Milan Paštéka nikdy toho veľa nenahovoril, ale na jeho vety sa jednoducho nedá zabudnúť. Vedel, že o videní sa najlepšie rozpráva vtedy, keď sa o ňom nehovorí. Pre maliara bolo zbytočné pýtať sa, čo je to umenie. Skôr si kládol otázky: na čo je to umenie a čo je jeho cieľom. Často hovoril o tom, že celý život hľadal a nakoniec sa mu podarilo dospieť k tomu, čo bolo na obraze mimo sujetu. Bol presvedčený, že „to“ bolo prítomné vždy, len to bolo treba oslobodiť a poskytnúť väčší priestor samému maľovaniu. A nikdy nezabudol pripomenúť, že ustavične ide po tej stope.

Žiaľ, tragická smrť z 23. septembra 1998 pretrhla ďalšie sledovanie tejto stopy. Pôsobenie Paštékovho umenia však nevyprchalo, pretože slovami iného mága farebných tónov – Paula Kleea – Paštékovo umenie neopakuje viditeľné, ale robí viditeľným. Svedectvo o maliarovi Milanovi Paštékovi prináša aj výpravná monografia, ktorá sa dostala na vianočný trh. Slovami z úvodu Petra Michaloviča, „táto kniha sa zrodila z úžasu, ktorý vyvolalo ticho obrazov, kresieb, grafík a keramických objektov Milana Paštéku“.