Na indonézskej Sumatre, pri ktorej brehoch tsunami vzniklo, sa pustošeniu zabrániť nedalo. Do Thajska však vlny dorazili až po dvoch a k brehom Indie až po troch hodinách. Za ten čas by bolo možné ľudí na pobreží varovať a výrazne znížiť počet obetí. Nestalo sa.
Systém včasného varovania riadený americkými úradmi pritom už viac ako 50 rokov funguje v Tichom oceáne, kde vzniká až 80 percent tsunami. Má dve centrá: na Havajských ostrovoch a na Aljaške. Centrá spracúvajú seizmologické hlásenia o zemetraseniach a výbuchoch sopiek, ktoré môžu tsunami vyvolať a údaje z amerického systému námorných bójí, ktoré merajú šírenie vĺn na mori. Na systém sú napojené všetky štáty ležiace okolo Pacifiku.
Stredisko na Havaji tvrdí, že o tsunami vedelo niekoľko minút po zemetrasení pri Sumatre a snažilo sa na to upozorniť ohrozené krajiny, telefonovali napríklad ich veľvyslanectvám v Spojených štátoch. Miestne úrady však varovanie podcenili. Thajské meteorologické centrum na tsunami neupozornilo z obavy, že tým ublíži turistickému priemyslu, ktorý krajinu živí. Z podobných dôvodov informácie o nebezpečenstve ignorovali aj rozhlasové stanice pre zahraničných turistov.
Jeden problém je v samotnom charaktere výstražného systému, ktorý vydáva varovanie pri každom zemetrasení silnejšom, ako je 4. stupeň Richterovej škály. "Pri tejto intenzite je pravdepodobnosť vzniku tsunami 1,5 percenta," napísal pre Lidové noviny geológ Petr Jakeš. Znamená to, že väčšina poplachov vedúcich k evakuácii ohrozených oblastí sa ukáže byť falošná a stojí to veľa peňazí a nepríjemností. Napriek tomu majú vzhľadom na možné ušetrené životy zmysel.
Podľa iných odborníkov nie sú najväčšou prekážkou pri budovaní varovného systému okolo Indického oceánu finančné ani technické, ale politické problémy. Krajiny, ktoré by na ňom mali spolupracovať, stoja na rôznom stupni vývoja a nedôverujú si.
