Antónia Miklíková (1967), rodáčka z Nitry, vyštudovala Divadelnú akadémiu múzických umení v Prahe. Tri roky pôsobila v Divadle Andreja Bagara v Nitre. V roku 1996 odišla na univerzitu Sorbonne študovať francúzštinu a dramaturgiu. Celkovo stvárnila asi 40 postáv v divadelných hrách na Slovensku i vo Francúzsku. Vo francúzskom filme Z lásky k Helene hrala hlavnú postavu. Na televíznej obrazovke sa objavila ako Flora v českom filme Největší z Pierotu a ako Eva v slovenskej inscenácii Ticho po búrke.
FOTO - IVONA OREŠKOVÁ
ANTÓNIA MIKLÍKOVÁ je francúzska herečka slovenského pôvodu, ktorá začínala na javisku Divadla Andreja Bagara. Pred vyše desiatimi rokmi odišla do Paríža študovať francúzštinu a usadila sa tam. Naučila sa ju tak dobre, že sa prepracovala na javisko. Dnes hrá v inscenácii Svedkovia alebo naša malá stabilizácia od poľského autora Tadeusza Rozewicza v Moliérovom divadle v Paríži.
Stretli ste sa s Rozewiczom na javisku prvý raz?
Prvý raz som spoznala túto autorovu hru, keď som mala sedemnásť. S naším amatérskym študentským divadlom Faux pas ju naštudoval vtedy tiež študent, dnes režisér Michal Spišák. Predstavenie malo úspech a získalo mnohé ocenenia. Na prehliadke v Prešove som dostala cenu za herecký výkon. Aj preto som sa rozhodla, študovať herectvo na pražskej Divadelnej akadémii múzických umení.
Napadlo vám, že niekedy skončíte ako herečka v Paríži?
Nie, ale dnes rozmýšľam nad tým, že to nebolo náhodou. Cesta na parížske dosky, ktoré naozaj znamenajú svet, nebola jednoduchá. Tvrdo som na sebe pracovala. Prvý raz som sa na francúzskom javisku predstavila v Puškinovom Donovi Juanovi, ktorý režíroval hosťujúci Roman Polák. Potom prišla monodráma Cudzinka, ktorú dramatik Jean-Claude Brisville napísal špeciálne pre mňa. Overila som si, či viem sama na javisku hodinu zaujať divákov. Mohla som v nej využiť slabý prízvuk a otvorila mi cestu k ďalším projektom. Vo francúzskych divadlách pôsobím už sedem rokov.
Rozewicza hráte v Moliérovom divadle. Ako zapadá táto inscenácia do jeho koncepcie?
Je príspevkom do podujatí roku poľskej kultúry vo Francúzsku, ktorý sa o pár dní skončí. Naplnili ho výstavy, koncerty, semináre alebo predstavenia dovezené z Poľska. Skutočne originálnym projektom je táto hra poľského autora, ktorú naštudovalo Moliérovo divadlo. Na réžiu si pozvalo poľského režiséra Lukazsa Kosa a ten si zasa zavolal slovenskú scénografku Evu Rácovú.
Kos a Rácová už poznali francúzske publikum?
Režisér, ktorý nepracoval vo Francúzsku, mal pochybnosti, či hra zaujme. Francúzski herci ho posmeľovali. Tvrdili, že diváci ju prijmú, pretože prináša univerzálnu myšlienku. Scénografka Eva Rácová túto myšlienku zvýraznila. Na scéne vytvorila klietku, ktorá znázorňuje uzatvorený svet. Postavy z nej takmer nevychádzajú. Nepohnú sa, ani keď niekto zomiera a potrebuje pomoc. Strážia si teplé miestečko a kariéru. Namiesto riešenia problému si iba preložia nohu cez nohu.
Ako reagujú diváci, s ktorými sa neformálne stretávate po každom predstavení?
Zo začiatku sa nesmiali. Hra sa im zdala príliš vážna, absurdnosťou textu im pripomínala Becketta. Po premiére sme hrali voľnejšie a vytvorili sme im priestor na zábavu. Máte pravdu, stretnutie hercov s divákmi je vo Francúzsku zaužívané. Na Slovensku herci vychádzajú po predstavení iným vchodom ako publikum, no vo Francúzsku sa herci ponáhľajú do foyeru, kde ich už čakajú diváci. Chcú ich vidieť zblízka a porozprávať im svoje pocity. Stretnutia bývajú veľmi spontánne. Diváci sa tak viac priblížia k divadlu a majú chuť sa vrátiť.
Čo vám povedali o Rozewicovej hre?
Ocenili najmä výber hercov. Mne povedali, že jej dodávam slovanskú krehkosť a kolegovi Jeanovi-Lucovi Debatticovi, že má expresivitu v tvári. Jedna diváčka si všimla, že sa v predstavení málo hýbem, no napriek tomu zahrám naivitu, hlúposť, smiech, depresiu, krik i plač. To ma režisér na štvrťhodinu priklincoval na stoličku a na oči mi dal obklady. Pre mňa je náročné hrať bez pohybu v cudzom jazyku. Všetku energiu musím dať do hlasu. Naozaj si vydýchnem, keď si môžem zložiť obklad z očí.
Ako sa na takéto náročné predstavenie pripravujete?
Hoci hráme sedem týždňov každý deň okrem pondelka, pred každým predstavením si poctivo zopakujeme texty. Všetci herci majú zmluvu na konkrétne predstavenie a vedia, že ak neobstoja, nedostanú ďalšie angažmán. Slovenských umelcov prekvapuje, že ich francúzski kolegovia si sami pripravujú rekvizity. Pred svojím povolaním majú pokoru. Do divadla sa každý večer teším. Hrám schuti a cítim sa naplnená. Ak aj nastanú nejaké problémy, viem sa im postaviť zoči-voči a neprekladám si pred nimi nohu cez nohu.
Autor: JANA BEŇOVÁ, Paríž
