u pomníka druhého odboja. Dnes je už ale všetko inak: Černý o zákazku prišiel. Nie preto, že by niekto spochybnil kvalitu jeho návrhu, ale preto, že Českému zväzu bojovníkov za slobodu, ktorý si pomník objednal, prekážajú umelcove názory.

Čo sa vlastne stalo? Černý je vyhranený antikomunista, odmieta mať "národnofrontovský" pohľad na protinacistický odboj a navyše má dosť nabrúsené ústa. Keď vyhral súťaž, poskytol týždenníku Nedělný svět rozhovor, v ktorom dostal otázku, či mu ako antikomunistovi neprekáža, že stavia pomník aj komunistickým odbojárom. "Nie, tak to neberiem, o mŕtvych len dobre," povedal. A potom mu evidentne napadol vtip, ktorý hneď vypálil: "Mŕtvy komunista, dobrý komunista."

Okrem toho vyhlásil, že si váži ľudí, ktorí položili život za slobodu, a je si vedomý, že počas vojny bolo veľa obetí - no zároveň dodal, že bežne uvádzaný počet obetí českého protinacistického odboja je nadsadený. Zväz bojovníkov po týchto výrokoch protestoval a radnica Černému zákazku urýchlene zobrala.

Komunizmus sa považuje za menšie zlo ako nacizmus

Vtip, ktorý Černý vyblafol, môže niekoho rozčuľovať, môže sa zdať trápny či priblblý. Ale je to naozaj vážny problém? Keby bol povedal "mŕtvy nacista, dobrý nacista", asi by sa nad tým nikto nepozastavil, pretože podobné výroky sa v Čechách hovoriť môžu - komunizmus sa stále považuje za menšie zlo ako nacizmus, aj keď preto neexistuje iný dôvod, ako konsenzus bývalých komunistov a politickej scény.

Starosta Prahy 1 na adresu Černého vyhlásil: "Keď chce niekto robiť pomník, musí mať k tomu postoj." To je povedané zle, správne malo byť: "... musí k tomu mať ideologicky vyhovujúci postoj." Tým sa dostávame k podstate kauzy. Po prvé je z princípu nutné odboj rozdeľovať, pretože žiadnu "jednotnú zložku" nikdy netvoril. Ľudia, ktorí bojovali proti nacizmu v západných armádach alebo plnili úlohy, ktoré im dávala londýnska exilová vláda, bránili myšlienku demokratického Československa. Odbojári, ako napríklad Mašín, Balabán a Morávek, boli odporcami odporného totalitného systému, ktorý ohrozil ich domovinu.

Naproti tomu komunistickí odbojári, riadení Moskvou, bojovali proti rovnakému nepriateľovi, ale v mene nie menej hnusnej stalinskej totality.

Manipulované počty obetí

Tieto dve skupiny jednoducho nemožno stavať na jednu rovinu. Nejde vôbec o to, že by sa komunisti v odboji nesprávali statočne a v prospech niektorých z nich možno povedať, že si asi plne neuvedomovali, čo vlastne podporujú a presadzujú. Treba iba zdôrazňovať, že nezáleží len na tom, proti čomu človek bojuje, ale aj v záujme čoho svoj boj vedie.

Podobne sa dá s Černým súhlasiť, keď kritizuje počet mŕtvych z druhého odboja, uvádzaný zväzom. Ustálené číslo, na ktorom zväz trvá, je 360-tisíc ľudí. Lenže, to je počet obetí z celého predvojnového Československa, vrátane dvesto- až tristotisíc zavraždených Židov. V tomto počte sú zarátaní aj Slováci, Rusíni, Rómovia, sudetskí Nemci, atď.

Pred rokom 1989 sa počty vojnových mŕtvych určovali na základe ideológie, o holokauste sa prakticky nehovorilo, nerozlišovalo sa príliš medzi tým, kto bol obeťou odboja a kto bol jednoducho zavraždený, marginalizovali sa akékoľvek iné ako komunistické odbojové skupiny. Časť týchto vecí dosiaľ nebola poriadne vydiskutovaná.

Černý (rovnako ako žiadny súdny človek) sa teda nepokúša význam odboja ani pamiatku mŕtvych zmenšovať - poukazuje na fakt, že im uberá na dôstojnosti skôr zotrvačné umelé zveličovanie a prekrucovanie histórie. Suma-sumárum, je veľmi smutné, keď aj pätnásť rokov po prevrate určuje stará ideológia smer verejnej diskusie. A keď sú výtvarníci vystrkovaní kdesi na okraj spoločnosti len preto, že myslia a konajú slobodne.

Autor: ADAM DRDA(Autor je redaktorom BBC)