Pred začatím premiérového predstavenia komédie Šiesti v pyžame vystúpil na javisko Novej scény v sprievode povereného riaditeľa Novej scény Andreja Hryca Ladislav Chudík, ktorý mal milú úlohu pripomenúť divákom fakt, že sa 30. novembra 1946 začalo pod značkou Nová scéna Národného divadla v bratislavskom Živnodome hrať divadlo.
Práve na tejto scéne sa v rokoch 1946 - 1951 Ladislav Chudík stretol s viacerými veľkými postavami. Otváracím predstavením Novej scény Národného divadla bola rovnako ako po 55 rokoch komédia, v tom čase však Shakespearovo Skrotenie zlej ženy s Máriou Bancíkovou v úlohe temperamentnej Kataríny. Vtedajší predstaviteľ Petruccia, dvadsaťdvaročný Ladislav Chudík, si do záznamníka zapísal svoje postrehy, vďaka čomu mohol dnes už sedemdesiatsedemročný herec divákom sprostredkovať autentické pocity mladíka. Nádejný Petruccio nešetriaci zápalistým jazykom vyjadroval odhodlanie preukázať nielen svoju hereckú životaschopnosť, aby mohol „zísť zo scény s úsmevom šťastia“, ale i životaschopnosť nového umeleckého telesa, ktoré sa začalo formovať pod vedením šéfa činoherného súboru NS ND Drahoša Želenského. Mladý Ladislav Chudík sa nazdával, že ho postava Petruccia „zastihla v takej chvíli, že logicky nenačrtáva perspektívy“. Jeho poznámky však hovoria predovšetkým o pochybnostiach, či súbor bude schopný produkovať „kumšt“ a či mu verejná mienka dá alebo nedá oprávnenie žiť.
Obavy mladého herca sa, čo sa týka jeho osobných perspektív, ukázali neopodstatnené. Obavy o zmysluplnosť scény (pôsobiacej istý čas aj pod vtipným názvom Mládežnícky súbor Národného divadla, od roku 1960 už len pod značkou Nová scéna) sa so striedavou intenzitou objavujú na stole azda už od jej vzniku.
Nie že by neboli v hľadisku pri sledovaní „bláznivej komédie o láske a zúfalstve, keď sa všetko môže vymknúť z rúk“ Šiesti v pyžame autorov Marca Camolettiho a Robian Hawdona v hlavnej úlohe s Marekom Ťapákom výbuchy smiechu. Aj z pohľadu daného žánru by sa však menej prehrávania mohlo ukázať účinnejším. Pekných nôh bolo niekedy na javisku viac ako komediálneho talentu, stále však dosť na divácky úspešné predstavenie. Akokoľvek sú mi zábavné komédie sympatickejšie ako snobské hranie sa na veľké umenie (tá prvá skupina produkcií má totiž prinajmenšom jasného adresáta), o „kumšte“ sa veľmi hovoriť nedá.
Je paradoxné, že komédia, ktorej dialógy boli v zásade len nekonečne dlhým vyjasňovaním si prevlekov postáv tak, že ani sám Shakespeare by to viac nepoplietol, bola pomerne priliehavým zobrazením súčasného stavu divadla. Situácia, v ktorej sa z pracovného kostýmčeku kuchárky agentúry Bon appétite! niekoľkými ráznymi ťahmi stane sexi večerná róba, patrila nesporne k najvtipnejším. Cez víkend totiž ani na javisku Novej scény, a obávam sa, že ani za ním, nebolo vždy jasné, kto je manžel, kto jeho milenka, kto koho miluje, kto koho ako pozná, kto večeru varí, kto ju je a kto tomu celému šéfuje.
