Môj prvý pozorný poslucháč. Práve mu tklivo nôtim Tichú noc, svätú noc.
Každému hudobníkovi a možno aj mnohým nehudobníkom zrejme niekedy napadlo, aké je to byť pouličným muzikantom. Čo zažíva, aký je to pocit hrať pre ľudí, ktorí ho pozorne nepočúvajú niekde v klube pri drinku, ale len idú okolo a možno mu bez zvláštneho záujmu hodia do klobúka mincu? Oplatí sa to vôbec alebo je to len veľmi svojský druh zábavy? Na takéto otázky odpovie jedine prax.
Prípravy
Na to, aby ste mohli byť pouličným muzikantom, potrebujete hudobný nástroj, nejaké muzikantské zručnosti a primeranú dávku drzosti. Na pouličnú produkciu som si vybral Malacky. Hrať v Bratislave je otrepané, prečo nevyskúšať menšie mesto? A navyše ma tam nikto nepozná.
Produkciu treba zlegalizovať. Zavolal som na mestský úrad a predniesol svoju požiadavku. Sympatická pani mi povedala, že nie je problém, mám svoju žiadosť odfaxovať a doplniť, že žiadam aj o odpustenie poplatkov za zaberanie verejného priestoru, čo je 20 korún na deň. Povolenie mi na druhý deň odfaxovať nestihla, ale vraj povedala mestským policajtom, aby ma nechali na pokoji.
Na pouličnú produkciu je dobré vybrať si miesto, kde sa premelie veľa ľudí. Najlepšie je, keď tam podávajú alkohol, sponzori pookrejú a sú štedrejší. Mal som šťastie, v Malackách boli práve vianočné trhy.
Plnú poľnú pouličného muzikanta pre zimnú sezónu tvoria štyri veci: nástroj, termoska s patričným obsahom, teplá spodná bielizeň a čiapka alebo škatuľa na honorár. Podmienky sú splnené, v sobotu dopoludnia s fotografom vyrážame na Záhorie.
Prvé kroky
Po dôkladnej obhliadke terénu si vyberám záveterný kútik neďaleko stánku s vareným vínom. Málokedy mávam pred vystúpením trému, ale teraz sa zrazu ozvala dosť nepríjemne, aj keď si hovorím, že o nič nejde. Posilňujem sa čajom s rumom, rozbaľujem saxofón a do čiapky vkladám dôležitú vec - štartkapitál či lákadlo.
Prišlo k najhoršiemu, treba začať hrať. Čo to bude? Štýlovo volím Tichú noc (tá sa v priebehu produkcie ozve ešte niekoľkokrát). Po necelých piatich minútach mi v čiapke pribudne prvá desaťkoruna.
Podchladené sebavedomie
Hrať sólovo na saxofóne je nevďačné, chýba sprievod. Pokúšal som sa zohnať aj gitaristu, ale moji kamaráti hudobníci sa diplomaticky vyhovorili, že práve nemajú čas. Tak hrám sám. Je extrémne teplo na toto ročné obdobie, ale po pätnástich minútach mám už úplne skrehnuté prsty. Kto niekedy skúsil hrať na saxofóne v rukaviciach, vie, že to hru mimoriadne komplikuje, čo sa samozrejme odráža na výkonoch. Sebavedomie mi prudko klesá. Hanbím sa, uvažujem, aké je to hrozné a že to asi vzdám. Nakoniec si poviem - hanba-nehanba, s bavlneným hendikepom to znie aspoň patrične poulične. Ak sa chcete venovať takejto produkcii pravidelne, odporúčam rukavice s odstrihnutými prstami.
V chvíli najväčších pochybností prichádza muž pod parou v stredných rokoch a hádže mi do čiapky päťdesiatkorunu. Tu máš a hraj poriadne, hovorí prísne. Na dôkaz vďaky mu rezko nôtim "a ja dvadsať rôčkov mám", čo kvituje s potešením.
Produkcia pokračuje
Takýto významný zárobok a ďalší hlt z termosky (životná nevyhnutnosť!) opravili moje pošramotené ego. Rozhodol som sa zaexperimentovať a asi dvadsať minút hrám úplné nezmysly, improvizácie, síce melodické, ale "odnikiaľ nikam". Mám pocit, že práve v tomto čase mi pribudlo do čiapky najviac peňazí. Ďalšiu "rundu" tvoria jazzové evergreeny a bossanovy. Oproti predošlým hlúpostiam som nepostrehol ani náznak zvýšeného záujmu. Spomínam si, aké ľudovky poznám a s mečivým tónom svadbového hráča odpaľujem Neďaleko od Trenčína a podobné skvosty. Mincí a drobných bankoviek opäť pribúda.
Ponaučenie: Na ulici hrajte buď somariny, alebo otrepané ľudovky.
Prvý problém a prvý vďačný poslucháč
Náš fotograf odchádza, strácam morálnu podporu. Navyše sa hlásia potreby. Pýtam sa okoloidúcich, kde je najbližšia toaleta. Balím termosku a zárobok do batoha, so saxofónom zaveseným na krku vchádzam do takmer prázdneho bistra neďaleko môjho pľacu a snažím sa noblesne ignorovať prekvapené pohľady čašníkov nudiacich sa za pultom. Neviem, ako to riešia hráči na klávesových nástrojoch - ale je pravda, že sólového klávesistu v uliciach som ešte nevidel.
Vraciam sa na miesto. Prichádza chlapík s dvadsaťkorunou, rituálne mi ju vkladá do čiapky a vážne hovorí - a teraz zahraj niečo iba pre mňa. Clivo som mu zanôtil Tichú noc, on si ju pozorne a s dojatím vypočul, pekne poďakoval a odišiel.
Z konkurenta spojenec
Repertoár sa míňa, sólovej produkcii som sa nikdy nevenoval. Ukazuje sa, že neďaleké pódium, na ktorom priebežne vystupujú miestne skupiny a ktoré som doteraz považoval za nekalú konkurenciu, môže byť nečakaným spojencom. Pridávam sa k pesničkám, ktoré znejú z ozvučovacej aparatúry. Vystúpenia využívam v podstate ako karaoke, týmto pádom mám aj podklady na voľnejšie improvizácie. Takto zabijem peknú pol hodinu. Ľudia môj nápad patrične oceňujú.
Som prezradený
Po dvoch hodinách hrania sa cítim zničený ako po štvorhodinovom džemovaní v klube. Chladný vzduch a možno aj moje ústredné kúrenie v termoske robia svoje. Pristavuje sa pri mne mladý muž a významne na mňa pozerá. Spoznal ma. Púšťame sa do reči a ja s úľavou odkladám saxofón - mám zámienku. Milan je botanik, miestny poslanec. Bavíme sa o Malackách, environmentálnych problémoch lesov a vôbec mi neprekáža ušlý zisk. Beztak sa chýli k poludniu a ľudí ubúda. Zoznamujem sa s Milanovým kolegom - divadelníkom, ktorý práve dohral na pódiu beatlesovky s detským zborom. Kolega vyťahuje gitaru, Milan mu odkiaľsi priniesol stoličku a spoločne s deťmi si zahráme ešte dve pesničky Žltú ponorku a Ob-la-di Ob-la-da. Usudzujem, že toto bolo dôstojné vyvrcholenie mojej krátkej kariéry pouličného muzikanta. Som hladný, premrznutý a unavený.
Epilóg
V pizzérii rátam zisk. Za dve hodiny som zarobil tristo korún. Takto na prvý pohľad to vyzerá ako slušný biznis, ale treba rátať s tým, že som mal šťastie na ideálne miesto a ideálny čas. Sú aj hluché hodiny, hluché dni a hluché mesiace - a to aj v Bratislave, kde sa, predpokladám, dá zarobiť viac.
Pizza bola dobrá a spôsobila patričný útlm. Celú cestu autobusom do Bratislavy som tuho prespal a doma som pokračoval ešte dve hodiny. Nie, hrať na ulici nebudem. Je to drina. Aj keď - nikdy nehovor nikdy.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
