"Som otrasený," povedal Franz Eder, keď sa dozvedel o Banášovej minulosti. Stretli sa niekoľkokrát v rokoch 1988 až 1989. Banáš pracoval v tlačovom stredisku a pomáhal Ederovi, novinárovi denníka Kurier, sprostredkovať kontakty s oficiálnymi činiteľmi. "Som veľmi smutný z toho, čo mi hovoríte. Považoval som ho za vzdelaného človeka a intelektuála."

Eder má vlastnú skúsenosť s ŠtB, ktorá ho na jar 1988 zatkla pri jednej demonštrácii a spolu s ďalšími západnými novinármi niekoľko hodín držala na policajnej stanici. "Vypočúvali nás a bili a potom odviezli na rakúske hranice."

Eder je v Banášovom spise uvedený, ako jeho zahraničný známy, s ktorým sa stretáva. Banáš tiež hovorí, že "nehlášené styky", ktoré má v spise, znamenajú práve styky s Ederom. To Edera neprekvapuje. "Nemal o čom informovať. Stretli sme sa niekoľkokrát aj súkromne, ale vždy sme hovorili o kultúre." Eder si spomína, že chcel pred revolúciou niekoľkokrát urobiť rozhovor s Alexandrom Dubčekom, ale ten mal strach.

Petra Pragala, bývalého korešpondenta týždenníka Stern, neprekvapilo, že Banáš bol spolupracovníkom ŠtB. "Rátali sme s tým, že diplomati môžu spolupracovať a dávali sme si pri rozhovoroch pozor." Bývalý novinár, dnes na dôchodku, sa však začudoval, keď počul, že Banáš je poslancom parlamentu.

Pragal sa s Banášom zoznámil na československej ambasáde vo východnom Berlíne. Ako západný novinár tam musel požiadať o víza a Banáš to vybavoval. Neskôr ho aj s manželkou pozval Banáš na večeru. "Obhajoval oficiálnu líniu štátu, ale nebol taký dogmatický," hovorí Pragal s tým, že taká bola väčšina diplomatov.

Christina Kalich bola redaktorkou časopisu o rodine z vydavateľstva Burda. Banáš na tlačovke prečítal časť jej článku, v ktorom chválila Banášov prístup a jeho pomoc. Na rozlúčku sa vraj objali. Banáš vraj musel ísť do Prahy vysvetľovať, prečo objímal západného novinára. S ňou sa denníku SME nepodarilo skontaktovať. (mim, mož)