ú za jedného z najjasnozrivejších znalcov globalizácie.Zmenil sa svet po 11. septembri?
To, čo sa stalo, je vážne, ale ešte netušíme, či ide naozaj o historický medzník, alebo o udalosť, ktorá iba pozmení naše vnímanie sveta. Jedno je isté – premeny, ktoré už dlhší čas dozrievali, sa zrazu zviditeľnili.
Čo sa zviditeľnilo? Terorizmus?
Nemiešajme jablká s hruškami. Globalizácia má dve podoby. Na jednej strane odstraňuje colné bariéry, uľahčuje globálne presuny kapitálu, tovarov, informácií. Na druhej strane je tento deregulovaný globálny priestor terénom, v ktorom zúria neustále boje prieskumníkov, pričom sa na týchto teleakciách môžu zúčastniť všetky strany.
Kto však nesie vinu za 11. september?
Nepreskakujme. Jedenásteho septembra sa skončila éra budovania múrov. Hadriánov múr, čínsky múr, berlínsky múr, atlantický val. Rozplynula sa ilúzia, že nejaké opevnenie nás oddelí od zvyšku sveta tak, aby sme sa mohli starať iba o vlastné veci a o nič iné sa už nezaujímať. Dnes vieme, že ani Amerika, oddelená od zvyšku sveta oceánmi, disponujúca najlepšou technikou, už nie je pred ohrozením zvonka bezpečná.
Amerika sa však nechcela separovať. Práve naopak, tento štát odjakživa presadzoval myšlienku slobodného obchodu. Každý rok do Ameriky prichádzajú milióny legálnych i nelegálnych imigrantov.
So slobodným obchodom sú spojené aj iné, nepredvídané a neželané slobody, ktoré sa od tých želaných nedajú oddeliť. Amerika sa opäť chcela separovať od zvyšku sveta, vytvoriť antinukleárny štít, aby chránila svoj spôsob života. Je to krátkozraké. Eric Boucher v Le Monde napísal: „Afrika sa topí v chaose, ale na Wall Street to nikoho nezaujíma.“ Amerika, Japonsko, Európa žijú v mieri už vyše päťdesiat rokov, predstavujú 90 percent svetovej ekonomiky. Tých zvyšných 10 percent nemá nijaký význam. Ibaže: po 11. septembri sme si uvedomili, že planéta sa nedá rozdeliť na dve hermeticky ohradené časti – bohatú, ochraňovanú antiraketovým štítom, a chudobnú, ponorenú do svojich vojen a archaizmov.
Rozšírenie vplyvu je odjakživa veľkým pokušením. Počas posledných 200 rokov sa ani jeden štát, ktorý si to mohol dovoliť, nevzdal dobrovoľne kolonizácie, rozširovania svojho vplyvu. Terorizmus je však exteritoriálnym fenoménom, rovnako ako ostatné procesy v globalizujúcom sa svete. My však zo zotrvačnosti ešte aj dnes rozmýšľame v kategóriách teritoriálneho sveta. Hľadáme lokálnu adresu teroristov, krúžkujeme na glóbuse konkrétne miesta. Američania zostavili tabuľku zločineckých štátov. Ide o štáty, ktoré poskytujú teroristom azyl. William Pfaff nedávno v New York Herald Tribune napísal: „To, čo sa začalo ako americká vojna s terorizmom, vyústilo do vojny s Afganistanom. Afganistan sa stal zástupným terčom, pretože Afganistan možno poraziť, ale terorizmus nie.“
Teroristi sa predsa nerozplynuli v cyberpriestore.
Máte pravdu. Boj s terorizmom však neustále zamieňame za vojnu s terorizmom. Teroristov možno pochytať. Lenže terorizmus, to nie je určitý počet teroristov, ktorých majú CIA či FBI na zozname. Terorizmus je globálny jav, rovnako ako premiestňujúci sa kapitál. Už Immanuel Kant postrehol, že Zem je guľatá a ľudia sú odsúdení na to, aby sa rodili a umierali vo vzájomnom susedstve. Musíme mať záujem o svojich susedov, lebo v opačnom prípade spôsobíme katastrofu.
Američania doplatili na svoju pohostinnosť. V ktorej krajine by sa cudzinec mohol naučiť pilotovať Boeing? Väčšina islamských krajín sa však voči cudzincom správa nepriateľsky. V Egypte a v Alžírsku hynú rukami islamských fundamentalistov turisti.
Fundamentalisti sú všade rovnakí. Musíme sa naučiť, ako náš svet urobiť bezpečnejším, ako dosiahnuť porozumenie, ako spolunažívať v mieri. Rozoštvávajú nás desiatky fundamentalizmov, stovky susedských animozít, nekonečné bariéry predsudkov, predpojatostí a stereotyov. Máme taký svet, aký máme. S terorizmom si musíme poradiť v takom svete, v akom žijeme.
V Tygodniku Powszechnom ste nedávno napísali: „Je to spoločná vina, spoločná hanba.“ Neudelili ste tak rozhrešenie teroristom? Vari aj prezident Bush či vy alebo ja nesieme vinu za útok na Svetové obchodné centrum?
Už Karl Jaspers rozlišoval vinu morálnu a vinu metafyzickú. O morálnej vine môžeme hovoriť vtedy, keď dôsledok nášho postoja má na čosi bezprostredný vplyv. Metafyzická vina je mimo kauzálnych vzťahov. Už Jaspers postrehol, že hranica medzi morálnou a metafyzickou vinou sa v dnešnom svete rozmazala, pretože všetci sme susedmi všetkých. V globálnom svete nesieme všetci za všetko a všetkých zodpovednosť. Bez ohľadu na to, či o tom vieme, alebo nie, či sa nám to páči, alebo to odmietame.
O akej zodpovednosti hovoríte? Sú obete a tí, čo ich smrť úmyselne spôsobili. Každý človek má aký-taký cit pre spravodlivosť. Na tom stojí aj americké súdnictvo. Si vinný, alebo nie si vinný.
Spravodlivosť je buď univerzálna, alebo nie je. To znamená – buď posudzujeme podľa rovnakých kritérií všetkých, alebo iba niektorých. Podľa mňa dnešný svet nie je spravodlivý. Nemáme inštitúcie, nemáme globálne či univerzálne súdnictvo, ktoré by zabezpečili globálnu vymáhateľnosť práva. Globálna moc si šafári v exteritoriálnom priestore, ale všetky ostatné demokratické a kontrolné inštitúcie pôsobia iba na lokálnej úrovni. Tá skutočná moc je mimo ich možností a právomocí.
Potrestajme vinníkov! S tým súhlasia všetky civilizácie definované Huntingtom. Problém je v tom, že každá si vysvetľuje spravodlivosť po svojom, pričom svoje zásady spravodlivosti vnucuje iným.
Každá civilizácia odsudzuje vraždu. Lenže v islamských krajinách vyjadrujú tisíce demonštrantov podporu teroristom. Prečo?
Hrdíme sa tým, že naša civilizácia odsudzuje zabíjanie ľudí, lenže podchvíľou sa ktosi tejto zásady ochotne vzdáva, najmä keď ju nepovažuje pre seba za výhodnú.
Možno práve to nás pozitívne vyčleňuje spomedzi iných civilizácií.
Rozhoduje to, kto má viac zbraní. Berieme ako samozrejmosť, že keď sa rúbe les, lietajú triesky. V mene víťazstva sme ochotní odobriť akékoľvek vedľajšie efekty konfliktu či embarga. Smrť pol milióna detí v Iraku, smrť tisícov ľudí v Afganistane. Obeťami teroristov sa stali ľudia, čo boli v budovách, ktoré sú symbolmi svetovej vlády. Dvojičky boli centrom svetového obchodu, hlavným stanom nadnárodných korporácií.
Teroristi atakovali symboly, ale chceli zabiť čím najviac ľudí. Američania v Afganistane nie sú agresormi. Ich vojna je spravodlivá.
A čo ak teroristi zaútočili na WTC preto, lebo ich naozaj pokladali za príčinu biedy Tretieho sveta, a obete, tak ako my, pokladali iba za vyvolaný „sprievodný efekt“?
Aké krivdy spôsobili extrémistom Američania?
Opakujem: nebol to slepý útok proti obyvateľom Spojených štátov. Cieľom nebol športový štadión, nemocnica či obytná štvrť, ale symboly, skutočné sídla moci. Dvojičky boli symbolom hospodárskej moci, Pentagon moci vojenskej. Biely dom, cieľ nevydareného útoku, symbolizuje politickú moc. Emócie terorizmus nezlikvidujú. Civilizovaní ľudia by sa mali radšej pozastaviť nad situáciou, v ktorej sa svet ocitol v dôsledku chaotickej, nekontrolovanej globalizácie. „Deregulácia“ sveta spôsobila jeho krehkosť, nízku odolnosť voči katastrofám, neúčinnosť obvyklých prostriedkov riadenia. Dnešné vojny sú „pokračovaním bezmocnej politiky inými prostriedkami“.
Prečo považujete za prapríčinu terorizmu globalizáciu? Teroristom síce poskytla nové nástroje, lenže nástroje ešte nie sú príčinou. Príčinou je nenávisť voči Amerike a iným bohatým krajinám. Kde sa tá nenávisť nabrala?
Globalizácia nie je prapríčinou terorizmu, ona iba vytvorila jeho podhubie. Momentálne žijeme v období, ktoré možno označiť ako separácia 2. Podobná situácia bola v Európe koncom 18. a začiatkom 19. storočia, keď sa utvárali národné štáty. Max Weber tvrdil, že už v tom čase sa svet obchodu oddelil od národných a lokálnych ekonomík, teda aj od zabehaných morálnych záväzkov a ľudských práv. Lokálne spoločenstvá, inštitúcie zviazané s národným hospodárstvom, chránili prijaté etické zásady. Svet obchodu sa spod tejto kurately oslobodil, pretože všetky obmedzenia považoval za iracionálne. Dôsledkom bol obrovský nárast ľudskej biedy, ktorú výstižne opísali napríklad Dickens či Zola. S biedou sa objavili teroristi/anarchisti, hádzali bomby, podpaľovali fabriky, ničili stroje, vtedajšie pendanty WTC. Prelievala sa krv, armáda strieľala do ľudí. Desaťročia trvalo, kým sa zaviedlo všeobecné volebné právo a prijali sa zákony obmedzujúce možnosti zamestnávateľov.
Deväťdesiate roky boli rokmi doteraz najdynamickejšieho rozvoja svetového hospodárstva. Okrem Afriky a niektorých postsovietskych krajín sa na tomto vzraste podieľali všetci. Jedným z generátorov tohto rozvoja bola globalizácia. Odkiaľ sa berie taká frustrácia v krajinách, ktoré zaostávajú?
Štatistika neraz zavádza. Jedno desaťročie je príliš krátka doba. Pád berlínskeho múru vyvolal takú eufóriu, že podaktorí ohlásili koniec histórie. Rýchly hospodársky rast iba zviditeľnil, ako nerovnomerne sú prerozdeľované jeho plody. Narastajúca nevyváženosť rozvoja vyplýva s nedostatku etickej, právnej a politickej kontroly.
Najväčšie disproporcie medzi bohatými a chudobnými sa prejavujú najmä vo vnútri jednotlivých krajín. Ako môže globálna kontrola zmenšiť tieto nerovnosti?
V 19. a 20. storočí sme si s týmito problémami poradili. Vieme, kto je zodpovedný, poznáme adresu inštitúcií, na ktoré sa treba s týmto problémom obrátiť. Tieto (štátne) inštitúcie môžu pracovať lepšie či horšie, napríklad v Škandinávii pracujú dobre, ale všade ich ešte majú. V globálnej škále takéto inštitúcie nemáme.
Krajiny, ktoré sa stali hniezdami islamských fundamentalistov, nemajú nižšiu životnú úroveň ako stredná Európa. Nie sú to najchudobnejšie krajiny sveta. Ich problémy vyplývajú skôr z nerovnosti, analfabetizmu, korupcie, nekompetentných vlád. Tieto problémy možno najlepšie riešiť v rámci národných štátov.
Takto argumentovali mnohí aj v 19. storočí. Čo nás po analfabetizme, alkoholizme, nezamestnanosti. To nie je naša vec. Našli sa však aj takí, čo hovorili: Je to aj naša vec. Našťastie, zvíťazili tí druhí. Problémové štáty nemôžeme ponechať ich osudu. Nemôžeme stavať nové múry. Takto terorizmus nezlikvidujeme.
Pomoc nemožno nikomu vnútiť. Treba sa najprv dohodnúť s tamojšími vládami, alebo urobiť to, čo Američania na Balkáne. Taký prístup však vedie k vojne. Vo vojne je najviac obetí medzi nevinnými. Bieli budú zabíjať farebných a povojnové vlády budú skôr protektorátmi.
Západné krajiny reagujú na lokálne konflikty iba vtedy, keď sa samy cítia ohrozené. To je egoistický postoj. Austrálčania sa zapojili do pacifikácie konfliktu na Timore iba preto, lebo sa báli, že ich zaplavia utečenci tak ako v prípade Vietnamu. Keby sa nezľakli, Indonézania by Timorčanov zmasakrovali. Mimochodom, anglickými zbraňami. Viete, čo vtedy vyhlásil anglický minister obrany Allan Clark, keď sa ho spýtali, prečo Anglicko dodáva zbrane Indonézanom? Čo ma po tom, že sa dve skupiny cudzozemcov vraždia.
Ako im teda pomôcť?
Nejde o pomoc. Treba rozlišovať medzi toleranciou, almužnou, súcitom a solidaritou. Pýtate sa ma ako pomôcť? Táto otázka obsahuje pocit nadradenosti, lenže tu ide o ľudské práva.
Nerozvinuté krajiny sa sťažujú, že im svet málo pomáha.
Ako ony vnímajú svet, za to nenesieme zodpovednosť. Fundamentalisti vždy zjednodušujú: my sme anjeli, oni sú na strane satana. Keď však vznikne konflikt medzi dvomi fundamentalizmami, beda nám všetkým.
My nie sme fundamentalisti. Kedysi sme viedli križiacke vojny, upaľovali kacírov. Ale to už máme dávno za sebou.
Navštívte Severné Írsko. Islamistov tam niet, ale kresťanská krv sa prelieva. Tvrdenie, že hranice pre kacírov vyplývajú z kresťanskej tradície je rovnaký blud ako tvrdenie, že Bin Ládinov terorizmus vyplýva z učenia Koránu. Žijeme v hroznom svete. Je v ňom veľa nenávisti i mnoho slabučkých riešení pre veľmi komplikované problémy. Nič nevyriešime, ak sa oplotíme a budeme tvrdiť, že tí druhí sú horší. Musíme vybudovať spoločný dom pre všetkých. Bývanie v spoločnom dome nemusí byť komfortné, ale môže sa stať desivým, ak sa nedohodneme na kompromise. Treba od niečoho začať.
Ako začať?
Kvári nás „syndróm urýchľovania“. Chceme všetko a hneď. Problémy sa takto neriešia. Sto rokov uplynulo, kým robotníci prestali používať bomby a začali zakladať odbory, zaujímať sa o reorganizáciu práce vo fabrikách. Problémy terorizmu nevyriešime, ani keď chytíme Bin Ládina.
Možno teda teroristický útok ospravedlniť?
Terorizmus nemožno ospravedlniť. Odhaľovanie príčin však vyplýva z pudu sebazáchovy. Aj ja som fundamentalista. Etický fundamentalista. Súhlasím s Levinasom, ktorého považujem za svojho učiteľa. On zredukoval všetky prikázania na jediné: Nezabíjaj! Ak sa na tom dohodneme, potom môžeme spolu diskutovať. Keď sa začneme zhovárať, možno sa neraz aj pohádame, ale budeme mať šancu, že si napokon porozumieme. Prvý raz v našich dejinách nám morálny príkaz a pud sebazáchovy velia to isté.
GAZETA WYBORCZA
