Na Vianoce mali slovenskí stážisti v Colombe príjemnú sviatočnú pohodu. Skončila sa 26. decembra, keď Srí Lanku zasiahli vlny tsunami. Zľava Matúš Beňovič, Peter Czikk a Lenka Plšková s kamarátom Jithuom.
31. decembra 2004
Dnes je Silvestra. Nechce sa mi oslavovať. Cítila by som sa veľmi čudne s prskavkou v ruke. Vlastne, cítim sa ako vo filme. Akurát, že mi nikto nedal scenár, takže neviem, čo sa stane ďalej.
Ani neviem, ako začať. Veľa vecí sa stalo a hlavou mi prúdi veľa myšlienok. Skrátka, zdá sa, že som v centre diania, a preto sa naši o mňa tak boja (tak ako všetci rodičia nás - stážistov z celého sveta). Sme niekoľko kilometrov od toho najhoršieho diania. Pár kilometrov, a napriek tomu je život tu, v Colombe, úplne iný ako na pobreží. Colombo bolo postihnuté iba mierne, takže odtiaľto môže pomoc prúdiť na každú stranu.
O prvej pomoci
V pondelok prišli ľudia do práce otrasení a hneď sa začali organizovať zbierky - šaty, lieky, jedlo, voda, peniaze. Skoro v každej firme sa zhromažďovali veci, čo ľudia podonášali z domu. Aj náš AIESEC dom vyzeral ako bazár. Zhromažďovali sa tu veci aj od susedov a potom to všetko šlo do Rupavahini TV, ktorá ako prvá začala s konkrétnou akciou. Dobrovoľníci, študenti, lekári, obyčajní ľudia - všetci čakali v radoch pred televíziou, aby mohli triediť veci do balíčkov, nakladať do nákladných áut a rozvážať do postihnutých oblastí. To isté robili dobrovoľní-ci v kostoloch, budhistických chrámoch a mešitách.
V našej firme sa celý týždeň nepracuje normálne. Ľudia sú buď v postihnutých oblastiach, kde pomáhajú svojim známym, alebo síce sedia v kancelárii, ale v myšlienkach sú úplne inde. Už sa od nás odviezla prvá veľká zbierka, dnes ide ďalšia. Okruh potrebných vecí sa rozširuje na matrace, kuchynské potreby, práškové mlieko pre deti, prikrývky, hygienické potreby.
O pomalosti
V utorok 29. decembra sme sa s Peťom Czikkom spojili s kanceláriou Spojených národov a Malu, naša kamarátka z Kolumbie, s miestnym Červeným krížom. Keď niekto kontaktuje nejakú organizáciu, vždy mu povedia, že ho evidujú a vypýtajú si kontakt na prípadné zavolanie. Aj také veľké organizácie ako Spojené národy a Červený kríž sú zmätené z toho, ako zvládať toľko požiadaviek z postihnutých oblastí a toľko dobrovoľníkov naraz. Na jednej strane je to pochopiteľné, ale pre človeka, ktorý je pripravený vyraziť hneď, je to veľmi frustrujúci pocit sedieť a čakať. Prvá pomoc išla v utorok do blízkych oblastí a až v stredu do vzdialenejších. Tri dni po katastrofe!
Srílanská vláda tiež rozbieha pomoc až teraz. Televízni diváci však mohli vidieť už v utorok a stredu, aké krízové centrá politici zriadili. Armáda bola tiež mobilizovaná až teraz. Keby nebolo náboženských charít a niekoľkých medzinárodných a miestnych organizácií, ktoré začali konať relatívne skoro, neviem, čo by sa stalo. Pätnásteho januára sa má vraj začať s rekonštrukciou, stavaním. Vláda očakáva výsledky o šesť mesiacov. Chcem tomu veriť, ale šanca je malá. V srdci však verím obyčajným ľuďom, študentom a slušným podnikateľom, že práve oni postavia krajinu na nohy.
O realite
Malu bola v utorok s niekoľkými ľuďmi z AIESECu v nákladnom aute, ktoré viezlo pomoc na juh, do Galle. Prišli v noci úplne šokovaní z toho, čo videli. Nehovorili veľa, len dokola opakovali: "It`s very bad, very bad... Je to veľmi zlé, veľmi zlé."
Hiran plakal a viacerí ďalší nemali k tomu ďaleko. Až vtedy som naozaj pochopila, že všetko, čo ukazujú v televízii, nie je film, ale realita. Do nemocnice nemohli ani vojsť, lebo tam bol strašný zápach z mŕtvych tiel, ktoré ležali v tom istom pavilóne ako ľudia čakajúci na ošetrenie. Všade chaos, veľa krvi, zničené ulice, budovy. Všade nedostatok jedla, potravín, vody, lekárov. Žiadna koordinácia. O jedlo, ktoré priniesli, sa ľudia bili. Nešťastie má však ešte aj horšie podoby. Čoho sú niektorí ľudia schopní v takejto situácii, nad tým sa zastavuje rozum a srdce ide puknúť. Ani to nebudem písať, a ani sa ma na to, prosím, nepýtajte.
O morálnej podpore
V stredu sme nešli do práce, ale sme sa pripojili k ľuďom z AIESECu, ktorí šli do Kalutary (asi hodinu od Colomba smerom na juh). Cestou sme sa ešte poskladali a nakúpili niektoré potrebné veci. Šéf provincie nás zaviezol na tri miesta, kde boli provizórne ubytovaní ľudia, čo stratili domov. Dali sme im veci, čo sme priviezli, a potom sme dostali veľmi nejasné pokyny, čo máme robiť. V podstate išlo o to, aby sa v tábore (normálne to bol budhistický chrám spravovaný mníchmi) ustanovil nejaký systém života, určilo sa, kto bude variť, kto upratovať a podobne. Okrem toho sme mali ľudí informovať o chorobách, ktoré sa môžu rozšíriť, a o hygiene, ktorú treba bezpodmienečne dodržiavať. Ide totiž väčšinou o jednoduchých ľudí, rybárov a ich rodiny, takže hygienické štandardy a vôbec, ich chápanie situácie je na míle vzdialené od nášho ponímania. Mali sme im poskytovať aj morálnu podporu, ale len ťažko sa dá s nimi rozprávať. Je tam veľká bariéra. Nielen jazyková, ale v prvom rade nie sme pre nich v takomto rozhovore rovnocennými partnermi. Prídeme tam bieli cudzinci v čistých šatách a hovoríme im, že v nešťastí nie sú sami, že príde pomoc, ale že musia byť aktívni aj oni sami a nemôžu na pomoc len čakať. Toto máme hovoriť ľuďom, ktorí stratili všetko a ešte sa z toho nespamätali. Nemajú žiadnu predstavu o budúcnosti.
To, že za nimi prišlo niekoľko cudzincov s domácimi, a dokonca so šéfom provincie, v nich vzbudilo falošné očakávania. Mysleli si, že im ideme postaviť novú školu a podobne. Bolo nám z toho veľmi smutno. Zdá sa však, že poučenie o hygienických návykoch padlo na úrodnú pôdu. Najmä deti boli zlaté a pred večerou si poriadne umyli ruky. Inak, toto centrum už malo dosť potravín, oblečenia aj liekov, chýbali však kuchynské potreby a školské pomôcky pre deti. V oblastiach, ktoré sú od Colomba ďalej, chýba stále pitná voda, jedlo, čisté oblečenie, lekári. Pomaly sa však aj tam dostáva pomoc. Je to sťažené najmä hroznou infraštruktúrou, ktorá bola na Srí Lanke už pred katastrofou v biednom stave. Dorazila už aj medzinárodná pomoc. Snáď je na miestach, kde je najviac potrebná.
O dilemách
Boli sme v kontakte aj so slovenským konzulom na Srí Lanke, ktorý nám navrhoval odvoz vládnym špeciálom, čo prišiel po turistov. Rozhodli sme sa zostať.
V "práci" celý deň sledujeme správy, e-maily a registrujeme možnosti, kde sa dá pomáhať. Včera sme boli celý večer v jednom kostole robiť balíčky a o chvíľu pôjdeme zase. Veľa AIESEC-árov je na postihnutých miestach, mnohí chodia s nákladiakmi odvážať pomoc. Stále chýbajú dobrovoľníci na pochovávanie mŕvych, ale to je fakt hard core. Najhoršie je stále strašenie či varovanie pred epidémiami a chorobami. Proti niečomu sme zaočkovaní, ale ja z chorôb nemám až taký strach. Mnohé sa prenášajú vodou, takže tomu sa dá ako-tak predísť. Peťo ma však drží na uzde a nepúšťa ma do tých oblastí. Sú to veľké dilemy - ísť tam, či neísť? Snažíme sa konať rozvážne a neohroziť ani seba, ani ľudí naokolo.
Pravdupovediac, najviac by som cítila vlastný príspevok pomoci priamo na mieste, ale rozhodli sme sa pre strednú cestu a pomáhame v Colombe.
O vnútorných limitoch
Je zaujímavé pozorovať, ako sa jednotliví ľudia vyrovnávajú so situáciou. Niektorí idú dnes na Adam`s peak, posvätnú pútnickú horu, osláviť Silvestra, iní každého, kto sa vrátil z postihnutej oblasti, upozorňujú, aby sa šiel okamžite dezinfikovať, niektorí pomáhajú v Colombe a ďalší idú s otvoreným srdcom kdekoľvek. Každý to vníma inak, pretože každý má iné vnútorné limity, rozličné životné filozofie, vízie.
O srílanskej vojne
Napadá mi ešte myšlienka v súvislosti s tamilskou teroristickou organizáciou LTTE a terorizmom, ktorého sa Srí Lanka ešte stále nezbavila. Posledných 20 rokov tu bola občianska vojna, posledné tri roky sa udržuje aký-taký mier. Východná časť pobrežia, ktorá bola katastrofou postihnutá najviac, je z veľkej miery kontrolovaná LTTE. Ich vodca najskôr odmietol pomoc srílanskej vlády, ale dnes som čítala, že nejakú ponuku vlády akceptovali. Snáď je to pravda. Lebo posledné, čo táto krajina v tejto situácii potrebuje, je národnostný konflikt. Práve vojna zabrzdila akýkoľvek rozvoj na Srí Lanke, a preto krajina vyzerá tak, ako vyzerá.
O organizačných (ne)schopnostiach
Srí Lanka nebola ani trochu pripravená na také nešťatie, aké sa stalo. Logisticky, výbavou, organizačne ani psychicky. Celkovo sú tu organizačné schopnosti veľmi slabé. Niektorí kolegovia z firmy nevedia ani to, čo si majú zbaliť so sebou na dlhú cestu na východné pobrežie. Nevedia, aké jedlo si majú zobrať, nevedia, že si majú vziať vlastnú vodu, nemajú potuchy o zdravotných rizikách, ani ako sa im vyhýbať. Veľa z nich je odhodlaných riskovať vlastné bezpečie a ísť tam, netušia však, čo urobiť pred cestou. Sú ako deti. Nevinní, s dobrými úmyslami, ale bez znalostí a skúseností.
o o o
Je toho veľa na premýšľanie. O dych vyrážajúcich senzáciách, ktoré sa robia z toľkého nešťastia a ktoré vo veľkej miere vyrábajú sami novinári. O pohnútkach ľudí, ktorí vyhľadávajú senzácie. O tom, ako fungujú veľké medzinárodné organizácie a malé lokálne aktivity. O tom, ako reagujú politici a čo očakávajú od svojho konania. O tom, ako žijeme svoje životy. Každý z nás. O tom, čo má naozaj zmysel, a o tom, prečo sa všetko toto stalo.
Do nového roka si prajem, aby sa všetko dalo do poriadku čím skôr, aby sa nešťastie zmenilo na šťastie. Alebo aspoň na nádej. Želám celej Srí Lanke silnú vieru a silu, odvahu a vytrvalosť.
4. januára 2005
Trochu sa to zlepšuje
Prešlo len pár dní, ale zdá sa, akoby prešli týždne. Naše dni sa zmenili na každovečerné pomáhanie v kostole, kde sa pripravovali balíčky čistého oblečenia a hygienických potrieb. Tony a tony. Vyzeralo to tam ako vo veľkej manufaktúre. Nový tovar treba rozbaliť, roztriediť, pobaliť, naložiť. Z Colomba a iných väčších miest odchádza každý deň pomoc do postihnutých oblastí. Na letisku evidujú medzinárodnú humanitárnu pomoc, prichádzajú noví lekári, záchranné tímy. Nie vždy všetko funguje, ale mám dojem, že sa to zlepšuje. Kolegovia z práce sa včera vrátili z východného pobrežia, kde pomáhali stavať stany a prístrešky pre ľudí, ktorí stratili domov. Distribuovali aj lieky a pomáhali lekárom pri ošetrovaní ľudí.
Pomaličky sa rozbiehajú individuálne programy, ktoré budú zamerané veľmi konkrétne, napríklad na vybudovanie zničenej dediny či obnovu miestnej školy. Organizujú ich väčšinou miestni ľudia.
Ako reagovať?
Osobne nepoznám nikoho z tých, čo stratili domov či blízkych. Keď sa stretnem s miestnymi - kamarátmi alebo kolegami, vždy sa ich bojím opýtať, či sú všetci blízki v poriadku. Neviem, ako by som mala reagovať, keby neboli. Ľudia, čo stratili domov, nemajú predstavu o svojej budúcnosti. Nevedia, kde si postavia svoj dom, ako si ho postavia, ako začnú od nuly. Mnohí, ktorí katastrofu prežili na vlastnej koži, sú ešte stále v šoku. Nedá sa tak ľahko zabudnúť na smrteľný strach a smrť, ktorú videli všade naokolo.
Autor: LENKA PLŠKOVÁ
