ILUSTRÁCIA - ARCHÍV
William Shakespeare (1564 - 1616) trpel možno na syfilis. Mnohé narážky na túto pohlavnú chorobu v dielach slávneho anglického dramatika môžu byť náznakom, že autor ju poznal z vlastnej skúsenosti. Uvádza sa to v odbornom časopise Clinical Infectious Diseases.
Jednoznačné indície našiel vedec John Ross z Tufts University v americkom Bostone v mnohých Shakespearových dielach (napríklad Ako sa vám páči, Troilus a Cressida či Timon Aténsky). Sú v nich výrazy ako kiahne, čo bolo pôvodné označenie pre syfilis, francúzska choroba, ctihodné malomocenstvo či nekonečná choroba. Jeden riadok v Sonete 154 opisuje zjavne pohlavnú chorobu, ktorá spôsobuje pálivý pocit pri močení.
Trasľavý Shakespearov podpis pod jeho testamentom, vypadávanie vlasov a utiahnutie sa do súkromia v posledných rokoch života sú podľa Rossa zrejme následkami ortuťových výparov, ktoré sa používali na liečbu syfilisu, no väčšinou spôsobovali väčšie škody ako choroba. Psychické následky ochorenia mohli byť príčinou Shakespearovej nenávisti voči ženám a odporu k sexualite, čím niektoré jeho diela priam prekypujú. Ross sa však domnieva, že Shakespeare na syfilis nezomrel, pretože ešte niekoľko rokov pred smrťou hral v divadle, čo by mu syfilis v konečnom štádiu nedovoľoval.
Syfilis sa v Európe rýchlo šíril koncom 15. storočia. Ochorenie má tri fázy. V poslednej, ktorá zvykne nasledovať po dlhom období bez príznakov, napáda choroba vnútorné orgány a spôsobuje závažné poškodenie nervov, srdca a kostí.
