ného obvodu Vyšné Hágy zostal trochu prekvapený. Nič podobné nečakal. Tvrdí, že počas tatranskej kalamity robil len to, čo bolo samozrejmosťou.
"Každý, kto mohol, robil s maximálnym nasadením. Chápem, že medaily nemôžu dať všetkým. Robil som len to, čo robím celý život a keďže bola skutočne mimoriadna situácia, tak bolo tej roboty podstatne viac," povedal lesník, ktorý sa stará o úsek Smrekovec. V čase kalamity bol už doma, v horárni Zbelovo. Jeden z jeho synov bol práve na koni doplniť krmelec, hucul zrejme vycítil blížiaci sa prírodný živel a nezvyčajne rýchlo cválal domov. Vietor sa opieral do stromov, mnohé z nich jeho silu nevydržali.
"Keď to k večeru utíchlo, zobral som pílu a vybral som sa von. Najprv bolo treba dostať sa cez trať, bola úplne zavalená. Na ceste som našiel uviaznutého kolegu Martina Špiaka, s ním sme potom uvoľňovali prístup k ceste," Ivan Pjatek. Celú noc sa spolu s kolegom snažili prekliesniť cestu, aby sa spojili so skupinou ľudí od Štrbského Plesa, pokúšali sa preraziť aj cestu od Hágov smerom k Polianke. Na druhý deň ráno sa vybral na opačný smer, dva dni "otváral" cestu zo Štrby k Štrbskému Plesu. A keď sa to podarilo, vrátil sa na Vyšné Hágy, aby pomáhal aj tam.
"Bola to hrozná pohroma. Najhoršie bolo to sobotňajšie ráno, keď sme uvideli, čo vietor s lesom narobil," povedal rodák z Pribyliny. "Našťastie v úseku, ktorý mám na starosti, zostali stáť asi dve tretiny lesa," dodáva horár.
"Život však ide ďalej, najhoršie je azda za nami, ale čaká nás ešte fúra roboty," dodáva. (kim)
