Ničivý zásah tsunami som ako jediný z nás troch zažil na pláži. Našťastie, sa voda zastavila tesne pred domom, kde som býval. Hrôza, ktorú som videl cestou späť do hlavného mesta Colomba, bola nepopísateľná - mŕtvoly, zranení, zničené domy. Človek chce okamžite pomáhať. Mňa oslovili naši záchranári, aby som pripravil pôdu pre ich príchod.
Situácia v Colombe vyzerá naoko úplne pokojná. Človeku sa až zdá, že sa nič nestalo. Snáď jediný rozdiel je v hustote premávky. Na uliciach výrazne klesol počet áut. Na druhej strane, skoro pri každom chráme, kostole sa organizujú zbierky na pomoc postihnutým oblastiam a najmä ľuďom, ktorí prišli doslova o všetko.
Smutné sú však informácie o rabovaní. Vyskytli sa dokonca prípady, keď sa niektorí ľudia snažili predávať mŕtvoly príbuzným. Niečo také až vyráža dych. Žiaľ, všade na svete sa nájdu ľudia, ktorí sa chcú obohatiť na nešťastí druhých.
Večer 28. decembra ma kontaktoval šéf Komplexnej centrálnej záchrannej služby z Gabčíkova Ján Culka a požiadal ma o koordináciu a prípravu ich príchodu na Srí Lanku. Na druhý deň ráno som sa pustil s vervou do práce, o ktorej som si myslel, že bude bezproblémová. Zistil som však, že všade vládne neuveriteľný chaos a dezorganizácia. Nikto mi nevedel povedať, kto je zodpovedný za rozmiestnenie zahraničných tímov, kde je hlavné koordinačné centrum, na koho sa obrátiť.
Všade som sa síce stretol s príjemnými ľuďmi ochotnými pomôcť, ale len v rozsahu: "Počkajte, dám vám kontakt na človeka, ktorý má viac informácií." Takto som pretelefonoval a premailoval celý deň.
Večer som sa rozhodol ísť do UNDP. Opäť ten istý scenár. Ľudia milí, ochotní si ma vypočuť, ale výsledok zase nulový. Len kontakt na človeka z ďalšej inštitúcie, WHO. Ďalší deň som začínal byť zúfalý. Desiatky hovorov, rovnaká odpoveď. Kontaktujte, prosím, ďalšieho človeka.
Našťastie, poobede sa veci pohli. S kolegami z práce sme šli za riaditeľom Červeného kríža. Prisľúbil nám pomoc. Potom som volal na operačné centrum, číslo som našiel v novinách.
Konečne som natrafil na ľudí, ktorí mali dostatok informácií. Získal som aj kontakt na ministerstvo zdravotníctva. Všetci prisľúbili pomoc.
Som nesmierne rád, že kolegovia vo firme, ako aj vrcholový manažment, mi vyšli maximálne v ústrety. Je radosť vidieť, ako sa ľudia snažia pomôcť. Veľmi si cenia snahu a ochotu pomôcť, nech sa to týka akejkoľvek oblasti. Či už ide o materiál, peniaze, personál.
To, čo Srí Lanka potrebuje podľa môjho názoru najviac, sú v prvom rade profesionáli, ktorí majú skúsenosti s katastrofami podobného charakteru a sú schopní triezvo rozmýšľať v kritických situáciách.
Desať slovenských záchranárov odletelo na Srí Lanku vo štvrtok.
Autor: MATÚŠ BEŇOVIČ
