Postava nezabudnuteľného malého chlapca odštartovala jeho hereckú dráhu, dnes tridsaťosemročný herec je vyhľadávaným objektom najlepších svetových divadelných režisérov.

Ako ste sa dostali k tejto úlohe?

Režisér poznal môjho otca, párkrát ma videl, hovoril so mnou, urobil kamerové skúšky. Mal som vtedy dvanásť rokov, o herectve som, samozrejme, nevedel nič.

Nasmeroval vás úspech na hereckú dráhu?

Áno, ale herectvo som neštudoval. V šestnástich rokoch som odišiel do Paríža k Patriceovi Chéreauovi, hral som u neho a pripravoval som sa na svoje povolanie tým, že som ho robil.

Spolupracovali ste s absolútnymi režisérskymi špičkami Patriceom Chéreauom, Petrom Brookom, Robertom Wilsonom, Georgom Taborim. Ako sa vám to podarilo?

Jednoducho som mal šťastie. Režiséri, s ktorými som pracoval, väčšinou nemajú presný koncept. Prídu do divadla a čakajú, čo sa stane, čo bude robiť herec. Tabori vždy hovorí: Teším sa na skúšku, ako ma dnes prekvapíte, čo budete robiť. A keď sa ho opýtate, či niečo máte urobiť tak, alebo tak, hovorí: Čo sa ma pýtaš, ty si na javisku, ty si herec.

Vyhovovalo vám to, je to bežné?

V mnohých mestských divadlách existujú režiséri, ktorí majú presný koncept, niektorí dokonca hercom predhrávajú, ale s takými som nikdy nemal nič spoločné. Moji režiséri boli vždy slobodní. Bolo to pre mňa aj ťažké, lebo ja sa usilujem v ich práci pokračovať aj v priebehu predstavenia, hrať vždy nanovo, sám seba prekvapovať.

Nebola medzi nimi žiadna výnimka?

Jediná, Wilson, ale on je maliar. Maľuje hercami.

Legenda európskeho divadla Tabori naštudoval v Berliner Ensemble hru G. E. Lessinga Židia, kde hráte židovho sluhu. Ako vnímate túto inscenáciu?

Je úžasné, že práve Georg, deväťdesiatročný žid, o ktorom sa vie, že jeho otca zavraždili v plynovej komore v Osvienčime, túto problematiku inscenuje ľahko, drzo, s humorom. Tabori hovorí, že všetci majú strach z antisemitizmu, a preto ho zakrývajú.

Dá sa nemať strach?

Je to, samozrejme, ťažké nemať z neho strach práve v Nemecku a jednoducho vyrukovať s tým, ako to je, o čom je hra a dnešný svet. V Nemecku sa stále niečo zakrýva alebo sa o tom nehovorí, namiesto toho, aby sa to skutočne akceptovalo.

Je to len nemecký problém?

Nie, ale v Nemecku je najvypuklejší, lebo tam sa nacizmus narodil. Vo Francúzsku teraz majú najmä problém s Arabmi a ich antisemitizmus je iný ako nemecký. Ide to tak ďaleko, že keď Le Pen reční proti Arabom, židia ho podporujú, a keď o pár dní nato napadne židov, je to naopak: také šialené to je. Preto je inscenácia Židov taká dôležitá.

Je vhodné takúto tému prezentovať ako veselohru?

Ľudia sa na to po predstavení často pýtajú. Keď sa však nad tým zamyslíte, je antisemitizmus niečo také hlúpe, že sa tomu možno iba smiať.

Autor: Anna Grusková(Autorka je teatrologička)