Štvrtok, 17. október, 2019 | Meniny má Hedviga

Greta Zuzana Belková: Mechanický gramofón

Kráčal pomaly po chodníku a zamyslene si obzeral zápästie s novými hodinkami Casio. Dostal ich od brata na meniny. Sú z titánu, mohol by ich nosiť v kozme a mohli by ísť až do hĺbky päťsto metrov pod vodou. Keď jej o tom rozprával, smiala sa a hovorila,

aby neváhal a prihlásil sa do posádky na kozmický let, alebo aspoň do potápačského kurzu.

Zazrela ho, ako sa vlečie po chodníku. Vynorila sa z bočnej ulice a teraz kráčala priamo oproti nemu. Usmievala sa. Videla, že je z tých nových hodiniek stále hotový. Bol od nej asi dvadsať metrov. Na chvíľu sa zastavil, lebo prechádzal popri krčme a automaticky ho otočilo v tú stranu, ale potom pokračoval ďalej. Spomenul si, že sa s ňou má stretnúť v záhradnej. Obišiel by ju bez povšimnutia, ale predklonila sa a vrazila mu hlavou do brucha. Prekvapene sa zatackal.

Ahoj, chlapec s neobyčajne vymakanými hodinkami! Mám pre teba novinku. Vedci prišli na to, že genóm myši je na deväťdesiatdeväť percent identický s genómom človeka. Zasmial sa. Bol oblečený v čiernych nohaviciach a košeli. Cez plece brašňa s foťákom. Trochu ho motalo. Čo to máš na sebe? Spýtala sa pobavene. Pozrel na svoj odraz vo výklade.

Máme výstavu. Musím chodiť v slušnom. Chápeš. Musím fotiť všelijaké delegácie. Nemôžem byť v rifliach. To by ma generálny raz-dva zrušil z funkcie. Pár dní to prežijem. Pozri. Dali mi aj mobil. Jéj! Chytila telefón dvoma prstami, akoby sa nechcela zašpiniť, a obzerala si ho. Potom ho ovoňala a vrátila mu ho.

Budem sa chvastať, že mám mobil ako každý iný, tešil sa. Ale iba kým sa neskončí výstava. Potom ho musím vrátiť.

Konečne prišli k záhradnej. Vošiel prvý a sadol si priamo k chemickým záchodom. Ignorovala ho a sadla si ďalej. Väčšinou si sadal na nemožné miesta. Presadol si k nej, nadšene vytiahol mobil a obdivoval ho. Predstav si, budem sedieť v krčme a zavolajú mi, kde si? Poď fotiť prezidenta! Chápeš. Keď je výstava, je to brutálne. Nemám čas. Ani čítať Kafku si nemôžem. Zámok. Chápeš. A strašne by som chcel, vieš, zememerač, ako bol nasratý. Vieš, veď si to čítala. Na výstavisku robím všetko. Oficiálne som fotograf, ale robím všetko. Už som maľoval aj úle... vieš, ja som si v živote nemyslel, že budem natierať napríklad lokomotívu. Chápeš. A už vôbec sa nebudem čudovať, keď budem nabudúce natierať Boeing štyristosedemdesiatšesť. Americké lietadlo. Chápeš. Ale to som dobre dopadol. Neviem si predstaviť, že by som robil v kancelárii. Neznášam kancelárske roboty. Otrasné. V kancelárii, kde človek hnije, zdochýna zaživa. Neznášam kancelársku robotu. Milujem robotu na výstavisku. Od maľovania včelínov, lokomotív, úľov, kosenia trávy až po fotenie delegácií.

Mlčky ho počúvala. Zastavil okoloidúcu čašníčku a objednal pivo.

Predtým som robil v galérii. To bolo v pohode. Lenže potom prišiel ten despota. Pôvodne som bol pod jednou dievčinou. Táto veľmi jemná bytosť, táto doslova tichá dievčina z Oravy, tak táto bola moja šéfka. Bol som s ňou aj na Orave. Dokonca som bol s ňou aj v kine, na kreslenej rozprávke. Ale potom ma šmarili k tomu despotovi do redakcie. Zavrel ma do zvukotesnej miestnosti a tam do mňa hustil. Ty kretén, ty idiot!

Zatvárila sa pohoršene a položila si hlavu na stôl. Slnko a pivo ju uspávali, ale už sa jej nechcelo vstať a presadnúť si do tieňa.

Ale teraz, keď sa stretneme, ideme spolu aj na pivo. A čo? Teraz nemám na nič čas. Voľakedy som sledoval Discovery. Mám strašne rád Discovery. Všelijaké dokumentárne filmy. Napríklad o artefaktoch, čo lietajú vo vesmíre. Raz som pozeral dokument o Edovej bielej rukavici vo vesmíre. Lieta tam od šesťdesiateho piateho, keď kozmonaut Edo išiel a stratil tam bielu rukavicu. Odvtedy tam lieta. Dvadsaťpäťtisíc kilometrov za hodinu. Od šesťdesiateho piateho. Hocijaký artefakt lieta takouto rýchlosťou. A potom tam lietajú aj kusy odtrhnuté z nejakej planéty. Letia rýchlosťou stošesťdesiattisíc kilometrov za hodinu. A vieš si predstaviť, čo sa stane, keď takáto vec drgne do kozmickej lode Mir.

Neuveriteľné, povedala ospanlivo.

Alebo do kozmonauta, pokračoval zanietene. On potom letí dvadsaťšesťtisícovou rýchlosťou v atmosfére. Ako satelit. Stane sa z neho súčasť všetkých satelitov. Neviem si predstaviť, ako tam od šesťdesiateho piateho blúdi Edova biela rukavica. Ale to je jedno, nepodstatné. Pre mňa sú teraz podstatné iné veci. Napríklad, že už nikdy nebudem nikomu požičiavať peniaze. Chápeš, lebo som požičiaval, požičiaval, a nič sa mi nevracia. Začneš, a nemá to konca-kraja. Iba požičiavaš jednému, druhému, a nič. Štyristo korún je fuč. Štyristo korún mám u ľudí. Veľmi rýchlo si prídu požičať, ale vrátiť, to už veľmi rýchlo neprídu. Aj tomu Markovi som požičal stovku, ale vrátil mi päťdesiat korún. Ešte mi päťdesiat visí, ale tie si môže nechať, lebo bol taký dobrý a ochotný a urobil mi schránku na internete. Hore-dole, to ma nezachráni. Ale urobil mi tú schránku. Urobil ju síce za päť minút, ale o to nejde. Ide o to, že bol taký milý a ochotný a kamarátsky, že mi tú schránku spravil. V podstate mu za to nechávam tú päťdesiatku, za päť minút roboty, ale to hovorím iba na ilustráciu.

A ty mu tú päťdesiatku vážne necháš? Spýtala sa trochu pohoršene.

Prečo nie! Veď on nevedel, že mu tých päťdesiat korún nechám. A nechám? Nechám. Nebudem si ich hádam pýtať, keď mi tú stránku spravil... a čo. Ale Vladi, tej som požičal stovku a veľmi mi sľubovala, že v pondelok mi ju vráti, a už odvtedy prešlo desať pondelkov a stále mi ju nevrátila. Od nej by som tú stovku chcel naspäť. Najprv som si myslel, aká dobrá dievčina, veľká hipisáčka, vegeťáčka, ale už sa ukázala. Strašná maska. Tvári sa veľmi slobodne a neformálne, ale stovku vrátiť nevie. Úškrny a srandičky. Teraz robí vo firme, zarába dvadsaťtisíc, strašne dôležitá, ale sto korún vrátiť nemôže. Tvári sa strašne distingvovane, keď si človek predstaví, ako vyzerala predtým, tak mu je zle. Ale že je dlžná stovku, to si nevie spomenúť. A keď sa s ňou človek rozpráva, aby si náhodou nemyslel, že niečo zo seba robí, tak na oklamanie sem-tam urobí takú debilnú grimasu, aby to vyzeralo tak, že sa nič nezmenilo a že je to ešte stále tá stará osoba, tá hipisáčka, vegeťáčka. Že jej na tom nezáleží. Ale pravda je taká, že stovku vrátiť nevie. My to máme akože pochopiť, že nezabudla na staré časy, ale ona zabudla, strašne dôležitá, že tú moju stovku stále nevrátila. To jej ju mám akože nechať? Alebo čo čaká, že si ju vypýtam, alebo čo?

Zadychčane sa napil. Obďaleč sa posadilo malé dievča s balónikom. Zbadal ho a nadšene vykríkol: Aha, balónik! Raz som nafúkal balónik, a potom som sa zobudil a mal som vyoperovaný pruh. Ležal som v nemocničnej izbe, okolo mňa samé staré panie, a ja som strašne kvílil, že ma to bolí, a tie staré panie ma utešovali a ľutovali. Lenže ja nie a nie prestať. Ospanlivo sa zasmiala. Potom som si od sestričky vynútil veľkú injekciu do zadku. Proti bolesti, chápeš. Následne na to som sa utíšil. Asi ma prešla bolesť. Už sa nepamätám, ale otec mi povedal, že to nebola injekcia proti bolesti.

Zatvárila sa nechápavo. To bol vitamín B dvanásť, povedal. Alebo kvasnice, alebo vitamín C, rozosmiala sa. Ale... zahral pohoršeného. Alebo niečo proti hlístam, pridala provokačne. Proti hlístam? Som si istá. Proti hlístam? Sakrra! vraštil čelo. Veru tak.

Chvíľu premýšľal a potom nadšene povedal. Počúvaj! Urobme my dvaja nejaký film. Alebo aspoň scenár!

Usmiala sa. Dobre, tak začnime hneď. Ty budeš hovoriť a ja zapisovať. Vytiahla zošit a čakala. Poškrabal sa po hlave.

Ale, to asi nebol dobrý nápad. Alebo, vlastne prečo by sme ho nemohli spraviť pri pive. Nie? A dáme si aj tému. Rozmýšľam nad tou témou. Akú tému si dáme? Čo si napísala? Všetko, čo hovoríš. Usilovne čarbala do zošita. Tak píš aj, čo ty hovoríš! Ja nehovorím, povedala.

Podoprel si dlaňou bradu a uvažoval. Tá téma môže byť vzťah dvoch ľudí, ktorí majú nejaký spoločný cieľ, aby to neznelo tak sucho. Nijaké psychologické, rôznorodé záležitosti, ale také jednoduché žitie. Alebo nie? Aha, tam ide môj kolega! Postavil sa a kýval na neho ako šibnutý. Zavolajme ho na pivo. Pán kolega, poďte si k nám sadnúť! Nejdete? Škoda, nejde. Ale sympatický je ten môj kolega, nie? Taký vlasatý. Ešte jedného mám rád, to je tiež takýto typ. Niečo medzi Ježišom a prírodovedcom. Ale videla si. Bol úplne v pohode. Taký uvoľnený. On nemusel mať takéto slušné oblečenie ako ja. Lenže teraz je tá výstava. Keď ma zavolajú, aby som išiel fotiť prezidenta, tak tam nemôžem ísť v rifliach a tričku. Chápeš. Musím dodržiavať protokol. Ako tí umelo stavaní kreténi, poisťováci, kravatoví. Čo bývajú v bankách. Aj ja som teraz tak nahodený. Hrôza na nebesiach úplná, hotová. Ale už tak sám od seba nefotím. Ako tá haluz v novinách o holandských filmároch. Čítala si to?

Pokrútila hlavou.

Pýtali sa ich, prečo nenakrúcajú filmy. A vieš, čo im povedali? Že sa im nechce. Nie že by nemali prostriedky, ale že sa im nechce. Tak aj ja - nechce sa mi fotiť. Nechce sa mi vymýšľať. Chápeš. Chá! Ja môžem povedať to isté čo tí holandskí filmári. Nechce sa mi. Niečo vo mne zdochlo. Ja by som išiel teraz najradšej niekde vlakom. Strašne rád chodím vlakom. Ale nie v takej skrini, ako chodí z Nitry do Leopoldova, kde sa človek potí a dusí ako hovädo. Normálnym vlakom. Rád chodím vlakom. Dnes som na stanici stretol jednu dievčinu. Predávala také predplatné na pizzu. Dal som sa s ňou do reči. Začalo sa to vlastne tak, že som tam stál a čakal a zrazu som videl, že sa v kvetináči niečo mihlo. Nejaká myš alebo potkan. Strašne som sa zľakol a cúvol som o krok späť a práve vtedy, keď som mal ten najväčší des v tvári, stál som zoči-voči tej dievčine a pozerali sme si uprene do očí. Ty sa ma bojíš? Opýtala sa. Nie, ale videl som v kvetináči potkana. Povedal som. Čo?! Vyplašila sa tak ako ja, a tak som ju odtiaľ odviedol. Dali sme sa do reči. Vysvitlo, že predáva predplatné na pizzu. Zaplatíš okolo tritisíc korún a máš predplatné so zľavou do roku dvetisícšesť. Tak som jej povedal, nech teda ide so mnou do tej pizzerie a ja si tam kúpim ten kupón a hneď si dám pizzu so zľavou. Ale ona, že nie, že priamo tam sa to nedá, že to si musím kúpiť tu. Tak som jej povedal, že ďakujem, že si neprosím, a ona sa nahnevala, že to bude moja chyba, lebo tak si budem musieť kupovať pizzu v plnej cene. Povedal som jej, že aj tak nemám toľko peňazí, a ona, že koľko mám pri sebe, že sa dá kúpiť aj lacnejšie predplatné na menej pízz. Ja som sa jej snažil vysvetliť, že ide o ohlupovanie, a ona sa mi snažila nahovoriť, že je to pre mňa výhodné, ale ja som nechcel, tak odišla zdutá. Aj mi jej bolo z ľudského hľadiska ľúto, ale z racionálneho hľadiska je jasné, že si nebudem platiť predplatné na neviem koľko pízz, keď nemienim jesť pizzu každý deň alebo každý druhý. A stále v tej istej pizzerii. Ale z ľudského hľadiska mi jej bolo ľúto, že odišla taká zdutá. A čo, keď nechcem, nemôže ma nútiť, priviazať k stoličke a rozkázať mi. Ja mám pizzu rád. Ale len sem-tam. Raz som bol s rodičmi v jednom bavorskom, nemeckom, alpskom kresťanskom mestečku, a tam sme si dali strašne dobrú pizzu. Tam sa nikto nezdravil, že guten tag, lebo to bolo kresťanské mestečko, ale Pochválen buď Ježiš Kristus, po nemecky. To bola kresťanská oblasť. Tam sa aj malý chlapec na ulici tak pozdravil. To bolo jedno, či to bol manažér, alebo autobusár.

Alebo zememerač, dodala a zívla.

Alebo zememerač, zopakoval. Všetci sa tak zdravili. Dopil pivo a zamyslene pozeral na pohár.

U nás na výstavisku ani nerobia kontroly ako inde v podnikoch. U nás také veci ako prepadové kontroly na alkohol nepoznáme. Keby raz riaditeľ dal všetkým fúkať a keby na základe výsledkov tejto kontroly prepúšťal, zostane bez ľudí.

Mlčala. Naklonil sa nad ňu a chvíľu sledoval, ako drieme. Počúvaš ma? Spýtal sa.

Nóóó... zamrmlala unavene v polospánku.

Nechal ju spať, vytiahol telefón a začal si ho opatrne obzerať.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka.

Greta Zuzana Belková sa narodila 31. 3. 1978 v Nitre. Študuje filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Je dvojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka, krátke texty uverejňovala v internetovom magazíne Amnezia.sk a časopise Dotyky. V súčasnosti dokončuje svoj knižný debut s názvom Mechanický gramofón, z ktorého uverejňujeme titulnú poviedku.

Ilustrátorka Monika Mikyšková (nar. 20. 3. 1983 v Žiline) je absolventkou Súkromnej strednej umeleckej školy v Bratislave. Od roku 2001 študuje maľbu v ateliéri prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vysokoškoláci zarobia už o 587 eur viac ako stredoškoláci
  2. Podnikateľský úver, s ktorým ušetríte
  3. Aj s SUV môžete jazdiť ekologicky a ekonomicky
  4. 5 rád Ľudmily Kolesárovej, ako napísať projekt a získať grant
  5. Ojazdené pneumatiky odovzdajte, šetríte tak životné prostredie
  6. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope
  7. Nestarnú, ale dozrievajú
  8. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie
  9. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 %
  10. Rýchlejšie doma. Už čoskoro.
  1. Slováci sú chlebovým národom
  2. Ojazdené pneumatiky odovzdajte, šetríte tak životné prostredie
  3. Kedy je správny čas nasťahovať sa do novostavby?
  4. P3 začína na východe Slovenska s výstavbou parku
  5. Zľavnené študentské lístky na dopravu s ISIC už aj cez mobil
  6. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope
  7. Kto vyhrá súboj medzi prírodnými a syntetickými diamantmi?
  8. Otvorenie nového sídla DELTA sprevádzala virtuálna realita
  9. Podnikateľský úver, s ktorým ušetríte
  10. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 %
  1. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji 13 781
  2. Čo na aute vymyslela žena a čo výrobca telefónov? 11 760
  3. Čo všetko dnes majú deti v mobiloch? Boli by ste prekvapení 11 159
  4. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope 11 129
  5. 5 rád Ľudmily Kolesárovej, ako napísať projekt a získať grant 10 106
  6. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie 9 542
  7. Týmto trikom sa dajú v aute umiestniť tri autosedačky 9 225
  8. Vysokoškoláci zarobia už o 587 eur viac ako stredoškoláci 9 023
  9. Vyrába koláče pre celiatikov. Najobľúbenejšie zákusky prekvapia 7 811
  10. Luxusný hybrid za 22 900 eur. Nadpriemerný už v základnej výbave 7 559