delobuchoch. Ako to však pri Verdune vyzeralo a kto túto bitku napokon vyhral? To už mnohí nevedia. V tejto bitke prvej svetovej vojny medzi Francúzmi a Nemcami pritom zbytočne zomreli desaťtisíce vojakov. Krvavý masaker sa skončil pred 85 rokmi, 19. decembra 1916. Nemecké vedenie vtedy podpísalo kapituláciu.

Verdun, to bola záležitosť generálov, za ktorú životmi zaplatili vojaci. Prvá svetová vojna bola najstrašnejšou a najničivejšou vojnou, akú ľudstvo dovtedy poznalo. Prvou globálnou zrážkou so zbraňami, ktoré dokázali zabíjať vo veľkom. Verdun sa stal symbolom vojnového zmaru - vojaci tu zomierali len z prestížnych dôvodov. Ani jedna strana nechcela vzdať bitku, ktorej strategický význam bol neveľký.

„Nič horšie som nezažil. Štyri dni a štyri noci, 96 hodín, z ktorých sme posledné dva dni strávili v ľadovom blate pod neustálou paľbou bez akéhokoľvek krytia. Len úzke zákopy… Odchádzal som so 175 mužmi, vraciam sa s tridsiatimi štyrmi, z ktorých je niekoľko šialených,“ píše sa v správe francúzskeho kapitána veleniu o priebehu bojov.

Nikdy predtým sa nepriatelia nestretli v takom intenzívnom boji. Nikdy predtým sa tak veľa mužov netiesnilo na takom malom priestore. Od 21. februára 1915 až do nemeckej kapitulácie tu zahynulo alebo zostalo nezvestných 262 308 mužov na oboch stranách. Zranených bolo viac než pol milióna, oficiálne štatistiky oboch strán však boli skôr podhodnotené.

Prvá svetová vojna sa po vzrušujúcom začiatku v roku 1914 stala nudnou zákopovou záležitosťou. „Francúzska armáda vykrváca,“ znela nová nemecká taktika pre rok 1916. Jeden z prelomov mal viesť na francúzskom fronte cez starostlivo vybudovanú obrannú líniu. Posádkové mesto Verdun už nemeckému útoku v roku 1914 raz odolalo, tentoraz malo padnúť. Na Vianoce roku 1915 padlo tajné rozhodnutie v nemeckom štábe - potiahneme na Verdun. Pomáhať pritom malo viac ako 1200 diel.

Nemci boli pripravení udrieť 11. februára, ale zlé počasie im to znemožnilo. Odklad pravdepodobne znamenal pre Francúzov záchranu. Zhromaždili narýchlo dve divízie.

Útok sa začal 21. februára 9-hodinovým bombardovaním pravého brehu rieky Meuse. Vojaci dovtedy nič také nepoznali. „Všade si so sebou nosíme zápach mŕtvych tiel. Keď jeme chlieb, keď pijeme vodu. Všetko, čoho sa dotkneme, zapácha rozkladom, všade okolo nás sú mŕtve telá,“ opisuje ďalší účastník bojov podmienky na fronte, kde sa stalo delostrelectvo „kráľovnou bojového poľa“.

Po štyroch dňoch sa Nemcom podarilo obsadiť pevnosť Douaumont neďaleko Verdunu. V ten deň však prevzal francúzske velenie generál Philippe Petain. Bojoval s mottom „neprejdú“ a tomu podriadil všetko.

V marci do nemeckých rúk padli dve pevnosti - Harcourt a Malancourt. V júli ďalšie, Thiaumont a Vaux, ale nemecký tlak už oslabol. Na rieke Somme na Nemcov zatlačili britské jednotky, z východu prišla ruská ofenzíva. Namiesto útočnej vojny sa pre Nemcov boj pri Verdune premenil skôr na obranu.

Situácia vojakov na oboch stranách bojiska bola vtedy úplne rovnaká. Nemecký dôstojník spomínal: „Stretli sme hŕstku vojakov, viedol ich kapitán.“ Náhle začal plakať. „Keď som vás zbadal, pripomínalo mi to nás pred šiestimi dňami, keď som išiel touto cestou so sto mužmi. Bolo ich len asi dvadsať - akoby nás míňali sochy, ktoré ožili. Zízali na nás ako scvrknuté múmie a ich oči boli také obrovské, že ste nemohli vidieť nič iné…“

V decembri už bola francúzska prevaha zreteľná. Pevnosti, ktoré stratili, dobyli späť. Samotný Verdun nikdy nepadol a po desiatich mesiacoch sa znepriatelené strany dohodli, že na tomto fronte si už sily merať nebudú. Nemci sa stiahli tam, kde boli pred začiatkom bojov vo februári 1916. Akoby sa nič nestalo.

Od historickej bitky pri Verdune uplynulo už mnoho rokov. K tragédiám však v tejto oblasti prichádza dodnes. V zemi zostali tony výbušnín, nevybuchnutých nábojníc, granátov. Podľa miestnych to už pri Verdune bezpečné ani nikdy nebude.

Zajtra - Marcello Mastroiani