Keď táto kniha vyšla v Paríži roku 1992, myslela si dvadsaťpäťročná autorka, že napísala málo zrozumiteľnú elitársku knihu, z ktorej sa nepredá viac než sedem výtlačkov. Ale stal sa z nej bestseller. Toto zradné slovo nie je žiadnou zárukou kvality, to vieme. Ale vieme aj to, že nie je zanedbateľným meradlom, lebo práve táto mnohotisícová obec čitateľov vyjadruje premeny vkusu, a i keby bola intelektuálne priemernejšia, stále ju musíme rešpektovať. Ku cti autorky slúži, že tento romám nespĺňa kritériá bulvárnej literatúry. Neponúka sa sentimentom a nenesie žiadne iné stopy koloritu príbehov o chudobných dievčatách, ktoré sa na chodníku potkli, spadli a potom zázračne našli šťastie alebo oň boli zákerne pripravené.
Je to príbeh o slávnom osemdesiattriročnom spisovateľovi, nositeľovi Nobelovej ceny (sic!), ktorý ochorel na rakovinu a chce sa niekomu vyrozprávať (a skôr vyspovedať). Spáchal kedysi zločin a napísal svoje slávne dielo ako istý druh zabudnutia naň, úhybný manéver života a svojím spôsobom i ako druh trestu. Pozve si teda žurnalistov a prvých troch neschopných bez milosti vyhodí: potrebuje súpera, nie pritakávača. Ako „deux ex machina“ sa objavuje novinárka, bytosť tak trochu tajuplná, ale svojím intelektom i cynizmom vyrovnávajúca sa slávnej osobnosti, s ktorou má viesť rozhovor.
Od toho okamihu trvá dialóg, často ako klamstvá zo strany jednej a úskoky zo strany druhej, tí dvaja si nemajú čo vyčítať. Kritik i čitateľ postrehne, že v týchto postavách sa projektuje autorka diela: všetko jej literárne majstrovstvo, skúsenosť a erudícia sa spotrebúva v tejto nekonečnej slovnej prestrelke. Novinárka chce, aby sa slávny spisovateľ priznal k svojmu zločinu, ten ale chrlí bonmoty a paradoxy, vykrúca sa a používa akékoľvek umenie sofistiky, aby mal tento divný rozhovor pod kontrolou. Pochopiteľne, že ho táto neobyčajne talentovaná novinárka chytí a usvedčí v klamstvách a privedie ku kajúcnosti.
Táto časť románu sa autorke podarila najmenej. Novinárka usvedčí slávneho spisovateľa potom i z vraždy, ale čitateľovi je od začiatku jasné, že ide o románový príbeh, nie detektívku: čaká teda, čo bude ďalej, a čím viac sa blíži záver knihy, je mu jasné, že napätie odchádza s dejom a príliš mnoho už toho neostáva. Dialógy sú dlhé, občas nadmerne dlhé, i keď vieme, že každá vražda má svoj príbeh a čím je jednoduchšia, tým zložitejšie musí byť rozprávanie o nej. Keď na 176 stranách knihy okrem dialógov nie je takmer žiadny dej, je jasné, že celá váha knihy leží na nich. Ambiciózna autorka v nich nezaprie bystrosť, ale ani ženskú logiku, trochu cynizmu, zlomyseľnosti a irónie na záver: „Cesty Pána sú nevyspytateľné. Ešte nevyspytateľnejšie sú cesty k úspechu. Po tejto udalosti sa ľudia na knihy Prétextata Tacha priamo vrhli. O desať rokov je z neho klasik.“
Logiku tu nehľadajte (že by nositeľ Nobelovej ceny musel čakať na titul klasika desať rokov?!), ale vztiahnite ju na dielo autorky. Po tomto románe sa totiž ľudia na knihy Amélie Nothombovej len vrhajú.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
