Mám 35 rokov, pätnásťročné dieťa a pracujem už niekoľko rokov vo veľkej firme. Nedávno som absolvovala jedno z povinných školení, na ktorých trénujeme bontón, etiketu, študujeme psychológiu zákazníkov a komunikáciu s manažérmi a konateľmi firiem. V rámci týchto cvičení sme testovali aj svoju intímnu zónu. Výsledky môjho testu ma ani veľmi neprekvapili: môj intímny priestor som si v porovnaní s kolegami omnoho viac strážila, takže napríklad pri podávaní rúk som stála od dotyčného najďalej zo všetkých. Uvedomujem si, že v prítomnosti cudzích ľudí sa často cítim nepríjemne. Nerada sa zoznamujem a aj po zoznámení si dlho udržujem odstup. To sa prejavuje aj pri mojom fyzickom kontakte. Považujem sa viac za introverta, hoci v prítomnosti blízkych sa dokážem normálne uvoľniť, byť prítulná, medzi kamarátmi bývam zhovorčivá, viem sa dobre zabaviť aj byť zdrojom zábavy. Ale napríklad, keď sa v práci veziem na šieste poschodie v plnom výťahu, úplne sa spotím a keď konečne vystúpim, je mi niekedy až zle. Postaviť sa do radu na hocičo by ma neprinútil nikto, z obchodu radšej odídem a nič nekúpim, keď vidím, že je tam veľa ľudí. Keď cestujem v plnej električke a niekto sa na mňa tlačí, oprie sa alebo sa ma len dotkne, až ma striasa. V takýchto situáciách cítim vyslovený odpor. Mám pocit, že ľudia okolo mňa s tým problém nemajú. Z čoho tieto stavy pramenia, ako to vo mne mohlo vzniknúť?
Lívia z Bratislavy
Neviem. Na takto položenú otázku je moja najpresnejšia odpoveď: neviem.
Je to dobrá otázka pre psychológa, ale v pracovni psychológa to obvykle neprebieha tak, že klient stručne opíše situáciu alebo problém a odborník mu okamžite podá vysvetlenie a prípadne aj návod na zmenu. Obvykle je to dlhší a komplikovanejší proces. Ja osobne som presvedčený, že všetky odpovede na otázky má už klient v sebe, stačí im len pomôcť na svet. V praxi to potom vyzerá tak, že sa s človekom rozprávam, prejavujem pochopenie, prípadne položím nejakú otázku, či som dobre porozumel, a ono to príde. Niekedy to trvá krátko, inokedy dlhšie - často je na to potrebných viacero stretnutí. To teraz nemôžeme urobiť. Preto sa pokúsim pouvažovať nad tým, akými smermi by sa naše rozhovory mohli uberať a pridám k tomu niekoľko poznatkov získaných odinakiaľ, ktoré sa na vás, Lívia, môžu, ale nemusia vzťahovať.
Najprv však vysvetlím jednu vec, aby si niektorí čitatelia nemysleli, že keď je reč o intímnej zóne, tak ide o intímne časti tela. Intímna zóna (rozoznávajú sa štyri: verejná, spoločenská, osobná a intímna) je najmenší pomyselný kruh okolo človeka, kam púšťame len tých najbližších ľudí, a ktorý siaha podľa rôznych prameňov od 0 do 20, 35, respektíve 50 cm od tela. Už z týchto rozličných údajov vidno, že intímna zóna môže byť rozlične veľká. Niekto si proste nepúšťa natoľko cudzích ľudí k telu.
Neviem, či to súvisí s introverznosťou. Mimochodom, to, že sa dokážete v prítomnosti blízkych normálne uvoľniť, ako píšete, je práve znakom introvertov. Ja som tiež pôvodne introvert a moja intímna zóna je veľmi malá. Na podobnom teste, aký spomínate, som pustil kolegyňu najbližšie zo všetkých prítomných. Ona mňa už nie natoľko. Môže tu teda hrať rolu pohlavie: muži majú tendenciu púšťať si ženy fyzicky bližšie k telu než ženy mužov.
Prísne stráženie si intímnej zóny môže súvisieť s výchovou a vôbec so zážitkami z detstva. V našich rozhovoroch by sme sa možno dostali k tomu, kedy sa niečo také stalo, čo stálo na začiatku takéhoto vášho správania: či už to boli prísne napomínania otca alebo nejaké nepríjemné spomienky na niekoho alebo na niečo. Spravidla bývajú takéto strachy naučené.
Napokon by sa mohlo ukázať, že takéto obavy sú príznakmi širšej úzkostnej poruchy, ktorá je dnes dosť rozšírená a zvykne sa označovať ako sociálna fóbia. Presná príčina vzniku sociálnej fóbie nie je doposiaľ známa. Všeobecne sa predpokladá, že na základe dedičnej vlohy dochádza vplyvom nejakej skúsenosti k vytvoreniu takejto zraniteľnosti. Môže k tomu prispieť aj stres, nadmerné nároky v práci, všeobecne rýchly životný štýl. Sociálna fóbia sa dá liečiť, je to práca pre odborníka: lekár predpíše lieky, psychoterapeut použije postupy tzv. behaviorálnej terapie, čo je (zjednodušene povedané) nácvik určitých spoločenských spôsobilostí. To sa napokon robí aj na vašich povinných školeniach.
Takže, aby som to uzavrel a zhrnul, je to dobrá otázka a odpoveď na ňu, ako aj prípadné spôsoby zmeny, je dobré hľadať spolu s odborníkom.
