Silvia Pajanová kedysi zvíťazila na Národnom behu Devín - Bratislava medzi ženami, jej dcéra ju zatiaľ nasleduje medzi žiačkami. Na snímke dekorovanie víťaziek v roku 2004 - zľava Katarína Smolárová, Viktória Vargová (obe MAC Rača), Domnika Halajová (ŠK Atóm Levice).
Súťažia mnohí, no víťazom môže byť len jeden. A utvoriť rekord, to je zvlášť ťažké. Nestačí len talent či usilovnosť. Treba aj zhodu priaznivých okolností - a šťastie. Na rodinu Vargovcov sa usmialo hneď dva razy. Najskôr na mamu a s odstupom času i na dcéru. Zaujímavosť a kuriozita: obe prekonali atletický halový rekord - na tom istom mieste a dokonca v tých istých tretrách.
Československá rekordérka
Silvia Vargová (nar. 1963), ktorú si priaznivci atletiky pamätajú pod jej dievčenským menom Pajanová, bola odmalička športový typ. Vyskúšala gymnastiku, lyžovanie, basketbal i horolezectvo. K atletike sa dostala vďaka učiteľke telesnej výchovy zo základnej školy. Na svoj talent upozornila na školských pretekoch, aj keď si pri tom takmer rozbila nos: "Vysvetľovali mi, že v cieli sa treba predkloniť. Tak som to pri finiši trocha prehnala..."
Po prvých krokoch nasledovali roky pretekania za bratislavské kluby Slovan, Inter a Sláviu UK. V tých časoch športovalo omnoho viac ľudí ako dnes a úspechom bolo aj dobré umiestnenie na majstrovstvách mesta. Stovky nabehaných kilometrov však posunuli Silviu za jeho hranice, až do československej reprezentácie.
"Nebola som až taký veľký talent, aby som to dotiahla na olympiádu. Takže z toho, čo som reálne mohla dosiahnuť, podarilo sa mi takmer všetko," spomína si. Na dráhe získala titul majsterky Československa, na ceste vyhrala naše najstaršie a najmasovejšie bežecké podujatie - Národný beh Devín - Bratislava.
A ako bonbónik sa jej pošťastilo aj niečo navyše - 22. februára 1984 prekonala vo svojej "domácej" bratislavskej nafukovacej hale na Bajkalskej ulici československý halový rekord v behu na 5000 metrov. Výkonom, ktorý je ešte aj dnes platným slovenským rekordom. A keďže ho až do rozpadu spoločného štátu nikto nezlepšil, ostane už navždy aj československým.
"Boli aj ťažšie časy aj sklamania. Napríklad, keď som v osemdesiatom siedmom mala super formu a potom som si pri basketbale zlomila nohu a stratila som šancu ísť do Japonska. Ale inak som vďaka športu precestovala celú Európu, a to bola za socializmu veľká vec. Takže keby som sa mala znova narodiť, robila by som asi zasa atletiku," hodnotí svoju bežeckú kariéru Silvia.
Na rozhodnutie nemeniť minulosť má aj ďalší dôvod: na atletickej dráhe strávila väčšinu voľného času, a tak nečudo, že si práve tu našla aj životného partnera - strednotratiara Juraja Vargu.
Tradícia pokračuje
Keď sa manželom Vargovcom v roku 1989 narodila ich prvá dcéra Viktória, dostala do vienka okrem víťazstva v mene aj atletický talent po rodičoch. V ich šľapajach začala kráčať už ako trinásťročná v roku 2003.
Hoci ešte len mesiac predtým postúpila do vekovej kategórie starších žiačok, prihlásila sa na halové majstrovstvá Slovenska dorasteniek. A podľa maminho vzoru si vybrala najdlhšiu disciplínu - 3000 metrov.
Ako sa na najmladšiu účastníčku behu patrí, držala sa z počiatku v úzadí. Vyzerala dosť unavene, ale vždy, keď sa pretekárske pole trhalo, dotiahla sa na koniec vedúcej skupiny.
"Tri kilometre som bežala druhý raz v živote. Kým som bola mladšou žiačkou, nesmela som na takej dlhej trati štartovať. Nemala som žiadnu taktiku ani cieľ. Len som si povedala, že skúsim ísť s ostatnými, kým sa bude dať. Udržala som sa štrnásť kôl a pri zvonení do posledného sme už boli len štyri. Ani sa nepamätám ako, ale do cieľa som došprintovala prvá," spomína si Viktória na svoj prvý veľký deň na dráhe. Domov sa vrátila s majstrovským titulom, ktorému ešte niekoľko týždňov nemohla uveriť.
Nasledovali ďalšie preteky i premiérový štart v zahraničí: "Bolo to v slovinskej Ľubľane. Dosť ťažko som to prežívala, veď dovtedy som všade bola s trénerom a väčšinou aj s rodičmi. Hrozne som sa bála, že spravím hanbu. Že budem posledná alebo že nebudem rozumieť pokyny na štarte, že niečo dopletiem. Aj som pred pretekmi plakala. Keď som napokon dobehla piata, strašne som si vydýchla."
Slovenská rekordérka
Takmer presne dvadsať rokov po slovenskom i československom rekorde svojej mamy sa v tej istej hale dožila zápisu do historických tabuliek aj Viktória. Pravda, primerane svojmu veku, zatiaľ ešte v žiackej vekovej kategórii.
Po úvodný rekord svojej kariéry si dobehla 22. januára 2004. Na 600 m zlepšila dovtedajší najlepší halový výkon Dany Lendvorskej z roku 1983 o necelé dve sekundy. O dva týždne neskôr vyhrala s náskokom takmer celej cieľovej rovinky aj žiacky halový šampionát Slovenska - a posunula rekordné maximum o ďalších 5,2 sekundy.
Mamine tretry
Zaujímavosťou je, že počas obidvoch behoch mala obuté mamine tretry: "Keď mi ich prvý raz požičala, hneď som mala pocit, akoby bežali samy od seba. Aj som to vtedy každému hovorila. Pri prvom obutí som si zlepšila osobák na tri kilometre o viac ako pol minúty. A potom som v nich spravila aj oba slovenské rekordy na 600 m. Tretry sú staré aj sa už miestami rozpadajú. Ale nosia mi šťastie."
Chcem opäť behať
Šťastie a zdravie si Viktória najviac zo všetkého priala aj pred vianočnými sviatkami. Koncom augusta sa ozvali bolesti v pravej nohe a čoskoro sa začali zhoršovať.
Prestala behať, problémy dočasne ustúpili a vďaka tomu mohla v septembri reprezentovať Slovensko v súboji s ČR. Ale týždeň po návrate z Uherského Hradišťa ukázalo röntgenové vyšetrenie nádorové ochorenie na pravej tibii.
Ako vyšlo neskôr najavo, v mieste nádoru bola kosť oslabená a to sa následne prejavilo aj ako únavová fraktúra. "Takže som vlastne bežala so zlomenou nohou," vracia sa k svojim posledným pretekom Viktória.
Nasledovala okamžitá operácia a potom dlhé a ťaživé čakanie na výsledky: "Lekári sú opatrní a vyjadrujú sa veľmi zdržanlivo. Ale teraz v decembri mi povedali, že nádor je takmer iste nezhubný. Tak to je ten najkrajší darček k Vianociam. Ešte musím absolvovať kontrolné vyšetrenia, ale dúfam, že to už bude v poriadku." (jk)
