svojou bezmocnosťou pri pohľade na ľuptákovcov v parlamente. A hoci sú dnes politici iní, sarkazmus ho neopúšťa. Ako ostrieľaný meteorológ politického podnebia na Slovensku, pre čitateľov TV oka krátko pred Silvestrom predpovedal počasie v Tatrách aj pod nimi na rok 2005. Stano Radič.

Smejete sa na vlastnom vtipe, keď niečo dobré vymyslíte?
Niekedy áno, ale väčšinou je to zlé znamenie. Párkrát som vymyslel niečo, na čom som sa vynikajúco zabával, ale, bohužiaľ, bol som jediný. Keď som to otestoval na svojich najbližších, stretol som sa s hradbou nepochopenia a s ustarostenými výrazmi.
Rozosmievate teda ostatných bez toho, aby ste sa od srdca bavili aj vy?
Samozrejme, že smiať by sa mali predovšetkým tí druhí.
Zmysel pre humor je jeden z najväčších darov. Chýba vám niekedy?
Keď sa mi zvýši adrenalín, tak občas namiesto toho, aby som vtipne alebo aspoň ironicky zareagoval, vypením. Nepáči sa mi to, ale sú situácie, pri ktorých sa nedá žartovať.
Napríklad?
Z veľkej galérie zverstiev typických iba pre človeka spomeniem ponižovanie a šikanovanie ľudí, alebo trápenie zvierat - čo tam s humorom narobíte? Tu už treba len zasiahnuť.
Zasahujete?
Väčšinou áno, aj keď sa mi to už viackrát nevyplatilo. Počas vojenčiny som bol napríklad svedkom šikanovania, ktoré sa tam považovalo za samozrejmú vec. Pri prvej príležitosti som z toho urobil strašný škandál, ktorý mal skoro súdnu dohru. Vtedy mi chlapci sľubovali, že dostanem deku a z vojny už nikdy neodídem. Vôbec mi to však neprekážalo, lebo som bol presvedčený, že jedného z nováčikov som zachránil pred ťažkým nervovým šokom.
Dá sa povedať, že aj svojou satirou bojujete za tých, čo sa neodvážia veci pomenovať pravým menom?
Voľakedy som mal také tie stavy, keď som si myslel, že ľudí treba aj vychovávať. Teraz som už v pokojnejšom štádiu - čosi ponúkam, a keď to obecenstvo berie, je dobre. Ak nie - je to pre mňa signál, že buď nemám správne publikum, alebo som ho nedokázal osloviť. Humor je však fantastický pri komunikácii s mladými ľuďmi a deťmi. Zapôsobí vždy dokonale presne a účinne bez toho, aby ktokoľvek musel dvíhať mentorský ukazovák.
Aj doma s manželkou vtipkujete, aby ste sa vyhli vzájomnému mentorovaniu?
Keď máme chuť, tak sa vzájomne veľmi radi ironizujeme, čím privádzame do rozpakov návštevy, ktoré nás nepoznajú, lebo vyzeráme ako nepriatelia, čo chcú jeden druhého totálne znemožniť. Tento spôsob komunikácie nás vzájomne drží vo forme najmä v situáciách, keď má človek tendenciu vidieť sa v nadživotnej veľkosti. Vtedy príde presne mierená poznámka od toho druhého, a hneď je všetko normálne.
Neťahá vás to k zemi?
Len vtedy, keď hrozí, že by sme si rozbili nos v tých nadoblačných výškach. Inak nie.
Vaša manželka Iveta Radičová ostala sociológii, ktorú ste spolu študovali, verná. Ktorá téma je u vás doma teraz najčastejšie na pretrase?
Ivka je špičková špecialistka na tému sociálneho vylúčenia, reformy sociálneho systému a sociálnej politiky. Neverili by ste, koľko sa o tom rozpráva v rodine, ktorej členov mnohí považujú za pravičiarov. Čo-to za tie roky viem aj o Rómoch, aj keď s nimi mám svoje skúsenosti aj ja. Neviem, či je to mojím výzorom, ale správajú sa ku mne veľmi priateľsky. Neraz sa s manželkou bavíme aj o tom, že sociológovia čosi vymyslia a vyskúmajú a potom sa výsledky ich práce zadrhnú buď na nejakých politických (ne)dohodách, alebo iných podivuhodných prekážkach. Tá bezmocnosť vedcov a výskumníkov je mimoriadne nepríjemná.
Ktorá téma vás vždy v sociológii zaujímala najviac?
Bola to teória konfliktu a správanie ľudí v skupinách.
Dá sa s ich pomocou konflikt predpovedať vopred?
Iste. Ich súčasťou je aj analýza zaoberajúca sa správaním človeka v dave. My ako jednotlivci sme väčšinou všetci normálni, ale keď sa staneme členmi skupiny, správame sa odrazu odlišne. V dave dokážeme urobiť veci, ktoré by nám za iných okolností ani na um nezišli. Zaujímavý je moment vytrhnutia z davu, keď sa človeku jednoducho pozriete do očí. V anonymnej mase sa kričí, búcha, trieska, hádže, nadáva, ale keď sa stretnete s niekým zoči-voči, tá situácia je hneď iná. Takže nepriateľa si človek nesmie pripustiť blízko k telu, lebo by sa s ním mohol znenazdajky spriateliť. Keby sa v 89. stretli Fedor Gál a Ignác Janák na námestí sami, možno by si navzájom vynadali, nakričali by na seba, ale nevznikol by medzi nimi nijaký revolučný konflikt. Niekedy skrátka treba, aby sa zoskupilo viac ľudí, ktorí stoja pri sebe.
Každý deň očakávate nejaký konflikt?
Pristihol som sa pri zvrátenej úvahe, že mám konflikty rád. Pre mňa sú do istej miery hrou, pokiaľ, samozrejme, nemajú tragické následky. Je to laboratórium, v ktorom vidíte život okolo seba v kryštalickej podobe, kde správanie ľudí a celej spoločnosti nie je zamaskované alebo zahmlené zvyčajnými mimikrami.
Pripojili ste sa k protestu Miroslava Kusého proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave o podstate procesu s kňazom Jozefom Labudom z roku 1981. Súd dospel k záveru, že vtedy nešlo o žiadny politický proces, ako to tvrdil denník SME, a to napriek tomu, že na jeho základe kňazovi Labudovi socialistická súdna moc zabránila vykonávať pastoračnú činnosť a poslala ho do väzby. Denník dostal pokutu tri milióny a sudcovi Stiffelovi sa má ospravedlniť. Vyjadrili ste týmto protestom postoj nahnevaných občanov, ktorí sa snažia konflikty riešiť? A má to nejaký význam?
Uznávam teóriu padajúcej kvapky. Nemyslím si, že sudca Stiffel okamžite podá demisiu a príde sa všetkým ospravedlniť na námestie, to by nesmel v minulosti a ani v súčasnosti robiť to, čo robí, ale istým ľuďom treba v istom momente povedať dosť, stačilo. Veľmi sa teším na masový súdny proces, ktorý by mal logicky vyplynúť z tejto výzvy, lebo rovnako ako SME si myslíme, že to politický proces bol. Teraz by nás asi mali sudcovia, ktorí takto rozhodujú, všetkých zažalovať, ale v tom momente by sa za náš názor podpísalo ďalších 5000 ľudí, a to už by nás bolo na štadión na Pasienkoch. Tam by sme si potom pekne vysvetlili, čo politický proces je, a čo nie. No a na záver by nás mohli čínski špecialisti po jednom popravovať.
Tento prípad sa týkal média, preto zarezonoval. Veľa podobne neprijateľných javov sa však odohráva bez toho, aby sa o nich vedelo. Myslíte, že je to možné preto, že naši ľudia sú vystrašení?
Občania sú naozaj často vystrašení zo svojej neistej situácie, čomu sa dá porozumieť, keď sú existenčne ohrození. Globálna diktatúra, ktorá sa skončila v 89. roku, sa rozpadla na stovky malých, lokálnych, regionálnych, firemných diktatúr, ktoré sú niekedy rovnako tvrdé, ako tá predtým. Postaviť sa a povedať šéfovi, že nemá pravdu v Kalinove alebo vo Svidníku, vyžaduje oveľa väčšiu dávku odvahy, ako si sadnúť do televízneho štúdia a kriticky sa vyjadrovať o celom Slovensku. Napriek ťažkej životnej situácii mnohých ľudí však vnímam aj zbytočnú presilu naštvanosti, nervozity a vulgárnosti. Smutná je aj strata citu pre mieru kdekoľvek a v akejkoľvek situácii. Veď aj proces, ktorý sme spomínali, je vlastne absolútnou karikatúrou spravodlivosti, ktorá sa zdá byť mechanicky právne v poriadku.
Nemáte niekedy chuť v Sedem s. r. o. povedať niečo zásadné?
Máme tú chuť všetci, a niekedy aj hovoríme vážne, ale ľudia sa napriek tomu na našich slovách smejú. (Smiech.) Na druhej strane sme prekvapení, keď sa naše slová v tejto relácii až príliš preceňujú, hoci len tak zľahka žartujeme.
Hovoríte, že bližšie poznáte rómsku problematiku. Neprekáža vám humor, ktorý sa na nej vezie?
Prekáža mi, ale nemám rád ani opačný extrém, ktorým je takzvaná absolútna politická korektnosť. Je to choroba, ktorá sa k nám pomaly sunie z USA. Je to vlastne karikatúra otvorenosti a demokracie - v Amerike si síce napíšu do ústavy, že sú absolútne slobodní, ale ak by niekto skúsil vzniesť oprávnenú kritiku na nejakú minoritu, verejná mienka ho hneď odsúdi. Američania sa môžu dostať do štádia, že jediný kritizovateľný človek, z ktorého si môžu beztrestne uťahovať, je zamestnaný zámožný beloch okolo päťdesiatky.
A čo predvolebná záplava vtipov o Bushovi?
Bush je politická figúra, to sa tam ešte, našťastie, toleruje, ale žartovanie na tému homosexuálov je už absolútne neprijateľné. Nehovorím, že je dobré robiť takýto humor, ja ho nerobím, ale nie je správne ho zakazovať. Navyše, v americkom kultúrnom kontexte mi veľmi chýba taký náš sarkazmus. Nepoznajú radosť urobiť si ‚srandu' z vecí, ktoré ostatní považujú div že nie za sväté, chýba mi u nich sebairónia, ktorej my u nás máme toľko, že by sme ju mohli hneď zajtra začať vyvážať, namiesto toho dreva z Tatier.
Čo vás tento rok najviac rozveselilo?
Niekoľko reprízovaných zábavných programov a starých komédií, bohužiaľ, nové zatiaľ nevznikli. Potešilo ma, že sme vstúpili do EÚ, čo asi urobilo radosť každému normálnemu človeku. Prežívam veľkú radosť, že moja sestra sa doslova pred pár dňami dostala z ťažkej choroby vďaka fantastickej starostlivosti ľudí v Národnom onkologickom centre. Uvedomil som si, ako je dobré, keď takíto ľudia žijú na Slovensku, hoci v zahraničí by si zarobili desaťnásobok! Tešil som sa, keď sa vydávala moja dcéra, lebo sa zišla celá rodina, čo je vždy fajn. A mám radosť z relácie Stredoslováci. S Jánom Snopkom sme s ňou prišli na trh s malou dušičkou, lebo stále sme zafixovaní ako politickí glosátori. V Stredoslovákoch však odznejú len dve-tri satirické narážky, ostatné je čistý humor a nezdá sa, že by sa ľudia menej zabávali, skôr naopak.
Máme už všetci politiky plné zuby?
Napriek poplašným hlasom o kríze slovenskej politiky sa nazdávam, že sa naopak štandardizovala. Neposkytuje nám už výrazné námety, ktoré by zachytili úplne všetci. Dnešné prešľapy politikov sú oveľa nenápadnejšie. A nerobia ich ľudia, ktorí vyzerajú ako z cirkusu. Normálne rozprávajú, vedia po anglicky, majú nejaké skúsenosti, sú už iného strihu. Vidieť to na nich, ako aj na ich oblekoch.
Hovorili ste o sebe, že ste informovaný optimista. Platí to naďalej? Vstupujete do nového roku s úsmevom na tvári?
Ako vždy áno. Hoci mnohí ľudia, čo ma stretnú na ulici, sa čudujú, čo mi je, lebo vyzerám ako po resekcii zubov. Nie som však typ zabávača, ktorý príde a všetci hneď skáču v kruhu. Najradšej som, keď sa hovoria vtipné veci so smrteľne vážnou tvárou.
Dobre, tak sa vás opýtam vážne. Aké bude počasie v Tatrách v roku 2005?
(Smiech.) Tento čierny humor je medzinárodný a objaví sa hneď po každej katastrofe. Počul som už aj to, že Tatry sú na ježka! A pritom ide o strašnú tragédiu... Takže okolo Tatier bude zamračené, sem -tam sa objavia aj hmly, ktoré sa už teraz mnohí snažili využiť, aby odtiaľ vyviezli nejaké drevo. Bude chumelica, o ktorej starí rodičia hovorili, že „mlynári sa bijú" - keď vločky nekontrolovateľne lietajú hore-dole. Už teraz sa vytvorila drobná psychóza, keď nikto nikomu neverí, každý každého podozrieva, že mu nejde o Tatry, ale o svoje vlastné vrecko. A zasa sme v zákopoch a nezmyselných mantineloch, keď sa navzájom podozrievame z vecí, ktoré nám samotným možno skrsli v hlave, preto ich pripisujeme tým druhým. Dôležité však je, aby sme pri týchto šarvátkach nepováľali aj tie stromy, ktoré ostali. Aj môj návrh, aby sa na odlesnenom území v Tatrách postavila automobilka KIA, bol prijatý vlažne.
Pred Vianocami ste zorganizovali dobročinný koncert na pomoc Tatrám, ktorý odvysielala televízia Markíza. Ako hodnotíte STV, ktorá svoju verejnoprávnosť spochybnila aj tým, keď zavedený charitatívny program Hodinu deťom dobrovoľne odovzdala do rúk súkromnej televízie?
Pomerne mladý manažment STV dovŕšil katastrofu a systematické ničenie bývalého zastrčeného, ale nákladného regionálneho štúdia v Bratislave, ktoré do roku 1989 v obrovitej budove vyrábalo pár hodín programu. Najskôr to malo ideologické dôvody, potom stranícke a teraz je to eldorádo čohosi, čo oni označujú za komerciu. Stopercentne zodpovedný za to, čo sa dnes v STV deje, je mediálny výbor Národnej rady. Vyzerá to tak, že vedenie STV stavilo na to, že keď bez úhony prečká budúci polrok, už s ním nikto nepohne. O rok, keď sa už začnú blížiť voľby, s tým molochom, ktorý sa tu pred našimi očami nanovo vyskladal, už nikto nebude mať záujem urobiť poriadok.
Myslíte, že politici sa začnú báť vlastného Frankensteina?
Nebudú chcieť s ním hýbať, lebo sa im to nemusí podariť. Manažment STV bol horko-ťažko politicky poskladaný a pripomína mi bukasovú skriňu - keď ju raz rozoberiete, nemusí sa vám podariť urobiť to znova. Pohľad politikov na STV je taký, že sedia so stopkami v rukách pri spravodajstve a cvakajú. Keď v ňom majú 1 minútu, tak je to v poriadku. Vôbec ich netrápi, že pôvodná tvorba je udupaná v mori nezmyselných zahraničných formátov. Sú to vlastne len žuvačky pre mozog. Keď sa niekoho spýtate, aby povedal jednu myšlienku, ktorá odznela v „realitných" programoch za stovky miliónov korún, nevie.
Nezdá sa vám, že strach straníkov o moc a boj o ňu na pozadí vystrašenej občianskej verejnosti si tu na Slovensku pomaly pestujeme ako istý fenomén spoločenskej zábavy?
S tým však musíme rátať, že nás vždy bude niekto strašiť, zvlášť keď chceme urobiť nejakú zmenu. Vždy príde niekto so vztýčeným prstom a povie: "Pozor! Môže to mať nepríjemné dôsledky!" Vždy nás niekto bude strašiť, len sa netreba dať. Politici sú skalopevne presvedčení, že inak ako stranícky to nejde, ale dôsledok sa vždy prejaví v zlomových situáciách. Keď nejaká vláda už nevládze vládnuť, vznikne kríza, všetci sú nervózni a hľadajú príčinu. Keď už nevedia, čo ďalej, povedia si - dajme to úradníckej vláde. To sú tí samovrahovia, čo ničím nepohnú, akurát podpisujú a pečiatkujú, kým neprídu nové voľby. A keď ani to nevyjde, tak posledný nápad je - čo keby sme to dali odborníkom? U nás vlastne nikto nikomu neverí, že dokáže byť nestranným odborníkom, a teraz to pekne vidieť aj v prípade Tatier.
Ako teda vidíte vývoj, ktorým sme prešli za 15 rokov od revolúcie?
Myslím , že skutočná slovenská revolúcia sa skončila, keď sa v našom letopočte vymenili osmička s deviatkou - v 89. sa začala a v 98. sa skončila. Teraz sme v etape evolúcie o nič menej dôležitej a dramatickej. Spoločnosť sa upokojila a súčasná vládna garnitúra našla obrovskú odvahu na dlhodobé zmeny. Ten, čo tvrdil, že Čechov dokope do federácie, nás dokopal do samostatného štátu. Zásluha za vznik štátu patrí naozaj tým, ktorí ho chceli za každú cenu, ale pri odvahe zbúrať federáciu sa ich schopnosti skončili. Je to paradox slovenských dejín - tí, čo štát vybojovali, ho nevedeli spravovať a dnes ho spravujú mnohí, ktorí boli proti jeho vzniku. Spravodlivé je to, že každý, komu nie sú ľahostajné verejné veci, má svoje dôstojné miesto vo vitrínke najnovších slovenských dejín a schizofrénne debaty, kto je lepší Slovák, skončili zaslúžene v depozite. Dnes už normálny Slovák môže bez ostychu prejaviť svoje vlastenectvo, a to nie je malý výsledok posledných pätnástich rokov. Ešte však treba posilniť niečo, čo by som nazval „občianskou kvalifikáciou". Naši ľudia si musia uvedomiť, že vysoká politika nie je exotická telenovela, odohrávajúca sa v ďalekej Bratislave, ale všetko sa bezprostredne dotýka konkrétneho človeka v najmenšej dedinke. Preto sú dôležité parlamentné voľby a ešte dôležitejšie budú komunálne.
Dlhé roky pravidelne vyrážate na zájazdy do regiónov celého Slovenska? Čo sa dozvedáte od ľudí mimo televíznej obrazovky?
Bohužiaľ, sa v poslednom čase čoraz častejšie stávam smutnou vŕbou na vyžalovanie. Keď počúvam ľudí zregiónov, ako sú Novohrad, Gemer, Spiš alebo Horehronie, je mi z toho, čo mi rozprávajú, veľmi ťažko. Nedávno ma na strednom Slovensku zastavil človek, ktorý 35 rokov ťažko robí vo fabrike a dnes má 9 000 korún čistý plat, z ktorého živí 3 deti. Počul som aj človeka, ktorý mi povedal, že svoju dcéru nemôže pustiť na stužkovú, lebo by to spolu s Vianocami finančne nezvládol. Stretávam sa so situáciami, keď mi je hlúpe tvrdiť ľuďom, že sa to tu zlepší. To počujú v médiách. Pre mňa je to zároveň liek, aby som si chodiac po Bratislave nezačal myslieť, že sme už "za vodou".
Keď ste na začiatku hovorili o teórii konfliktov, necítite momentálne nič, čo by na základe týchto vašich skúsenosti a poznatkov vašej manželky ohľadom rómskej otázky veštilo možný výbuch?
Ak občania nebudú cítiť v nadchádzajúcich rokoch výrazné signály, že dostanú odškodné za prvé dva roky reforiem, v najbližších voľbách nemilosrdne zmetú súčasnú koalíciu. Vláda nesmie prepadnúť sebaklamu, že aj tak tu nie je alternatíva. Klobúk dole pred Slovákmi, ako sa prejavili za posledných 6 rokov. Akousi zvláštnou intuíciou vytušili, že treba urobiť presne to, čo urobili. Mesiáši typu Ľuptáka a Mečiara odrazu vyšli z módy. Vo veľmi podobnom kostýme vybehol Fico, ale nemá šancu zostaviť vládu, a on to veľmi dobre vie. Za tento postoj voličov treba zaplatiť tým, ktorí nemali žiadne rezervy pri zdražovaní a reformách. Musíme ich konečne pripraviť dôstojné podmienky na život. Nejde tu o ľavicové rozhadzovanie, ale o to, aby sme nemali prípady, aby pracujúci človek nemohol svojej dcére vystrojiť stužkovú. To je nedôstojné. Možno by stačilo pribrzdiť v straníckych, obchodných a manažérskych záujmoch. Mali by sme dospieť do štádia, aby ľuďom, ktorí prišli k veľkému majetku divokou privatizáciou, alebo v straníckom tričku, bolo odrazu trápne, keď zo svojho Mercedesa vidia ubiedených ľudí. Na úvod by stačilo, keby pocítili malé poryvy svedomia. Ja viem, že som rojko a naivista, ale to je moje pracovné zaradenie.
Keď pozorujete situácie, v ktorých sa ocitajú ľudia u nás i vo svete, nezačínate niekedy pochybovať o myšlienke, že Boh má veľký zmysel pre humor?
Nikdy som o tom nepochyboval, lebo inak by na tejto planéte stvoril niečo iné. Ani my to nemyslíme vážne, hoci sme priami aktéri. Nemôžeme predsa myslieť vážne takzvanú civilizáciu, ktorú sme stvorili. Aj civilizačné choroby máme z toho, že nežijeme civilizovane. Relatívna spokojnosť obyvateľov tejto planéty pramení z toho, že nepoznajú nič iné, nemôžu emigrovať do inej galaxie. Keby však prišli nejakí návštevníci a premietli by nám alternatívnu skutočnosť, možno by sme začali byť nervózni z toho, kde a hlavne ako žijeme. Možno by sme napísali pozývací list mimozemšťanom, aby nás prišli oslobodiť od nás samotných. Ten by som podpísal aj ja na rozdiel od toho v roku 1968.
Čo sa dá vlastne ešte o humore povedať okrem toho, že je bez neho nanič?
Veľmi nerád hovorím o humore, lebo je to ešte smutnejšia téma ako tragédia v Tatrách. Treba ho robiť, ponúkať ľuďom a hlavne ich nepodceňovať. Neznášam, keď ma niekto považuje za ešte väčšieho hlupáka, ako som. Mám rád, keď ma program preceňuje, keď sa v ňom povie niečo, čomu nerozumiem, a vyprovokuje ma do takej miery, že idem do knižnice zistiť, o čo išlo. Ideálny stav je, keď ma prinúti rozmýšľať.

Kto je to:
Stano Radič (1955) - scenárista, moderátor, kabaretiér. Na Filozofickej fakulte v Bratislave ukončil sociológiu a niekoľko rokov pracoval v Metodicko-výskumnom kabinete Slovenského rozhlasu. Od roku 1983 pôsobil ako redaktor a neskôr ako vedúci redakcie zábavy v Slovenskom rozhlase. Od roku 1993 je v slobodnom povolaní. Je autorom mnohých rozhlasových a divadelných komédií a televíznych scenárov. Spolu s Jarom Filipom 6 rokov moderoval populárnu zábavnú reláciu Záložňa v rádiu Twist, od roku 2000 v rádiu Expres moderuje reláciu Úschovňa. Je pravidelným hosťom relácie SEDEM s r. o. v televízii Markíza. So svojou manželkou sociologičkou Ivetou Radičovou žije v Senci. S humoristom Jánom Snopkom od septembra uvádza na vlnách Slovenského rozhlasu novú autorskú zábavnú reláciu Stredoslováci.