Tsunami vzniká po náhlom presune obrovského množstva pôdy či hornín vo vode, najčastejšie pri podmorskom zemetrasení, podmorskom zosuve pôdy alebo po sopečnom výbuchu, keď sa do mora prepadne sopečný kužel. V hlbokej vode je vlna nízka a pohybuje sa rýchlosťou až 800 kilometrov za hodinu.
Po príchode do plytkých pobrežných vôd sa čelo vlny začne spomaľovať, jej výška však neustále rastie a ešte stále sa na pevninu valí rýchlosťou až 300 kilometrov za hodinu. Po prvej vlne navyše prichádzajú ďalšie, väčšinou ešte ničivejšie. Aj vzhľadom na rýchlosť šírenia vlny zatiaľ nie je známy spôsob, ako nebezpečenstvo tsunami eliminovať.
Ničivé tsunami, ktoré nasledovalo v roku 1883 po výbuchu sopky Krakatoa, dosiahlo výšky 35-37 metrov a na ostrovoch Jáva a Sumatra pozabíjalo 36-tisíc ľudí. Holandský vojenský parník Berouw vlna zachytila na mori, neskôr ho našli tri kilometre vo vnútrozemí v nadmorskej výške 9 metrov.
V roku 1923 zomrelo pri zemetrasení pri Tokiu 143-tisíc ľudí a väčšina z nich v dôsledku záplavových vĺn, ktoré vyvolali pohyby podmorského dna. To sa na rôznych miestach zdvihlo či naopak pokleslo aj o stovky metrov.
Pri poslednom veľkom nešťastí v roku 1993 sa tridsaťmetrové tsunami prevalilo cez japonský ostrov Okuširi, zničilo mesto Aonae a zabilo viac ako 200 ľudí.
Vlny, ktoré vznikli po výbuchu a zrútení sa sopky na gréckom ostrove Santorini okolo roku 1450 pred našim letopočtom, podľa mnohých historikov zničili vyspelú minojskú kultúru na Kréte a mohli inšpirovať mýtus o stratenom ostrove - Atlantíde. (pm)
