Turisti sú často prekvapení z toho, že takmer všetci Japonci cestujúci do práce alebo z práce v mestskom vlaku spia. Poznajúc slovenské dopravné prostriedky mám pre ten údiv jedno vysvetlenie. V japonských mestských vlakoch sedia cestujúci oproti sebe, tak ako napríklad v pražskom metre. V slovenských autobusoch sedia v radoch za sebou. Nevidieť teda, kto drieme a ako mu pritom klesla sánka, či padá hlava. V japonskom vlaku sú spiaci cestujúci ako na výstave. Spia nielen preto, že sú unavení, ale aj preto, že chcú úmorné hodiny cestovania radšej prespať.
Kým o New Yorku sa hovorí ako o veľkom jablku, o Tokiu ako o šiške - smaženej šiške s vykrojenou dierkou v strede. Je to výstižné prirovnanie, keď je reč o rozložení obyvateľstva tohto mesta. Centrum je v noci vyľudnené, prázdne, život tam pulzuje iba cez deň - v úradoch a bizniscentrách, kam ľudia zo vzdialených predmestí a mestečiek dochádzajú do práce vlakom. A ak ktosi cestuje do práce dve hodiny, ďalšie dve hodiny sa vracia domov, sú to denne štyri hodiny strávené vo vlaku. A podotýkam, v preplnenom vlaku.
Okolo ôsmej ráno sa všetci najviac ponáhľajú. Na vlakovom nástupišti sa už vytvára rad čakajúcich, sú však veľmi disciplinovaní a trpezliví. Čakajú v teple, navyše vlak prichádza každých dve až päť minút. Keď zastaví, chcú všetci nastúpiť, ale niekedy sa nedá. Vlak príde už preplnený. Pracovníci železnice sa snažia natlačiť ľudí vypadávajúcich zo stojaceho vlaku dnu, ďalším nastúpiť nedovolia. Prilepení lícom na sklo, telo na telo, cestujú pasažieri hodinu, hodinu a pol. Nemôžu si čítať, nedá sa. Je neslušné v takejto tlačenici počúvať walkman, pretože to vyrušuje, dokonca nevyzváňajú ani mobily a nikto netelefonuje. Cestovanie vo vlaku je tak či tak útrpné, ľudia si ho preto navzájom nechcú ešte viac znepríjemňovať. Ale niekedy je preplnený vlak lepší než poloprázdny s obsadenými sedadlami. V preplnenom sa totiž dá spať aj postojačky. Komu sa ujde sedadlo, má vždy obrovské šťastie. Aj na nich je tlačenica, ale zaspať znamená nemyslieť na okolie a skrátiť si čas nepríjemného cestovania. Zaujímavé je, že každý spí, ale nikto svoju stanicu neprespí. Je to zvyk, vnútorné hodiny.
Keď som ukončil štúdium na univerzite a začal denne dochádzať vlakom do zamestnania, zhrozil som sa pri predstave, že toto má trvať odteraz ešte ďalších štyridsať rokov. Napokon, väčšina ľudí v Japonsku takto žije a pri odchode do dôchodku je jednou z prvých vecí, ktorú komentujú ako pozitívum to, že už viac nemusia chodiť vlakom.
Na Slovensku vídavam preplnené autobusy. Ale horšie ako preplnený autobus sa mi zdá byť dlhé čakanie naň vonku, v snehu a na mraze. Vydržať toto štyridsať rokov, to považujem za prejav statočnosti.
Autor: MASAHIKO
