Carlos Vasconcelos, Milton Goncalves, Ivan de Almeida, Ailton Graca, Maria Luisa Lendoncaová, Aida Leinerová, Rodrigo Santoro, Gero Camilo, Lázaro Ramos, Caio Blat, Wagner Moura

Potomok židovských emigrantov z východnej Európy v Argentíne Hector Eduardo Babenco ešte ako sedemnásťročný emigroval do Brazílie, aby sa vyhol povinnej základnej vojenskej službe. Svetobežník, tulák, voľnomyšlienkar, príležitostný herec a filmár - samouk si nadobro získal srdcia priaznivcov umenia v roku 1985 väzenskou drámou Bozk pavúčej ženy podľa románu Manuela Puiga, ktorá vyniesla Oscara a cenu za herecký výkon na filmovom festivale v San Sebastiane Williamovi Hurtovi. V cele latinskoamerického väzenia sa stretajú prejemnený homosexuál a ľavicový novinár.

Aj keď po úspechu Bozku pavúčej ženy Babenca lákali do Hollywoodu, vrátil sa do Brazílie, pretože politická a umelecká cenzúra sú preňho prijateľnejšie ako diktát peňazí. Prednedávnom sme ho mohli vidieť ako herca v inom filme o homosexuáloch a väzení Kým sa zotmie režiséra Juliana Schnabela z roku 2000. V tom čase však už Babenco pripravoval Vzburu vo väznici Carandiru.

Film nie je len o vzbure a vlastne ani len o väznici, len súčasnej Brazílii, len súčasnosti. Carandiru je o tom, ako ľudskosť v dobrom i zlom vie vyrásť aj na tých najnehostinnejších miestach. Že aj v tých najnehostinnejších časoch človek ostáva človekom, so všetkými chybami, slabosťami, ale aj nezlomnou silou a mravnou čistotou.

V polovici deväťdesiatych rokov Hectorovi Babencovi diagnostikovali rakovinu lymfatických žliaz. Za pomoci doktora Dráuzia Varellu zvíťazil nad zhubným ochorením. Doktor Varella mal v tom čase za sebou skúsenosti z Carandiru - čudného väzenia v Sao Paule. Na Babencov popud o tom napísal knihu a podľa tej Babenco nakrútil svoj film.

Doktor, ktorý prišiel do Carandiru pracovať ako dobrovoľník bojujúci proti AIDS, spoznáva kruté podmienky ľudskej džungle, stáva sa svedkom rôznych príbehov a prežije aj krvavé potlačenie vzbury. Carandiru nebolo väzenie pre právoplatne odsúdených, ale tábor, v ktorom zadržaní muži čakali na proces, mnohí i viac rokov. Síce izolovaní od vonkajšieho sveta, no bez väzenského režimu. Život tu riadi akási samospráva, hierarchia prirodzenej autority, sily a moci. Všetko je zvýraznené, zveličené, zdeformované, pretože v zariadení pre 4000 ľudí ich žije sedemtisíc.

Väzenská dráma je na rozdiel od Bozku pavúčej ženy prísne realistická, nakrútili ju na autentických miestach krátko pred likvidáciou väzenia v roku 2002 s presvedčivými hereckými výkonmi a neštylizovaným, no sugestívnym obrazom. Nie náhodou sa Carandiru razom stal jedným z najvyššie cenených i divácky najúspešnejších latinskoamerických filmov.