Keď sme si s Evou Pavlíkovou dohovárali rozhovor, povedala – na herečku v generálkovom týždni – prekvapujúco kacírsku vetu: „Celý Zorba mi je teraz ukradnutý.“ Lenže, v ten deň práve operovali jej otca a ona zdvihla telefón vo chvíli, keď čakala, ako operácia dopadne a aký bude verdikt patológie o vyoperovanej hrčke. Našťastie, všetko sa dobre skončilo. Keď sme robili rozhovor, otec sa už zotavoval, nádor bol nezhubný a muzikál Grék Zorba prijali prví diváci s nadšením. No nedávna skúsenosť nám aj tak určila smer rozprávania.„Život to je prúd, čo plynie ako čas. Ten raz odnesie aj nás.“ To sú slová z ústrednej piesne muzikálu Grék Zorba. Pominuteľnosť zarezonuje v predstavení hneď niekoľko ráz. Objavuje sa v piesňach, Smrť je jednou z protagonistiek, niekoľko postáv umiera. A hovorilo sa o nej aj na tlačovej konferencii. Režisér Jozef Bednárik bol veľmi smutný, lebo mu tento rok poumieralo viac milovaných ľudí. Leopold Haverl hovoril, ako mu Zorbova životná múdrosť pripomenula tú otcovu a že premiéru bude zhodou okolností hrať presne v deň výročia jeho smrti. No a vy ste prežívali strach o otca, ktorý ležal na operačnej sále.

Áno, strašne som sa o neho bála. Na štítnej žľaze mu našli obrovské cysty, takmer sa už dusil. Vlastne, to ja som ho pohnala k doktorovi a ten povedal, že treba čím skôr operovať. Vydesila som sa aj vzhľadom na to, aká je dnes situácia po slovenských nemocniciach. Navyše, mala som pred sebou generálkový týždeň a vedela, že je vylúčené, aby som si vzala v divadle voľno a odcestovala za otcom do Košíc. Pretože považujem za psiu povinnosť byť v takej chvíli pri ňom. Našťastie, nitrianski lekári boli veľmi zlatí a ujali sa ho, napriek tomu, že je Košičan.

Z každej skúšky som bežala rovno do nemocnice, generálky hrala duchom neprítomná. Hoci som veľký optimista, predsa len má v sebe človek zakotvený strach. Celú noc pred operáciou som nespala, takže na druhý deň som bola úplne mimo. Našťastie mi nezatelefonovali, že nastali nejaké komplikácie a museli ho operovať znovu, lebo to by som asi na verejnú generálku vôbec neprišla a Beďa by porazilo. Všetko však dobre dopadlo. Som síce strašne unavená a vyčerpaná, ale dôležité je, že hrčky nie sú zhubné, a ja verím, že otec sa rýchlo zotaví. Aj preto, že je veľmi statočný.

Jozef Bednárik je vďačným divákom. Na svojich predstaveniach – presnejšie skúškach, lebo na hotové inscenácie zo zásady nikdy nechodí – nadšene tlieska, smeje sa, aj slzičku si utrie pri zvlášť dojímavej scéne. Tentoraz to však bolo iné. Sedela som za ním a videla, ako v scéne, keď havrany ohlasujú blížiacu sa smrť starej a chorej madame Hortenzie, mu tiekli slzy ako hrachy, až si nakoniec schoval hlavu do dlaní.

Beďo nám o svojom trápení nerozprával, ale ani nemusel. Všetci sme vedeli, že smrť chodila okolo neho tento rok nezvyčajne často a v rodine aj medzi priateľmi mu odišlo niekoľko najbližších ľudí. Vrátane mamičky. Keď sme aranžovali, často ku mne pristúpil, chytil ma za ruku a tiekli mu slzy. ‚Prečo sa mi tak chce plakať‘ vravel. Strašne nechcel, ale nevedel sa udržať. Chápem ho, lebo aj mne sa pri niektorých scénach, ktoré hrali Hafi či Marián Slovák, často-mimovoľne kotúľali slzy po lícach. V Zorbovi odznievajú silné vety, je tam niekoľko pôsobivých obrazov, o to viac sa musia dotknúť človeka, ktorý čosi podobné nedávno prežíval.

Hoci som mamu pána Bednárika osobne nepoznala, vynára sa mi v pamäti jeden obraz. Bolo to po premiére, veľká sláva. Divadlo plné celebrít, prišli mnohí politici, umelci, jednoducho slovenská smotánka. Jozef Bednárik však chýbal. Až keď som odchádzala, uvidela som ho, ako sedí vonku v prítmí na lavičke pred divadlom spolu s mamou a výborne sa zabáva.

Áno, Beďo vždy dal prednosť rodine pred oficiálnymi hosťami. Rodina je pre neho prvoradá, je na ňu veľmi naviazaný, rovnako ako na ľudí v Zelenči, s ktorými začínal. Aj nás skamarátil so Zelenčanmi, dobre sme poznali aj jeho rodičov. Jeho mama ma vždy vybozkávala a oslovovala ma zlatinko moje.

Na smútok a starosti je najlepšia práca. Nejatril vás však Zorba ešte viac?

Už som viac ráz zažila, že niekomu z kolegov zomrel otec či mama a oni v ten deň hrali. Vtedy som ich obdivovala, ale nebola som si istá, či by som bola rovnako statočná. Dnes tomu rozumiem. Hoci by mi lepšie padlo, keby som v čase otcovej choroby mala v divadle menej hektické obdobie a mohla byť viacej u neho, na druhej strane som bola rada, že v deň operácie som hrala až dve generálky. Lebo keby som mala celý deň sedieť doma pri telefóne a čakať, ako všetko dopadne, asi by som sa zbláznila. Je pravda, že chvíľami som takmer ani nevnímala dianie na javisku, no niektoré obrazy, naopak, stupňovali moje psychické rozpoloženie. Ale v zásade mi hranie pomáhalo. Zorba v predstavení rozpráva, ako mu zomrel malý synček a on musel tancovať. Lebo inak by sa zbláznil od žiaľu. U mňa to bolo rovnaké, strach a smútok som vytancovala a vyspievala.

Otec mi raz povedal, že človek až vtedy prestáva byť dieťaťom, keď príde o svojich rodičov. Bolo to prvý raz, keď ste pocítili strach zo straty jedného z nich?

Áno. A hoci smrť beriem ako súčasť života a racionálne som zmierená, že raz to tak bude a rodičia sa pominú, pevne verím, že otec bude ešte dlho mojím svetlom.

Spomíname stále iba otca. Aký máte vzťah s mamou?

Nie až taký dôverný, tým však nehovorím, že zlý. Poznám veľa dcér, ktoré majú lepší vzťah s otcom, koniec koncov, aj u mňa doma je to tak. S dcérou síce vychádzam veľmi dobre, ale otec možno aj preto, že nie je toľko doma, je pre ňu vzácnejší. Katka ho nesmierne miluje a má u nej oveľa väčšiu autoritu ako ja. Jeho počúvne aj na pokojné slovo, mňa len na škrek a krik. Ale to je asi normálne. Čítala som, že otec je vlastne prvý frajer, ktorého dievčatko miluje a že neskôr si často hľadá muža, ktorý sa na otca podobá. U mňa to tak naozaj je. Otec je pokojný, nosí okuliare a ja mám presne rovnaký typ manžela.

Vaša dvanásťročná Katka má už za sebou javiskový krst. V Bednárikovom predchádzajúcom nitrianskom muzikáli Fidlikant na streche hrala vašu sestru. V Zorbovi však medzi hlavnými detskými postavami chýba. Mala jedného skúšobného obdobia dosť? Nie je tajomstvom, že pán Bednárik si vie na skúškach poriadne zavrešťať, a teraz priznal, že v Zorbovi sa detským hercom vyhrážal, že ich nakrája do guláša.

Beďo síce kričí, ale deti sa ho vôbec nebáli. Práve naopak. Naša Katka si jedného večera z ničoho nič vzdychla – škoda, že už nie som maličká. Prekvapilo ma to, veď deti sa skôr tešia, že sú veľké. Vyliezlo z nej, že to preto, lebo v Zorbovi sú úlohy iba pre menšie deti. No aj tak so mnou chodila na všetky generálky a je zaľúbená hneď do niekoľkých mladých kolegov. Vždy ich musím pozdravovať a doma ma potom terorizuje, čo oni na to a či sa na ňu nepýtali.

Božidara Turzonovová v alternácii s Gabrielou Dolnou hrajú postavu madame Hortenzie. Kedysi krásnej ženy, ktorá šarmom zaručila Kréte mier. Namiesto námorných bitiek sa admiráli štyroch mocností schádzali v jej perinách, a tak jediná vypálená rana z dela bola salva na jej počesť. Admiráli však jedného dňa zdvihli kotvy, krása pominula a ona zostala v starobe opustená. Nespravodlivý osud.

Poznám veľa žien, a sú to aj moje kolegyne z divadla, ktoré boli krásne, úspešné, zažili vrcholné obdobia a na starobu skončili chudobné a opustené. Naozaj to nie je spravodlivé.

Pred časom som s jednou z nich robila rozhovor. Božena Slabejová bola múzou básnikov, modelkou maliarov, zažila Picassa, francúzsku bohému. Dnes žije sama v jednoizbovom sídliskovom byte a hoci je aj po osemdesiatke obdivuhodne mentálne bystrá, nohy neslúžia, a tak nemôže temer ani vychádzať z bytu. No nesťažuje si. Pôsobila šťastne a vyrovnane.

Len to potvrdzuje moju skúsenosť, že keď je niekto bohatý duševne, potom sa aj tá najväčšia bieda dá prekonať.

Každá žena sa bojí starnutia, herečka o to viac, že mladistvý vzhľad je úzko spojený s pracovnými príležitosťami. Neznervózňuje vás preto každá nová vráska?

Nie, som s nimi zmierená. So starnutím sa nedá nič urobiť. Rovnako ako sa Báthoryčka kúpala v krvi a nepomohlo to, aj plastika starobu nanajvýš trošku oddiali. Pre mňa je väčšou útechou, že poznám báječné ženské, ktoré majú síce zvráskavené tváre, ale sú krásne.

Lenže, či takú krásu ocenia aj muži.

Je to ich bieda, keď ju nevidia. Moja skúsenosť je, že povrch rýchlo prestane baviť, ak sa niet o čom rozprávať. A hoci mi dobre padne, keď mi niekto polichotí ako žene alebo ako herečke, aj tak by som si najviac cenila, keby na mňa spomínali preto, že som bola dobrá baba.

V tomto čase ťažko obísť Vianoce. Ako prežívate predvianočný zhon?

Nijako. Nemám ešte kúpený jediný darček. Po prvý raz v živote som dokonca nikomu nedala ani Mikuláša, hoci inokedy si na to veľmi potrpím. Jednoducho som to nestihla.

Ani Katka si nenašla nič za oknom?

Katka Mikuláša dostala, a štedrého, ale od otca. Odo mňa nič. No moja rodina už vie, že cez generálkový týždeň som mimo, doma nebude upratané a medzi sviatkami sa nikam nepocestuje, lebo skoro každý večer budem hrať.

Tešíte sa vôbec na sviatky, alebo ste jednou zo šíku uštvaných zamestnaných žien, pre ktoré vianocovanie znamená len ďalšiu šichtu?

Ale áno, Vianoce mám veľmi rada. Sú to v podstate jediné sviatky, ktoré uznávam a dávam si záležať, aby boli čo najkrajšie. Teraz sa na ne teším o to viac, že som veľmi unavená a po intenzívnom skúšaní mám zo všetkých v divadle ponorkovú chorobu. Ale tiež viem, ako sa po sviatkoch budem tešiť na skúšanie s Emilom Horváthom.

Teraz sa však už nemôžem dočkať, ako si popracujem v domácnosti, budem si všetko pekne cipkať, zdobiť. Na to si určite nájdem čas, aj keď každý večer hrám. Akurát nepečiem, na to mám v dome mamu mojej kamarátky – babi Magdu. Našťastie mám okolo seba kopec zlatých ľudí, s nimi prípravu Vianoc zvládnem. A keď niečo nestihnem, nezabijem sa. Spravím to, keď budem mať náladu.

Manžel súhlasí s takouto filozofiou?

Áno, čo iné mu už zostáva?