hoci sa nepochybne zmenšila. A tak prvá veta sa vzťahuje aj na Jozefa Puškáša, ktorý naposledy vydal knihu próz Vreckový labyrint pred dvanástimi rokmi a teraz mu vychádza zbierka poviedok Freud v Tatrách (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2004).
Tých jedenásť próz je natoľko rôznorodých, že ťažko nájsť jednotiace kritérium pre ich hodnotenie, v každom prípade však takmer všetky prezrádzajú skúsenú ruku autora, ktorý je aj filmovým scenáristom, ovláda teda i "ekonomické", či "vizuálne" písanie.
Hneď prvá próza sa zaoberá filmom: jednak sa tu autor vracia k spomienke, keď ako chlapec chodieval s otcom do kina Mier a postupne zatúžil byť premietačom (čo sa mu aj splní) a jednak sa rozpamätáva na nakrúcanie Obchodu na korze v neďalekom mestečku. V reminiscenčnom spletenci rozličných zážitkov prebleskuje motív prvej lásky, ktorý prechádza do imaginatívneho záverečného obrazu. Celá próza je však skôr dokumentárnym záznamom ako umelecky náročnejším útvarom.
No v ďalších poviedkach Puškáš dokonale preukázal, ako vie pracovať najmä s psychológiou človeka, jej zákernosťami, hĺbkami, hranami i jemnôstkami, byť a zároveň nebyť stotožnený s postavou, rozohrať celý koncert nápadov, uveriteľných a neuveriteľných príhod, ktoré hýbu dejom a dramatizujú ho. Na mnohých miestach prechádza Puškášova próza bez ohľadu na tému do parodizačnej alebo zgroteskňujúcej polohy.
V poviedke Chodím po dne sa postava rozdvojuje až roztrojuje, jej ego sa mení na viaceré egá, ktoré medzi sebou polemizujú a hádajú sa, čo napokon vyzerá ako paródia na viacdimenziálnosť postáv v modernej próze. A čudák, ktorý dovlečie z Dunaja balvan, podobajúci sa na menhir, kultový kameň, môže zasa parodicky pripomínať rozličné ezoterické knihy, lebo tento balvan tu zrazu hrá akúsi psychoterapeutickú úlohu. Poviedka Fotograf mŕtvych hraničí až s morbídnosťou, kým zasa v Čitateľovi Chandlera ide o šikovnú travestiu na známeho autora detektívok. Obdobne využil Puškáš vo Freudovi v Tatrách tému i metódy psychoanalýzy, postupy zvieracej rozprávky so silnými prvkami irónie nachádzame v próze Rys v borine.
Veľmi nápadne sa z kontextu knihy vynímajú tri poviedky, vyrátané celkom evidentne na efekt, ale zároveň obsahujúce parodizačný zámer. Divadelný príbeh, pornofraška, v ktorej je všetko naopak, vyvoláva u publika priam hnus so svojimi obscénnymi výjavmi: diváci sedia na javisku, herečkami sú prostitútky a dej sa improvizuje, pretože podľa chaotickej textovej predlohy sa nehrá a napokon asi ani autor nemal o nej nejakú konkrétnu predstavu, lebo celé je to viac spískané ako spísané.
O ďalšej poviedke Telenovela niet ani najmenších pochybností, že autor sa v nej vysmieva tomuto žánru a jeho obľúbenej klišéovitosti, keď sa "tvorcovia" hádajú, ako má príbeh pokračovať.
Ale vrcholom je Milovanie so starcom, kde si Puškáš vymyslel postavu starca, bývalého primára na onkológii, ktorý doma na smrteľnej posteli vysloví svoje posledné želanie: že chce vidieť sexuálny styk zdravotnej sestry z onkologického oddelenia, ktorá ho ošetruje, s nejakým jej milencom. Zvrátené želanie, ktoré sa mu napokon splní, takže môže pokojne zomrieť.
Tieto tri prózy sú v absolútnom protiklade s celou doterajšou Puškášovou tvorbou. Chápem ich však ako provokáciu, ktorá nemá naznačovať estetiku jeho budúceho literárneho programu. Na bulvár by bolo totiž Puškáša škoda.
