Zásluhu na jej vydaní má Oleg Pastier. Práve on robil s Marenčinom rozhovory, ktoré vychádzali v týždenníku Mosty od júla do septembra 1999 a teraz tvoria podstatnú časť tejto knihy.
Bývalého novinára a popri Ivanovi Mojíkovi jediného skalného surrealistu na Slovensku, filmového dramaturga a scenáristu, prekladateľa, prozaika, kolážistu sa bolo na čo pýtať. Pastier neformuloval svoje otázky nijako dobiedzavo, ani provokatívne, len ich staval tak, aby odpovede vyzneli ako kompletný respondentov životopis.
Marenčin zasa nebol skúpy na slovo a výsledkom je široko rozvetvené rozprávanie o rodinnom prostredí (otec bol mlynár) a zázemí, ktoré poznaniachtivému poskytovalo chlapcovi všetko, čo ho zaujímalo a čo bolo v danom čase a kraji dostupné.
Rodák z východoslovenskej obce Bystré nad Topľou (1922) študoval po maturite na prešovskom gymnáziu francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte v Bratislave. Toto obdobie malo veľký význam aj pre jeho svetonázorovú kryštalizáciu. Marenčin otvorene hovorí o svojej mladosti, svojom ľavicovom, či rovno komunistickom presvedčení, podmienenom jeho sociálnou skúsenosťou a príslušnými spoločenskými stykmi i priamou účasťou v SNP.
Vytriezvenie z ideálov - podobne ako u Juraja Špitzera a Dominika Tatarku, ktorí boli najmä za normalizácie jeho najlepšími priateľmi - nejaký čas trvalo. Jeho pravá chvíľa nastala už vtedy, keď na jeseň 1945 dostal štipendium do Francúzska. Medzitým ešte krátko pracoval v Národnej obrode, kde mu najmä L. Novomeský a J. Trachta vštepili neoceniteľné novinárske zásady. Pobyt v Paríži, kde vďaka zázračným náhodám študoval na Vysokej škole politickej a potom na Vysokej filmovej škole, určil natrvalo jeho profesionálnu dráhu.
Pôvodne zamýšľal zostať tri mesiace, napokon zostal tri roky. Bol dopisovateľom Národnej obrody, hlásateľom a redaktorom čs. vysielania francúzskeho rozhlasu a v závere redaktorom týždenníka Paralele 50, ktorý viedol surrealistický básnik Philippe Soupault.
Tieto aktivity mu otvorili cestu k takým osobnostiam ako Breton, Eluard, Brancusi, Picasso a k ďalším predstaviteľom umeleckej moderny (o kontaktoch s nimi píše v knihe Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi z roku 1993), čo len posilnilo jeho surrealistického ducha, ktorý v ňom nevyhasol, ani keď sa slovenský nadrealizmus už rozpúšťal v socrealistickej kyseline.
Po návrate domov sa stal Marenčin dramaturgom a scenáristom Čs. štátneho filmu a práca na Kolibe znamenala pre neho splnenie dávneho sna. V prvej tvorivej skupine, ktorú viedol, sa úspešne uplatnila nová filmárska generácia: Barabáš, Uher, Havetta, Jakubisko. V tom čase sa realizovalo aj niekoľko Marenčinových scenárov a jeho trvalou zásluhou ostáva, že na Kolibu doviedol francúzskeho spisovateľa Robbe-Grilleta - ten tu nakrútil dva svoje najlepšie filmy.
Po vyhodení z filmu a zákaze publikovania sa napokon uchytil v Slovenskej národnej galérii, kde ostal až do dôchodku.
V knihe Nezabúdanie Marenčin nič nedramatizuje, ani nezveličuje. Rozhovory s ním pripomínajú cez osud jedného spisovateľa celú epochu a majú širší než iba kultúrny dosah.
