejakú fotografiu. Je zaujímavý a v tom, čo robí, nemá prakticky konkurenciu.

Pomáhate mu teda budovať ten jeho?
Áno: „Okamžite sa prezleč, lebo toto na sebe nemôžeš mať!" asi takto mu pomáham. (Smiech. ) Ale nie, Jankov imidž patrí len jemu a ja mu do toho nekafrem.

Máte reputáciou ženy, ktorá si bez cudzej pomoci sama dokázala vybaviť a vybudovať svoje miesto pod slnkom. Lichotí vám to?
A ako! (Smiech.) Aj som na to dosť hrdá. Obidvaja moji rodičia sú lekári a asi dúfali, že aspoň jedno ich dieťa pôjde v ich stopách. Vybrala som si však úplne iný smer, a tak mi nemohli nijako pomáhať. Dôležité však je, že mi vštepili, aké dobré je byť vzdelaným, alebo ovládať cudzie reči. Nie každý to má. Pre mňa neexistovala myšlienka, že nepôjdem študovať nenapadla ma ani vo sne. Boli to úplne prirodzené veci. Rodičia mi dali pevné zázemie - vybudovali vo mne presvedčenie, že niečo dosiahnuť je fajn.

Skryť Vypnúť reklamu

Na Slovensku však osudy, podobné vášmu, väčšinou prežívajú muži. Vnímate nejako aj vy ťažšiu realizáciu žien u nás a ich nerovné spoločenské hodnotenie?
Poznám vo svojom okolí veľa žien, ktoré si veľmi vážim, a ktoré dosiahli veľkú kariéru a vplyv. Pravdou však je, že oproti mužom sú v menšine. Ženy mi chýbajú napríklad v politike - nemáme ani jednu ministerku. Nie je to správne, lebo prístup ženy je v mnohom iný, než mužský prístup a môže priniesť nový rozmer - či do riešenia biznisu, alebo do politických tém. Neviem však, či sa to v krátkej budúcnosti nejako rázne zmení, lebo my tu nemáme zástupy čakajúcich žien, ktoré sa vrhnú do politiky alebo biznisu. Postupom času, ako sa bude naša spoločnosť štandardizovať, tak aj táto téma sa utrasie. Pamätám sa však, ako ma frustrovalo, keď som robila na Úrade vlády, že som mala nižší plat oproti svojím kolegom mužom, ktorí vedeli o jednu reč menej ako ja. Bolo to tak, lebo som žena.

Skryť Vypnúť reklamu

Teraz je to určite inak, však?
(Smiech.) Napokon som riaditeľka firmy, čo je dosť náročná klada.

Nie je pre kreatívnych ľudí ubíjajúce, že ich tvorivosť je len tovarom?
Ľudia sa naozaj často domnievajú, že práca v reklame je ubíjanie talentov. Je to však presne naopak - ide o obrovskú výzvu aj pre umelca, len jej podstata je inde . Určite nie tam, keď sa niekto snaží potvrdiť si, že byť kreatívny znamená robiť exhibíciu vlastného výtvoru. V takomto prípade je to až nemorálne - lebo za takýto výtvor platí niekto iný, teda klient, a to dosť veľké peniaze. V reklame je pravým umením dokázať v záujme klienta pretransformovať myšlienku do miliónov hláv spotrebiteľov. Často sa stretneme s reklamami, ktoré sú veselé, alebo inak pútavé, za čo získavajú mnohé kreatívne ocenenia. Ale keď sa pozrieme spätne, samotné ich kampane akosi nefungujú. Aj táto vec sa však u nás časom štandardizuje, lebo firmy si raz uvedomia, že nemusia platiť za popularitu tvorcu reklamnej kampane, ale iba za jej účinný efekt. Napriek tomu nejde o ubíjanie kreatívneho ducha, lebo je skvelé, keď sa kreatívny duch prejaví v tom, že dokáže rozmýšľať efektívne. Ak by som citovala Davida Ogilvyho - žiadna reklama nie je kreatívna, ak nepredáva. Proste nie je.

Fascinuje vás potenciál manipulácie, s ktorým pracujete?
Určite. Rovnako je to niečo, s čím sa človek musí naučiť narábať. Moment manipulácie s masami je obrovská výzva, aj keď slovo manipulácia je akoby vopred negatívne. Pracovať s masou však podľa mňa samo osebe negatívne nie je.

Viete manipulovať aj na individuálnej úrovni?
Pokúšam sa neustále! (Smiech.) A niekedy sa mi to dokonca aj podarí. Každý z nás sa o to pokúša, ale nazýva to inými slovami. Nemyslím si, že je manipulácia apriori zlá, lebo je skvelé, ak sa podarí niekoho presvedčiť o tom, že môže zmeniť svoj doterajší názor. Je skvelé, keď má niekto silu niekomu inému poskytnúť dostatok argumentov na to, aby si mohol opraviť svoj doterajší názor, alebo aby si mohol vytvoriť názor nový.
Vy sama sa necháte zmanipulovať, alebo, povedzme to krajšie - necháte si poradiť?
Ak mám k dispozícii dobré argumenty, tak sa nechám rada zmanipulovať, aspoň sa o to snažím. A pokúšam sa to učiť aj moju rodinu, ktorá mi ale vždy tvrdí, že sa len málokedy nechám presvedčiť. Každý má nejaké hranice - pokiaľ je schopný prijímať argumenty a názory iných a pokiaľ už nie. Určite sa mi stáva aj to , že nie som schopná prijať cudzie myšlienky. To už by som len bola dokonalá, keby som to dokázala vždy! (Smiech.)

Kto je to
Simona Bubánová - Tauchamannová (1961)
- skončila Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 1990 - 92 bola vedúcou protolu Kancelárie prezidenta ČSFR, po vzniku samostatnej Slovenskej republiky pracuje v reklame, v roku 1998 sa stala prvou prezidentkou slovenského Art Directors Clubu. Je spolumajiteľkou reklamnej agentúry CD Ogilvy&Mather, členkou prezídia Klubu slovenských reklamných agentúr a prezidentkou združenia Rhodos, vyhlasovateľa ceny za imidž. S manželom Jánom Kuricom, lídrom skupiny Vidiek, vychováva 17-ročnú dcéru Lujzu.

Skryť Vypnúť reklamu

Inzercia - Tlačové správy

  1. Diplom, na ktorý budeš právom hrdý. Študuj u nás
  2. 8 skutočných celebrít. Tieto mozgy ovplyvňujú, ako budeme žiť
  3. Vytvor si svoju budúcnosť podľa vlastných predstáv!
  4. ARÓNIA - najsilnejšia prírodná prevencia proti koronavírusu
  5. Krízové balíčky pre ohrozené domácnosti
  6. Získaj náskok pred štartom
  7. Pomáhajú firmám zarábať viac. Polepšili si aj živnostníci
  8. O prideľovanie štátnych grantov sa môže starať softvér
  9. Nadácia Orange s neziskovakmi pomôže na Vianoce ľuďom v núdzi
  10. Budúcnosť je v komplexnej ponuke financovania a v digitalizácii.
  1. Kvalitná divina na pár klikov. LESY SR spúšťajú e-shop
  2. Ako uľahčiť opatrovanie seniorov doma
  3. METROPOLIS bude postavený podľa japonského know-how
  4. Rekonštrukcia prsníka po chirurgickej liečbe
  5. Zázračné účinky Arónie na zdravie
  6. PPA CONTROLL: Zamestnanecká privatizácia štartom úspešnej éry
  7. Nadácia Orange s neziskovakmi pomôže na Vianoce ľuďom v núdzi
  8. Budúcnosť je v komplexnej ponuke financovania a v digitalizácii.
  9. PUR pena či minerálna vlna: ktorou zatepliť šikmú strechu?
  10. Ako sa obliekať štýlovo a zároveň udržateľne?
  1. Petra Vlhová: Prvýkrát v živote som urobila veľké rozhodnutie 19 287
  2. So Sovietskym zväzom na večné časy? Pozrite sa ako padá kolos 12 676
  3. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 5 329
  4. ARÓNIA - najsilnejšia prírodná prevencia proti koronavírusu 4 849
  5. 8 skutočných celebrít. Tieto mozgy ovplyvňujú, ako budeme žiť 4 602
  6. Kto sú páni slovenskej zimy? Niektorí z nich sa ukrývajú 4 147
  7. Na nové auto sa neoplatí čakať. Trhu kraľujú jazdené 3 192
  8. Odsťahovali sa na lazy i do dodávky. Ako sa tam žije? 2 829
  9. Konope lieči veľa chorôb. Nebojte sa ho, dbajte však na kvalitu 2 372
  10. Spokojnosť je daná geneticky. Dá sa však zmeniť 2 217
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Kníhkupectvo Panta Rhei v Bratislave.

Robí nám vrásky, že stále nepoznáme kompenzácie, vraví Michal Rajter.


13 h
Pre zaočkovaných a tých, ktorí ochorenie Covid-19 prekonali, sa otvoria všetky obchody už v piatok 10. decembra.

Od pondelka ostane doma druhý stupeň a stredné školy.


4 h
Ukrajinskí vojaci na fronte v Doneckej oblasti.

Biden volal v utorok s Putinom.


3 h
Skryť Zatvoriť reklamu