š a Psie roky nevyvolali iba nadšenie, ale u mnohých aj pohoršenie a odpor.
Plechový bubienok, bol preložený do viacerých jazykov, ba dokonca sfilmovaný, vyšiel v roku 1959 a stal sa okamžite najčítanejšou po nemecky napísanou knihou po vojne a Gunter Grass sa zaradil ku špičke európskych spisovateľov. A hoci kritika mu vyčítala lingvistickú aj morálnu deštrukciu, nemravnosť, záľubu v obscénnostiach, dokonca pornografiu, nazývali ho amorálnym estétom, absurdným moralistom, extrémnym avantgardistom, kritikom spoločnosti, cynickým rúhačom či utajeným katolíkom, vo všetkých troch, ba aj ďalších knihách, ktoré nasledovali vzápätí, nastavuje Grass vypuklé zrkadlo, dráždi, deformuje, alebo len podáva bizarný obraz svojej krajiny. Hrdina Plechového bubienku je trochu čudo - Oskar Matzerath, trpaslík, ktorému sa nechcelo vyrásť na normálneho dospelého človeka neprotestuje len proti svetu dospelých, proti spoločenskému poriadku či zlu alebo vojne: možno proti celému svetu ako stojí aj nestojí, ba možno proti samotnému bytiu.
Novela Mačka a myš tiež nie je iba psychologickou štúdiou o krízach mladosti aké písali trebárs Robert Musil alebo Hermann Hesse, nie je to ani trýznivé rozprávanie o mládeži v časoch vojny, je to príbeh mládenca s nadmerne veľkým ohryzkom na krku. A hoci knižka vyšla v roku 1961 samostatne, spolu s knihou Psie roky (1963) uzatvárajú Grassovu veľkú Gdaňskú trilógiu. V oboch prípadoch trpaslíctvo a s ním spojená, spontánna aj vykalkulovaná infantilita a vystúpený ohryzok detaily zvláštnym spôsobom príznačné pre oboch hrdinov, ktoré samozrejme obidve postavy úplne pohltia, ktoré udávajú perspektívu raz románovému, inokedy novelovému rozprávaniu. Z takejto perspektívy ich rozprávač vidí a opisuje svet, takýmto trikom je skutočnosť ani nie zobrazená, ale nahradená, „vysadená z pántov". Svet odrazu akoby nepoznal základy tradičnej morálky, je to akýsi iný svet, hoci sa navlas podobá nášmu. Akási, možno až patologická, záľuba v nečistom či odpornom, bola aj v prípade knihy Mačka a myš dôvodom k zavrhnutiu kritikou.
Faktom však zostáva, že Gdaňská trilógia, ktorej je súčasťou, sa stala po vojne najčítanejšou knihou v Nemecku, a asi nie nadarmo. Kto je ten muž, ktorý tak podráždil nemeckých čitateľov? Mužná tvár, trochu ovisnuté fúzy, suverénny pohľad. Vieme, že maľuje, miluje prechádzky a výlety, dobré jedlo, svoju rodinu, mimochodom dosť početnú, a keď sa objaví v spoločnosti, jeho elegancia ťažko nájde konkurenciu. Narodil sa 16. októbra 1927 v Gdaňsku, po skončení druhej svetovej vojny sa ocitol v Dusseldorfe, kde sa vyučil za kamenára, neskôr vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení. Dátum jeho prvých literárnych pokusov, začal písať básne, splýva s obdobím, v ktorom vznikli jeho prvé maľby či sochy. Stal sa členom literárnej Skupiny 47 až do jej zániku v roku 1990. Hoci tohto spisovateľa poznáme najmä ako autora Plechového bubienku či novely Mačka a myš, spomeňme aspoň niektoré diela z jeho autorskej knižnice: Stretnutie v Telgte, Z denníka slimáka, Potkanka, Žabie lamento, alebo Moje storočie... Okrem toho sa venuje aj písaniu divadelných hier. Dráma Plebejci skúšajú povstanie spôsobila, že jej autor bol v bývalej NDR nežiadúcou osobou. Často a rád pchá nos do politiky, vystupuje na verejnosti, ba napríklad po invázii vojsk do československa pomáhal českému disentu nielen morálne, ale aj materiálne. Značne sa exponuje v prospech sociálnej demokracie, ktorej slabostiam sa kruto posmieva, vzápätí im však holduje vo voľbách... Za svoje literárne dielo bol v roku 1999 ocenený Nobelovou cenou.
Útla knižka Mačka a myš priniesla akoby dôkaz o jeho schopnosti sústrediť výrazové prostriedky na malom priestore a trochu zakomolila literárnu debatu o bezbrehosti, nezvládnuteľnosti či neovládateľnosti rozprávačskej fantázie. Prečítajte si ju.
Autor: Veronika Šikulová