Produkcia rozprávok je v dnešných časoch systémovo ohrozená. Konkurencia televíznych rozprávkových veľkoprogramov je totiž priveľká. Zoberme si len formát Svadba snov. Koľko tam nájdeme princov, princezien i šťastných koncov? Namiesto draka je síce hompáľajúca sa posteľ, no svojho milovaného podobne ako v mnohých rozprávkach treba spoznať aj v prestrojení a zaslúžiť si ho zvládnutím ťažkých úloh. Záverečná veža vystavaná z pohárov je hradom, ktorý treba s citom dobyť. Za odmenu síce nedostane odvážny ženích pol kráľovstva, ale ani jedno celé auto nie je celkom nanič. K rozprávke nevyhnutne patrí aj to, že všetky doterajšie víťazné páry si - ako slávnostne oznámila moderátorka špeciálneho vianočného vydania - užívajú v zhode a šťastí, čo je ešte viac, akoby si len jednoducho "žili". Pragmatický dôvetok "kým nepomrú" by sa v tomto kontexte zdal nenáležitým pripomínaním menej radostných faktov života. Nakoniec, stačí, aby naša rozprávka vydržala, kým diváci nevypnú televízor.

Nízkorozpočtové projekty ako Zlatý hlas - jediná nová rozprávka, ktorú STV tento rok ponúkla (prvýkrát na druhý sviatok vianočný), vlastne jediný pôvodný projekt po dlhom čase, nemôžu s množstvom reálnych sĺz, hviezdičiek, špičkového svetelného dizajnu súperiť. A už vôbec nie, ak projekt nemá doriešený základný problém, či sa chce hrať na rozprávku s veličenstvami, kráľovskými radcami a zázračnými bytosťami, ktoré dokážu splniť priania, alebo či by to mohla byť prípadne aj historická povesť o veľkomožných pánoch a potulných Cigánoch. V danom prípade sa do príbehu miešal ešte aj pokus o etnografický pohľad na súžitie Cigánov a gadžov.

Pridlho pripravovaný projekt režiséra a kameramana Jozefa Banyáka osciloval medzi možnými žánrami bez väčšej invencie. Rozprávkovosť totiž v matrixovej dobe nezachráni smrtka, ktorá sa zjavuje ako nežná víla v záplave hviezdičiek, ani kostýmy komparzu pôsobiace akoby ich práve vybrali z fundusu. Nevýrazný príbeh lásky rovnako ťažko sprostredkuje poučenie o spolužití odlišných komunít. Pritom pri obsadení príjemnými mladými ľuďmi, Ľudmilou Trenklerovou a Branislavom Deákom, mohol prinajmenšom vzniknúť nenásilný hudobný film. Rómske pesničky, ktoré naspieval Róbert Daniel a členovia divadla Romathan, boli totiž atraktívnou pridanou hodnotou celého projektu.

Oblúkom sme sa teda dostali na počiatok - k slovu, ktoré je u scenáristu. Hoci nás všetkých naučili písať už v prvej triede, písanie scenára je špičková intelektuálna zábava, bez zvládnutia ktorej zbytočne vyrážať s kamerami na "pľac". Priemerná realizácia nikdy nezachráni podpriemerný text. Slovenské filmy si to vyskúšali už toľkokrát, že by tomu mohli kompetentní konečne uveriť.