Na otázky SME odpovedal poslanec JOZEF BANÁŠ .
Podpísali ste v júni 1977 na Lermontovovej ulici kapitánovi Moravčíkovi súhlas so spoluprácou ŠtB?
Nie je to pravda. V živote som na Lermontovovej ulici nebol.
Tu je napísané, že viazací akt prebehol v určenej miestnosti.
To je hlúposť. Mal som svoju kanceláriu, tam som mal dve pracovníčky. Na kádrovom pracovisku v Prahe, kde ma do Bratislavy nominovali, som podpísal nejaký papier, že keď prídu za mnou zahraniční novinári, aby som súdruhom povedal, o čom som sa s nimi rozprával. S tým som nemal problém - robiť záznamy z rozhovorov. Keď tento Moravčík prišiel, povedal som, nech si sadne a dá si kávu.
Dal vám niečo podpísať?
Nie som si istý, či mi nedal podpísať papier, že ich budem informovať o schôdzkach s novinármi. Bol som diplomat, bola to normálna prax. Každý diplomat robil záznam po stretnutí s cudzím štátnym príslušníkom. Ale som si stopercentne istý, že som žiadne papiere, že budem robiť agenta, nepodpisoval. Žiadali to odo mňa až v roku 1978, keď som mal ísť do Viedne. Vtedy to bolo vážne. Už som bol schválený, už som sa tešil. A vtedy prišli, že ma vyškolia, aby som spolupracoval. Odmietol som to . Nikdy som nebol na západnej ambasáde. Pre nich bolo najpodstatnejšie, či sa novinári nejako zmienili o tom, že sa stretli s odporcami režimu.
Čo ste hovorili o novinároch?
Tí novinári vedeli, že som oficiálny zamestnanec ministerstva zahraničných vecí, predsa mi nebudú hovoriť, aby som im sprostredkoval stretnutie s Čarnogurským.
O čom potom boli vaše správy?
To bol normálny formulár. Že dňa toho a toho o toľkej hodine ma navštívil takýto novinár, ktorý prišiel z takej redakcie a pripravil som mu takýto program.
Podľa dokumentov ste aj informovali o svojich kolegoch, tlmočníkoch alebo ľuďoch z kultúrnej obce.
Na TIS sme boli dokopy traja - dve sekretárky a ja. Čo som o nich mohol hovoriť? Tí dvaja, čo za mnou chodili, boli eštebáci. Každý mal z nich strach, tak sme sa k nim správali slušne, to bolo všetko. Napríklad v roku 1989 prišiel Ľubo Feldek a doniesol mi do tlačového strediska dopis generálnemu tajomníkovi UV KSČ Husákovi, kde píše, že ho žiada, aby prepustil bratislavskú päťku na čele s Čarnogurským. Samozrejme som to nikomu nepovedal. Ja som sa s tými novinármi bavil úplne otvorene. Povedal som im, že ak napíšu, čo im hovorím, moja rodina skončí. Hovorili sme napríklad o ostnatých drôtoch a podobne.
Napísali ste niekedy niečo na Feldeka?
Určite som nič nepísal, ale neviem, či som sa o Ľubovi Feldekovi nebavil.
Napísali ste niekedy do záznamu, že novinári nadávali na náš režim?
Napísal som to niekedy do záznamu, ak som vedel, že tomu novinárovi to neuškodí. Napríklad, že sa tu necíti dobre, lebo sú tu prázdne obchody. To, čo mňa občiansky štvalo, som dal niekedy im do úst.
Na základe vašich podaných poznatkoch mali byť založené signálne zväzky a vraj ste sa podieľali na celoštátnej akcii. Čiže ste im asi povedali niečo, čo ich veľmi zaujímalo?
Vtedy napríklad bola veľká téma, že skrachovali americko-sovietske rozhovory o strategických zbraniach. Boli tu nejakí novinári a pýtal som sa ich na to, lebo ma to zaujímalo. Napísal, že sme o tom diskutovali a že novinár povedal, že je škoda, že to skrachovalo.
Ale ak na základe vašich informácií založili zväzok, to znamená, že ste niekoho dostali do problému?
Neviem vám okomentovať, na základe čoho oni zakladali zväzky.
Myslíte si, že ak ste niekedy napísali, že ten a ten novinár nadával na Československo alebo Sovietsky zväz, že ste mu tým neuškodili?
Pamätám sa, ako bol raz u mňa známy antikomunista Paul Lendvay. Bavili sme sa veľmi otvorene. A keď on povedal niečo negatívne na komunistický systém, tak keby som ja bol napísal, že ich chválil, tak kto by mi to uveril? Napísal som reálny obsah rozhovoru.
Minimálne trikrát ste dostali fľašu alkoholu, napríklad k 34. narodeninám.
To netajím. Žiadne peniaze som neprebral, ale mám pocit, že raz na Jozefa, k narodeninám prišiel a doniesol mi fľašu vodky. No tak ma za to ukrižujte. Ale tú hotovosť som neprebral, to nie je môj podpis.
Myslíte si, že je správne, že ste vo verejnej funkcii?
Bol som v diplomatických službách, bolo to súčasťou mojej práce. Nemôžete to porovnávať s tými, čo boli doma. Koľko bolo v Československu disidentov? Ja sa netvárim, že som bol hrdina. Mám pár vecí, na ktoré som hrdý. Ja som napríklad nepodpísal antichartu. O čo som sa ja správal nemorálnejšie, ako veľká väčšina ľudí v tomto štáte? Prečo by som mal odstupovať z funkcie, keď nemám pocit, že som urobil niečo zlé? Dokonca mám pocit, že som urobil mnoho dobrého. Podpísal som Feldekovu výzvu radových komunistov na zrušenie článku štyri Ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohe strany.
Autor: mož, rk
