V uplynulých dňoch izraelská vláda dala najavo, že sa už rozhodla odstaviť Jásira Arafata. Nechce ho zosadiť vlastnými prostriedkami z čela palestínskej autonómie, zatknúť ho ani vyhnať, ako tvrdí. Ale vojenské opatrenia po stredajších teroristických atentátoch k tomu smerujú. „Palestínsky vodca nezmenil svoje stanovisko k násiliu a terorizmu. Vyjednávať budeme s niekým iným. Verím, že sa v palestínskom vedení objavia osobnosti, s ktorými prediskutujeme záležitosti, ktoré nás rozdeľujú. Verím, že dynamika dialógu sa vyvinie,“ cituje izraelský denník Haarec ministra obrany Benjamina ben Eliezera. Denník Maariv včera v úvodníku vyzýva Arafata, aby „odstúpil“. Len minister zahraničných vecí Šimon Peres tvrdí, že „Arafat ešte neskončil“. Peres priznáva, že pri pohľade na niektoré vojenské kroky svojho premiéra trpí. „Keď sa Šaronovi podarí zabrániť samovražedným atentátom, ja budem prvý, kto prizná, že som sa mýlil,“ hovorí.

Zo scenárov od pokojnej politickej zmeny v palestínskej autonómii cez totálnu anarchiu, znovuobsadenie Izraelom, ale i návrat k starému stavu vecí a posilneniu Araftovho vplyvu je možný každý. Izrael tvrdí, že ho motivuje jediné – potlačiť terorizmus a ochrániť svojich občanov. Vojenské kroky však vnímajú Palestínčania ako pokus o systematické rozbitie posledných zvyškov svojho autonómneho útvaru a jeho prevedenie pod izraelskú kontrolu. Nové pragmatické vedenie, ktoré zlikviduje teroristickú infraštruktúru a dohodne sa s Izraelom, ktoré obnoví poriadok, vybuduje účinnú infraštruktúru a pozdvihne palestínsku ekonomiku, je však možno len ilúziou. Keby taká vláda aj vznikla, ešte nie je isté, že Šaronova vláda je pripravená na dialóg.

V súčasnosti však nikto nemá v rukách väčšiu moc ako Arafat. Od konca 60. rokov je symbolom hnutia za palestínsku nezávislosť, je legendou a ikonou, bojovníkom proti Izraelu i prvým medzinárodne uznávaným legitímnym lídrom entity, ktorá spĺňa už mnoho charakteristík štátu. Útok na Arafata pociťujú Palestínčania ako útok namierený proti celej svojej autonómii – jeho vyhnanie alebo zosadenie by prežívali aku trpkú ranu. Teraz je však Arafat vládcom vnútorne rozloženého útvaru a reálnu moc, ktorú v skutočnosti má, sprevádzajú dohady.

Blízky východ však nie je Juhoslávia, kde sa USA snažili náletmi vyburcovať odpor Srbov proti ich vládcovi Miloševičovi. V radoch umiernených politikov, ktorí vypracovali koncept mierových dohôd a stále im veria, sa už hovorí, že intifáda by sa mala skončiť, už to nie sú tie masové protesty ako spočiatku, ktoré priťahujú sympatie sveta. Teraz ju udržiavajú už len najradikálnejšie zložky. No ak si s nimi nevedel poradiť Arafat, iný na tom nemusí byť lepšie.