Hneď v treťom odstavci vstupnej poviedky autor upozorňuje, že tu "nebude fabula a nebude príbeh" a tak je to v celej poviedkovej knihe poľského prozaika, básnika a esejistu Andrzeja Stasiuka, ktorá sa odohráva v najjužnejšej časti Poľska, neďaleko slovenských hraníc, kde tento známy spisovateľ aj žije. Výraz odohráva sa nie je vlastne správny, lebo indikuje niečo, čo sa deje, alebo dialo, a to pre Stasiukove poviedky platí najmenej, výstižnejšie by bolo povedať, že autor sem svoje poviedky lokalizoval.
Stasiuk však napriek neprítomnosti klasickej fabuly strháva čitateľa svojím zázračným videním reality, najmä juhopoľského mestečka Dukla a dediniek v jeho okolí. Ale ani slovo realita nie je výstižné, pretože tento autor ju chápe ako vonkajšiu fasádu, za ktorou tuší, alebo skôr predstavuje si život konkrétnych ľudí. K jednému z jeho hlavných živlov patrí svetlo a tma a práve z nej vie Stasiuk vydolovať fantastické myšlienky, pripomínajúce nejednému z nás vlastnú skúsenosť, že keď sa napríklad zadívame na osvetlené okná večerných domov, v duchu sa pýtame, koľké a aké osudy sa skrývajú za nimi.
Autor si kladie podobné otázky, no v predstavách ide ešte ďalej, lebo v týchto odpočívajúcich mozgoch za oknami číta, že sú zaľudnené "všetkými, ktorých kedy poznali, alebo si pamätali" a pokračuje v uvažovaní, "akým rôznym smerom by sa mohol uberať príbeh každého z nich, keby nie osud", a táto reťaz sa vinie ďalej do nekonečna, až človeku vyráža dych. Tu totiž autor narába s časom a robí to aj v ďalších poviedkach.
Čas je druhým Stasiukovým živlom, prenasleduje ho všade a pri všetkom, čo vidí. Zbadá povedzme tabuľu s menom obce a okamžite sa zamyslí: odkiaľ sa berú tieto názvy? Koľko času ubehlo od chvíle, keď ešte mali dajaký zmysel? Čas, ktorý "je odvrátenou stranou priestoru", má u neho aj dejotvornú, či skôr atmosférotvornú funkciu, čo sa prejavuje pri jeho častých návratoch do Dukly.
Tu sa raz pozoruje ako trinásťročný chlapec, tajne zaľúbený do záhadnej dievčiny, inokedy zasa sa mu po tridsiatich rokoch z pamäti, tohto "pangharta času, nad ktorým nikdy nikto nemal moc", vynárajú už neexistujúce domy, obrazy, náhodné stretnutia.
Inou očarujúcou vlastnosťou prozaika je zmyslové vnímanie predmetov, ľudí, miest, ulíc, prírody, farieb, vôní, zvukov, tvarov. Nech hovorí o čomkoľvek, všade prevláda tá symfónia vnemov, pričom nikde nepôsobí jednotvárne, pretože Stasiuk dokonale ovláda všetky nástroje jazyka, vrátane plastických metafor. Svet, na ktorý sa díva, sa mu rozkladá do substancie, do prvobytnej podoby a "tá sa mení, pretvára formy a ťahá rozum za vlasy, aby to všetko odrážal ako zrkadlo".
Okrem rozsiahlej poviedky Dukla, v ktorej je len niekoľko epizód z autorových letných i zimných pobytov, ostatné texty sú takmer "bezobsahové", čo však neznamená, že bezobsažné. So zreteľom na ich stručnosť by im najlepšie svedčalo označenie minipostrehy. O ľuďoch, zvieratách, rastlinách, daždi, mraze. Dej nahrádzajú myšlienky a impresie, ktoré majú cenu malých objavov.
U Stasiuka sa nám aj najjednoduchšia vec zrazu zjaví v prekvapujúcom svetle, v novej definícii. Stačí mu napríklad pohľad na predné zamrznuté sklo auta a už sa mu vynorí v hlave veta, že "stierače škrabotali po skle, akoby sa chceli dostať dovnútra." Stasiukove texty mnohými svojimi zložkami pripomínajú básne v próze. Výnimočný autor, nečudo, že jeho diela vyšli už v mnohých jazykoch.
