„Tak ako väčšina ľudí považuje za normálne, že sú heterosexuáli, ja považujem za normálne, že som homosexuál. Nie som chorý a oproti väčšine mužov som iný iba v tom, že na internete nevyhľadávam erotické stránky s babami,“ hovorí 24-ročný Bratislavčan Martin. So svojou sexuálnou orientáciou je dávno zmierený, no napriek tomu sa k nej bojí verejne prihlásiť. „Mám síce kamarátov medzi gaymi aj medzi heterosexuálmi, ale na Slovensku sú ľudia ako ja stále považovaní akoby za menejcenných.“Navždy starým mládencom
V predstavách mnohých ľudí je homosexuál stelesnením zženštilosti. Gay Martin zženštilý určite nie je. Vyzerá ako hociktorý z jeho vrstovníkov. Sám však už dávno vie, že je iný.
„Zistil som to v puberte. Keď moji spolužiaci balili dievčatá, vždy som bol bokom. Nič to so mnou nerobilo. Naopak, postupne som zisťoval, že sa mi viac páčia chlapci.“
Toto zistenie bolo pre Martina spočiatku traumatizujúce a trvalo dosť dlho, kým sa s tým vyrovnal.
„Skúšal som chodiť aj s dievčatami, ale vždy, keď sme sa ocitli spolu sami, v intímnej chvíli, pochopil som, že ma vôbec nevzrušujú. Naopak, vždy ma vzrušovali muži.“
Pred rokom sa Martin zoznámil s chlapcom, ktorého miluje.
„On žije stále s rodičmi, takže sa môžeme stretávať iba u mňa. Máme sa však veľmi radi a plánujeme si spoločný život, aj keď ešte nevieme, ako to urobíme.“
Otázka, koľko má jeho priateľ rokov, zdvihne Martina zo stoličky.
„To je typické. Keď gay povie heterosexuálovi, že má priateľa, ten sa hneď opýta, koľko má rokov. Prečo všetci považujete homosexuála automaticky za pedofila?“ reaguje podráždene.
Rodičia o Martinovej sexuálnej orientácii zatiaľ nevedia. Martin sa však obáva, že im to ani nikdy nepovie.
„Zostanem pre nich starým mládencom, zmieria sa s tým, že sa nikdy neožením. Je to odo mňa možno hlúpe, ale považujem to za akúsi milosrdnú lož. Bojím sa totiž, že pravdu by nikdy neprijali. Sú príliš konzervatívni a ovplyvnení prostredím, v ktorom žijú. Okrem toho, keby sa táto informácia u nás rozšírila, určite by sa im skomplikoval život, ľudia by si na nich asi začali ukazovať prstom.“
Rodičom povedal, že v Bratislave zostáva kvôli lepšiemu uplatneniu. Nakoniec, je to pravda, a oni to pochopili.
„Druhá polovica pravdy je však tá, že veľké mesto mi poskytuje anonymitu.“
Ale ani v Bratislave Martin o svojej sexuálnej orientácii nikomu nerozpráva.
„Nevidím dôvod, prečo by som to mal robiť. Je síce pravda, že miera tolerancie je tu vyššia ako u nás doma, no napriek tomu mám strach z následkov, najmä z diskriminácie, ktorá by mohla nastať napríklad v zamestnaní.“
Homosexuáli boli vždy nežiaduci
Korene vzťahu heterosexuálov k homosexuálom treba hľadať v dávnej minulosti. V stredoveku sa homosexualita považovala za ťažký hriech a cirkev ju veľmi kruto trestala. Neskôr, keď prevládol názor, že je to choroba, lekári sa ju pokúšali liečiť. Nacisti sa homosexuálov zbavovali v koncentračných táboroch a o nič lepšie sa k nim nesprávali ani komunisti. Napríklad v Československu bol až do šesťdesiatych rokov 20. storočia pohlavný styk medzi osobami rovnakého pohlavia trestným činom.
Až v posledných rokoch výskumy potvrdili, že homosexualita má genetický základ a v roku 1993 ju prestala Svetová zdravotnícka organizácia klasifikovať ako chorobu.
Predsudky voči homosexuálom však napriek tomu pretrvávajú. Výnimkou nie je ani Slovensko. Skôr naopak. O tolerancii Slovákov k homosexuálom sa hovoriť nedá. Napriek tomu sa aj tu začína hovoriť o registrovanom partnerstve homosexuálov, ktoré už uznali vo viacerých krajinách Európskej únie.
Politici – nepriatelia homosexuálov?
Homosexuáli na Slovensku zatiaľ boj o zrovnoprávnenie prehrávajú. Okrem negatívnych predsudkov, ktoré má voči nim väčšina verejnosti, vedú proti nim boj aj politici.
Keď v auguste minulého roka prebiehala diskusia o možnosti zavedenia registrovaného partnerstva pre homosexuálov, vyhlásil Ján Čarnogurský, že kým bude on ministrom spravodlivosti, registrované partnerstvá homosexuálov na Slovensku nebudú. Jeho stranícky kolega a niekdajší minister zdravotníctva Alojz Rakús zase vyhlásil, že homosexualita je porucha a dá sa liečiť.
V lete tohto roku začali politici s ďalšou ofenzívou proti homosexuálom. Pri prijímaní novely zákonníka práce prešiel v parlamente pozmeňovací návrh, ktorý by zakazoval diskrimináciu zamestnancov na základe ich sexuálnej orientácie. Homosexuáli sa však zo zákona, ktorý by ukončil ich diskrimináciu pri prijímaní do zamestnania, radovali len dvadsať minút. Potom nastala kuriózna situácia. Niektorí poslanci tvrdili, že nevedeli, o čom hlasujú, a tak sa hlasovanie opakovalo. Ním bol návrh zamietnutý.
„Nemám nič proti homosexuálom a lesbičkám, ale ak sa učiteľ takto prejavuje, musí zo školstva odísť,“ vyhlásila vtedy poslankyňa a bývalá ministerka školstva Eva Slavkovská, podľa ktorej má zamestnávanie učiteľov s homosexuálnou orientáciou negatívny vplyv na morálny a psychický vývoj detí. S lesbičkami má údajne aj osobnú negatívnu skúsenosť. Pred 20 rokmi, v čase svojho pôsobenia na jednej strednej škole, pristihla učiteľku, ktorá sa bozkávala s inou ženou…
Výsledok parlamentného hlasovania sa, samozrejme, neobišiel bez negatívnych reakcií tých, ktorých sa návrhy zákonov najviac dotýkali.
Iniciatíva Inakosť, presadzujúca zrovnoprávnenie sexuálnych menšín, vyhlásila, že homosexuálni občania nemajú na Slovensku rovnaké práva na prácu a slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé podmienky a na ochranu proti nezamestnanosti. Slovensko tým podľa predstaviteľov iniciatívy porušuje medzinárodné dohovory, ku ktorým sa zaviazalo, a poslanci parlamentu svojím hlasovaním popreli demokratický vývoj na Slovensku a vážne ohrozili vstup Slovenska do Európskej únie.
Predstavitelia iniciatívy nevylúčili ani hromadný odchod homosexuálnych občanov do krajín, kde majú zaručené rovnaké práva. Predpokladajú totiž, že získanie politického azylu po odchode z krajiny, kde je časť občanov diskriminovaná, nie je problémom.
Členov iniciatívy pobúrili aj výroky niektorých poslancov a priviedli ich k vyhláseniu, že volení zástupcovia občanov, platení aj z daní homosexuálnych mužov a lesbických žien, hrubo urazili a ponížili časť svojich voličov.
Inakosť preto požiadala prezidenta Schustera, aby prijaté zákony nepodpísal a vrátil ich na opätovné prerokovanie do parlamentu. Ani u hlavy štátu sa však homosexuáli podpory nedočkali.
Manželstvá z rozumu
„Homosexualita je pre Slovákov problém, ktorý ešte stále nevedia stráviť. Vládne tu silná homofóbia, ktorá však nie je ničím iným ako strachom z neznámeho. Ľudia si potom tento komplex riešia tým, že homosexuálov zosmiešňujú. Sem patrí aj používanie nadávok typu teploš, buzerant, ktoré sú na Slovensku úplne bežné,“ hovorí 21-ročná Petra, študentka a „ak to chcete počuť, tak áno, som lesbička“.
Najviac jej prekáža, že spoločnosť homosexuálov neprijíma ako rovnocenných ľudí. Potom sa stáva, že takíto ľudia, aby predišli zvýšenej pozornosti, sa rozhodnú uzavrieť manželstvo.
„Môžete si byť istý, že v takomto vzťahu nemôže byť ani jeden z partnerov šťastný. Ja by som sa k takémuto riešeniu asi nikdy neuchýlila. A ak áno, manžel by musel o mojej sexuálnej orientácii vedieť a musel by to rešpektovať.“
Registrované partnerstvo by podľa nej mnohé vyriešilo, aj keď by sa tým určite nezmenil postoj spoločnosti k homosexuálom.
„Vyriešilo by sa však veľa najmä po právnej stránke. Už aj dnes žijú mnohí homosexuáli v spoločnej domácnosti, ale svoj vzťah nemôžu zlegalizovať. A ak takéto spolužitie nie je právne uznané, nie sú vyriešené napríklad ani majetkové otázky pri úmrtí jedného z partnerov, nie je možné poberať príspevok v starostlivosti o chorého alebo nevládneho partnera a nerieši sa ani vzťah jedného z partnerov k biologickým deťom druhého. Preto je inštitút registrovaného partnerstva dôležitý,“ vysvetľuje Petra.
Európske krajiny postavenie homosexuálov postupne riešia. Najliberálnejšie je v tom Holandsko, ktoré vytvorilo pre nich v rámci legislatívy takmer rovnaké podmienky ako pre heterosexuálne páry. Od prvého augusta tohto roku môžu uzavrieť sobáš už aj gayovia a lesbičky v Nemecku. V Dánsku, kde podobný zákon platí od roku 1989, luteránska cirkev dokonca vyhlásila, že umožní homosexuálnym párom v rámci civilného sobáša aj cirkevné požehnanie. Homosexuáli môžu vstúpiť do registrovaného zväzku aj vo Fínsku a Švédsku. Špeciálnu dohodu o súžití umožňujú uzatvoriť aj zákony v Belgicku a vo Francúzsku. Mimo EÚ sa môžu registrovať napríklad v Nórsku, na Islande a v Maďarsku, kde ústavný súd rozhodol o zmene časti ústavy. Formuláciu „v spoločnej domácnosti žijú dvojice – muž a žena“ nahradili formuláciou „v spoločnej domácnosti žijú dvojice – dve osoby“. Vo februári tohto roku schválila návrh zákona o registrovanom partnerstve aj česká vláda.
Diskriminácia homosexuálov a integrácia Slovenska
Koľko homosexuálov žije na Slovensku, sa nedá presne zistiť. Oficiálne sa hovorí o 3 – 5 percentách, homosexuáli však tvrdia, že ich skutočný počet je možno aj trojnásobne vyšší. Ich práva háji niekoľko gayských a lesbických združení, ktoré sa v rámci iniciatívy Inakosť podieľajú aj na príprave návrhu zavedenia inštitútu registrovaného partnerstva. V ústrety im vychádza najmä poslanec Milan Ištván, prostredníctvom ktorého sa táto tabuizovaná téma dostáva aj do parlamentu. Podľa jeho návrhu zákona o registrovanom partnerstve by sa partneri žijúci v takomto vzťahu považovali za „blízke osoby“ a zmluvne by si dohodli majetkové vzťahy a spravovanie majetku. Ak by sa jeden z partnerov stal nájomníkom bytu, vznikol by obidvom spoločný nájom. Po ďalších zmenách legislatívy, súvisiacich so zriadením inštitútu registrovaného partnerstva, by sa partnerov týkalo napríklad aj platenie dane z dedičstva, darovania a prevodu nehnuteľností, nárok na podporu pri ošetrovaní partnera, nárok na pohrebné či právo odoprieť svedeckú výpoveď, ak by mohla spôsobiť nebezpečenstvo trestného stíhania partnera.
Pri otázke registrovaného partnerstva sa však ozývajú aj hlasy, ktoré hovoria o výchove detí v takomto zväzku. Najčastejšie sa zdôrazňuje, že dieťa vychovávané v homosexuálnom vzťahu by malo skreslený obraz o modeli rodiny a psychicky by trpelo, pretože by malo len dvoch otcov či dve matky.
„Ako psychologička nemám k výchove dieťaťa homosexuálnym párom žiadne výhrady. Podľa mňa by to bolo v poriadku,“ hovorí PhDr. Jaromíra Janošková. Čo by bolo horšie, „dieťaťu by mohlo ubližovať okolie, napríklad tým, že by homosexuálny pár v jeho očiach znevažovalo.“
V slovenských pomeroch je prijatie zákona o registrovanom partnerstve zatiaľ v nedohľadne. Raz sa to však bude musieť stať. Chýbajúce zákony chrániace homosexuálov a lesbičky pred diskrimináciou by totiž mohli negatívne ovplyvniť proces integrácie Slovenska do EÚ. Ako povedala predsedníčka výboru Európskeho parlamentu pre práva homosexuálov Joke Swiebelová, kandidátske krajiny budú musieť ešte pred vstupom do únie nielen prijať, ale aj v praxi uplatňovať takéto zákony. Ide totiž o súčasť kodanských kritérií, ktoré musia kandidáti splniť bez prechodných období.
ANDREJ ŠIMONČIČ
ILUSTRAAČNÉ FOTO – TASR/AP, TASR/EPA
