Žena so svojím dieťaťom v tábore Kalma, jednom z prepchatých utečeneckých táborov v Sudáne. Pred masakrami sa tu ukrylo 3000 utečencov.
Khadija mala 20 rokov a bola dva mesiace tehotná, keď jej dedinu na západe Sudánu napadli polovojenské ozbrojené oddiely, Janjawidi. ,,Zobrali mňa aj desiatky ďalších dievčat a museli sme pochodovať. Počas dňa nás neustále bili, v noci niekoľkokrát znásilňovali," spomína Khadija pred vyslancami Amnesty International. "Nedali nám tri dni jesť a neustále na nás mierili samopalmi." Keď ženy znásilňovali, kričali na ne: Vy, čierne ženy, nemáte Boha. Zničíme vás.
Vraždenie bez kontroly
Na hrôzy, ktoré sa dejú v Sudáne, v jednej z najchudobnejších krajín sveta, sa svet prizerá už takmer dva roky. Začalo sa to v západnej provincii Darfúr, ktorá je veľká asi ako Francúzsko. Dlhé roky sa tam občas odohrávali krvavé bitky medzi miestnymi farmármi a nomádmi. Vláda však týmto súbojom o obživu nikdy nepripisovala veľký význam a vývoj v chudobnej oblasti ignorovala. Vo februári minulého roka sa však situácia stala neudržateľnou a proti centrálnej vláde v Chartúme povstala ozbrojená skupina, ktorá sa nazvala Sudánskou oslobodzovacou armádou. Dôvodom radikálneho kroku bol podľa nej nezáujem vlády ochraňovať vlastné obyvateľstvo a zaostalosť regiónu. Oslobodzovaciu armádu mohutne podporovali miestni farmári a onedlho po jej vzniku sa objavila aj ďalšia ozbrojená skupina - Hnutie za spravodlivosť a rovnosť.
Odpoveď centrálnej vlády bola rýchla. Neľútostným arabským militantným jednotkám, známym Janjawidi (Zbrane na chrbte koňa), dovolila, aby vtrhli do oblasti a napadli miestne obyvateľstvo. Vraždenie a znásilňovanie sa vymklo spod kontroly. Výsledkom boli tisíce mŕtvych. Janjawidi pustošili celé dediny, ničili domy, vodné zdroje, zabíjali dobytok.
Podľa svedkov spolu s nimi útočila aj oficiálna sudánska armáda. Hoci svoju účasť na týchto hrôzach vláda teraz popiera, jej lietadlá tesne pred nájazdmi Janjawidov bombardovali dediny. Nálety pritom nerozlišovali medzi civilistami a ozbrojencami. Najhoršie dopadli ženy. Pretože sa starali o deti a starých ľudí, ostali v dedinách, aj keď vedeli, že sú v nebezpečenstve. Masové znásilňovanie nemalo konca, rozbesnení vojaci nešetrili ani osemročné dievčatá. Brali si ich ako sexuálne otrokyne a keď chceli utiecť, polámali im nohy.
Doživotný biľag
Očití svedkovia a utečenci hovoria, že znásilnenia v Darfúre mali slúžiť okrem ukojenia najnižších pudov aj na poníženie a potrestanie celých komunít ľudí a na to, aby ich vyhnali z obydlí. Veľa žien bolo verejne znásilnených priamo pre zrakmi manželov, príbuzných a susedov.
"Asi šesť mužov nás celé hodiny znásilňovalo jednu po druhej každú noc. Trvalo to približne týždeň. Môj manžel mi po tom všetkom nedokázal odpustiť a nakoniec sa ma zriekol," hovorí jedna zo žien. V komunitách založených na tradíciách a silných rodinných väzbách musia znásilnené ženy niesť doživotný biľag hanby. Nezriedka sa nielen im, ale aj ich deťom každý vyhýba, slobodné dievčatá sa už nikdy nevydajú.
Znásilnenie však nie je ešte to najhoršie, čím ženy zo západného Sudánu trpia. Okrem psychickej traumy zažívajú neustály strach z AIDS. Prístup k zdravotníckym službám je pritom v provincii Darfúr veľmi obmedzený. Lepšie to nie je ani v utečeneckých táboroch v susednom Čade.
Všade vládne strach
Ľudia, ktorí sa pred masakrami stačili schovať, sa teraz tlačia v utečeneckých táboroch. Ich dediny už dávno zarástli trávou a návrat domov sa zdá nemožný. Chýba všetko: voda, lieky, zdravotná starostlivosť, deky. Bezpečnosť je aj tu len ilúziou. Tí odvážnejší vychádzajú mimo tábora, aby nazbierali drevo na kúrenie. Veľakrát ich však zbijú. A ženy, ako inak, znásilnia. Aj napriek tomu však prichádzajú ďalší nešťastníci, ktorých vyháňajú z domovov stále nové a nové útoky. Len do tábora Kalma prišlo 3000 utečencov. Podľa odhadov OSN ušlo zo svojich vypálených dedín viac ako milión ľudí. Tí všetci hľadajú úkryt v prepchatých utečeneckých táboroch v Sudáne. Ďalších 120-tisíc civilistov odišlo hľadať bezpečie za hranice do susedného Čadu.
"V našej dedine ostalo po útoku 130 mŕtvych. Z mužov neprežil takmer nikto, a tak sme museli telá zahrabávať samy. Mŕtvoly, ktoré sme už večer nestačili zakopať, sme schovali pod stan a chceli ich pochovať ráno. Jeden Janjawid sa však vrátil a spálil stan aj telá," povedala humanitárnym pracovníkom jedna zo žien v tábore Nyala v južnej časti Darfúru. Z očí týchto žien sa dá čítať, že majú strach. Budú sa báť už do konca života.
Chaos trvá
Konflikt armády a dvoch ozbrojených skupín sa oficiálne skončil ešte začiatkom apríla, keď podpísali vzájomnú dohodu o zastavení bojov. O znovunastolení poriadku v regióne sa však hovoriť nedá. Pod medzinárodným tlakom a na základe výzvy ochrancov ľudských práv začala síce sudánska vláda sťahovať do Darfúru policajtov z iných častí krajiny, tí však nemali ani základný výstroj a výzbroj a sťažnosti obetí zväčša ignorovali. Utečenci preto neveria, že sa dočkajú spravodlivosti.
Príkladom je osud právnika, ktorý sa dostal do väzenia po tom, ako začal zastupovať jednu z obetí Janjawidov. Tá nechcela nič iné, len aby sa jej prípadom zaoberal nezávislý súd.
"Miestne úrady nám povedali, že niektorých útočníkov už zatkli a potrestali. Z toho, čo sme však videli, je zrejmé, že väčšina zločinov ostáva nepovšimnutá," hovoria zahraniční pozorovatelia.
Sudánska vláda naďalej všetky obvinenia zo spoluzodpovednosti za napáchané hrôzy odmieta a podráždene reaguje aj na iniciatívu Bezpečnostnej rady OSN, ktorá chce zriadiť medzinárodnú komisiu. Jej úlohou má byť prešetrenie všetkých udalostí a vyjadrenie, či v Sudáne došlo k vojnovým zločinom, zločinom proti ľudskosti a genocíde. Chaos napriek pokusom o zmier stále trvá.
Autor: MILAN ŠEBO (Autor je riaditeľom kancelárie Amnesty International na Slovensku)
