Západ daroval svetu veľmi atraktívny darčekový balíček. Má podobu materiálneho blahobytu, politickej a kultúrnej slobody a úhrnom sa to nazýva liberálna demokracia. Jednosmerný prúd migrantov zo všetkých kútov sveta ukazuje, že je to naozaj príťažlivý darček. Od 11. septembra 2001 a od začiatku vojny v Iraku si však kladieme otázku, či hodnoty a inštitúcie liberálneho Západu možno oprávnene považovať za univerzálne, alebo je to iba výplod jedinej - tej našej kultúry a civilizácie.

Posledná Fukuyamova kniha otvára tému role a pôsobnosti štátu, ktorý sa v priebehu posledného storočia zmenil v molocha, žerúceho neuveriteľné prostriedky a sľubujúceho bezpečnosť a istotu. Často nám však namiesto toho poskytuje arogantnú a korupčnú byrokraciu, nepriehľadné pravidlá hry a menej voľnosti. Autorovi samozrejme nejde o záškodníctvo voči modernému štátu, základná Fukuyamova téza znie: existuje optimálny vzťah medzi poľom pôsobnosti štátu a silou jeho inštitúcií.

Príliš široké pole pôsobnosti štátu nepraje kapacite jeho inštitúcií. Určite však neexistuje v tejto veci nejaký univerzálny recept. Napokon, neexistuje ani prenosnosť skúseností z jedného štátu na iný. Existuje ale možnosť nechať sa poučiť z histórie a súčasnosti a využiť niektoré osvedčené teoretické koncepty.

Záujem priťahujú predovšetkým možnosti zvýšenia kapacity inštitúcií štátu. Podľa Fukuyamu existujú štyri oblasti štátnosti, ktoré majú centrálny význam: manažment a návrh organizačnej štruktúry, návrh vhodného politického zriadenia, legitimita režimu a kultúrne a štrukturálne faktory. Pre každú z týchto oblastí existuje bohatá literatúra a množstvo empirických skúseností plus jedna pravda: jediným skutočným zdrojom legitimity režimu je demokracia.

Sám pojem a problém prechodu k demokracii, jej udržiavania a zvelebovania však je - ako jasne ukázal Fareed Zakaria, vo svojom dnes už svetovom bestselleri Budúcnosť demokracie - problémom sám osebe. V zásade však platí, že slabé a úpadkové štáty sú zdrojom väčšiny medzinárodných kríz. Po 11. septembri 2001 možno k tomuto konštatovaniu dodať: slabý alebo nestabilný štát (napríklad Afganistan) môže byť dokonca "privatizovaný" teroristickou organizáciou a stať sa globálnym ohrozením. Teda nie humanitárnou krízou danej oblasti, ale bezpečnostným rizikom pre svet. Toto je zásadný posun poslednej dekády.

Áno, slabé a úpadkové štáty generujú problémy sveta. Otázka dneška znie: nakoľko sú oprávnené zásahy, ktoré majú zabrániť degenerácii slabých štátov a z toho plynúcich globálnych bezpečnostných a humanitárnych rizík? Kedy a aká intervencia je legitímna? A kto je oným legitímnym interventom?

Iste uznáte, že Francis Fukuyama kladie naozaj háklivé, ale mimoriadne závažné otázky. "Odpovede" sa nám rodia pred očami, takrečeno v priamom prenose. Hovorím schválne "odpovede", pretože rovnako ako neexistuje prenosnosť skúseností z budovania štátov, neexistuje ani jedna-jediná pravda o riešení problémov, na ktoré pritom narážajú. A to už ani nehovorím o metastázach týchto problémov do globálneho priestoru, ktorého sme nepatrnou a bezvýznamnou časťou.

Autor: FEDOR GÁL(Autor je sociológ)